Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 7. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

7. kapitola

   Triedila fotky. Na cvokárovom stole. Táto sem, hentá tam, dve úhľadné kôpky. Už ktovie koľkýkrát za posledné dni. Stále iba fotky. Tvárí i miest. Tieto spoznáva, tieto jej nič nehovoria. Načo jej ich tam primiešali?! Nie je dement! Vie, čo prežila, vie, koho stretla, vie mená, vie dátumy aj roky... prečo k nej nepustia návštevy? prečo jej nedovolia telefonovať? pripojiť sa na siete? Chce komunikovať s živými ľuďmi! Ešteže aspoň otec s Adamom. Aj tých k nej púšťajú len na chvíľku. Ak už aj trpí amnéziou, nie je to infekčné!

  Tieto posedenia s psychiatrom ju už prestávajú baviť. Občas do kôpky prihodia iné fotky, stále tých istých ľudí... Premýšľala aj, že povie, že ich pozná. Ktovie, ako by zareagovali. Pozná, pozná...trt babkin! Ani len vymyslieť si niečo  jej nejde. Nevymazalo jej len pamäť, ale niekedy má pocit, že aj slovnú zásobu.

  Prehodila fotku nejakého típka z kopy na kopu, ale cvokár ju z nej vybral, chvíľu podržal pred jej tvárou a vhodil späť na prvú. Neidentifikovateľný komparz. Nedal sa oklamať. Dvihla znudene kútik úst.

  Raz sa aj drzo spýtala, či nemajú aj spoločné fotky, nie iba portrétové. Také, kde je ona a všetci jej priatelia a keď tak trvajú na tom, že aj týchto ostatných by mala poznať, tak fotky, kde „títo ostatní“ sú s ňou! No, tak... Nič. Keď nejestvujú fotky, nejestvujú ľudia, nejestvujú vzťahy. Niečo tu na ňu hrajú. Niečo skúšajú! Je pokusným králikom?! Musí to len vydržať. Nemôžu ju tu držať a testovať večne. Aha! Fotka zo stužkovej! Fotku zo stužkovej s ním si pamätá. Tú spoločnú... Tá je aj tak zo všetkých existujúcich fotiek na svete tá najkrajšia. Ona vo svadobných šatách, on v elegantnom obleku...profesorský tanec.

 

   Celá zadýchaná rýchlo pobehla po svoju ružu, lebo po ďalšom bľabote o potrebe poďakovať sa i svojím druhým rodičom...Skrátka ide profesorský tanec.

  Uhladila si rozviate šaty, aj zakrútené vlnky po okraji tváre, vypla sa a vykročila.

  Sledoval,  ako kráča. Nevedela ani, ako kráča.

  Sledovala, ako vstal. Nevedel ani, ako vstal.

  Podala mu ružu a z celej ďakovnej frázy, čo patrila k povinnej zostave pred tancom si spomenula len na „ďakujem...“

   Kým ostatní ešte úctivo odrecitovávali ďakovné traktáty kymácajúc sa s ružami pred zasnenými dojatými učiteľmi, ona už zavesená o jeho rameno presúvala sa na parket.

  Dvihol ruku a počkal, kým mu do nej dosadne tá jej. Ani ju nepocítil. A chcel. Pritlačil na ňu sieť svojich prstov a nedovolil, aby sa triasla.

  Pomalou cestou po bielej košeli, cez líca pristála mu v hnedej dúhovke. Nie, už sa nebála. Teraz sa cítila dobre.

  Druhú ruku jej jemne priložil pod lopatky. Neodolal. Zdalo sa mu, že je priďaleko. Chladný priestor zrušil. Pocítil mierny protitlak, ale  pohľadom  ju upokojil.

  Presne to potrebovala. Jeho pohľad. Upokojujúci, ochranný, nežný... a blízko pri tom jej.

  - Bližšie sa už nedá... - zašepkal nenápadne do výdychu. 

   Jemne sa usmiala.

  - ...ale chceli by ste... – položila si druhú ruku na jeho rameno a nebadane mierne pritisla prsty.

  - Ty so mnou flirtuješ...?! - otvoril oči dokorán od prekvapenia.

  - Nie, myslím to s vami vážne. – vážne aj odpovedala.

  Viac slov nezaznelo. Rozprávali sa iba očami. Rozumeli si aj bez slov.

  Vnímali hudbu ako pokračovanie svojich myšlienok a na vnímanie okolia im už nezostávali kapacity.

   Pamäť plná budúcnosti...

 

   Pamäť bez minulosti.

  Posledné viac ako tri roky sú fuč. Vraj. Je teda prváčka na výške alebo už skoro v magisterskom? Nemôže byť pravda, že so školou skončila. Dokonca z vlastného rozhodnutia, prerušila štúdium a...nevrátila sa k nemu. Otec by to neprežil a otec stále žije!

  Má dvadsať, dvadsaťjeden či o tri viac? Vraj už dvadsaťštyri! Hrozné! Nemôže byť taká stará! Čo by jej na to povedala Ruby a Emma?! Smiali by sa. Ťapy. 

  Vraj sa s otcom presťahovali. Prečo? Načo šli do iného mesta? Vraj v ich ...v jeho vile býva Emma s Hookom a deťmi. S Hookom! S Hookom? Tajnostkárka. Tajila to. Prečo?! ...A deťmi? Nejaký ďalší nájdený Henry?! Emma je všetkého schopná. Volala s ňou, zariadili to, to jediné. ale ...ako to, že si nemali čo povedať? Emma nikdy nekomunikovala len tak cez zuby, len v holých vetách. Nikdy, ale teraz hej. Vyhovorila sa na slabosť. Zdalo sa jej, že Emma bola aj rada, keď mohla položiť. Asi je stále urazená, že sa jej málo venovala. Venovala sa tomu, čo jej bolo najbližšie. Adam Gold. To Emma musela pochopiť. Kedysi sa jej zdalo, že to aj chápala. Požiadam, aby mi dovolili jej znovu zavolať. Spýtam sa jej rovno, či žiarli...

  - Hotovo, pán doktor. Ešte niečo vám mám poukladať? Nemáte puzzle? Alebo lego? Tie fotky sú už fakt trápne. Ešte moji kamoši, učitelia, susedia, dobre beriem, ale povedzte mi, prečo by som si mala pamätať aj všetky bábätká z mesta? Dnes ich v tej kope bolo zo päť. Na jednej som ja, keď som mala rok. Čudujem sa, že vám ju otec vôbec požičal. To si myslíte, že nespoznám samú seba, na fotke, na ktorú som sa dívala celý život? Visela v kuchyni nad vypínačom. – rozohňovala sa, hrabala v druhej kope a vytiahla z nej jednu z fotiek. Bábätko. Chvíľu si ju ešte obzerala, približovala a odďaľovala od tváre, špúlila na ňu pery.

  - Pekné dieťatko, uznávam, skoro ako to, čo raz budeme s Adamom mať. Ale toto, prosím, vráťte jeho rodičom, nech si ho zarámujú a zavesia doma nad vypínač. Prosím! Ako žena by som asi mala prejaviť viac roznežnenosti a materinského komplexu ťuťuli-muťuli, ale prepáčte... Som ešte mladá baba, chcem v prvom rade dokončiť školu, pocestovať si, niečo zažiť. Zariadiť si dom. Viete, aká nemoderná je Adamova vila? Spravíme z nej iné hniezdočko lásky! Nechoďte na mňa teraz s bábätkami! – hodila fotku späť na kopu.

  Psychiater pritakal. Z fotky sa kdesi do stropu dívalo dieťa s už trochu zaguľatenými líčkami, našpúlenými perami, s čiapočkou trochu nakrivo. V drobnej rúčke žmolilo jednu z nožičiek svetlomodrej háčkovanej chobotnice. Také dávajú nedonoseniatkam v inkubátoroch, aby si nevyťahovali hadičky. Štruktúra chápadla im pripomína pupočnú šnúru. To vyvoláva pokoj. Pocit, že sú stále v bruchu matky. Na strope žiadnej matky niet...

  Pozrel na Belle. Na dieťa s chobotničkou. Netušila, že práve túto mala počas umelého spánku chvíľu pod košeľou na hrudi, aby nasiakla jej vôňou. Potom ju obopäli prstíčky drobného človiečika,  ktorý netušil kto je, kde je, ani to, prečo má namiesto mamy háčkovanú chobotnicu...

   Skúsil z pravej kopy vytiahnuť ešte jednu z fotiek. Podal jej ju.

  - Super! Bezdomovec? Inštalatér? Kominár, čo mi donesie šťastie? Dobre, dobre, zamyslím sa viac... ešte trochu...teplo, teplo, teplejšie, horí! Už, už, už to mám! Podobá sa trochu na jedného herca... Spomenula som si! – zatiahla ironicky. – Na toho, čo hral Rumpla v seriáli One Upon a Time...toho Roberta Carlyle! Trošíčku sa fakt podobá, ale ozaj len tak náznakom. A žiaľ, ani toho nepoznám. Ani toho som nikdy nestretla. Ani herca, ani tohto vášho týpka. Stačí?! Máte ešte nejakú fotku, čo chcete okomentovať?! Som už  unavená. Chcem si ísť ľahnúť a prosím, zavolajte Adama. Ten jediný mi nedáva debilné otázky. Keby ste všetci radšej tak mlčali, ako on... – oprela si hlavu o obe ruky a zadívala sa niekam ... do blba.