Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 24. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

24. kapitola

 

     Mala chuť točiť sa na stoličke, ale takú mal len lekár na druhej strane stola. Jej ponúkol jedno z plastových kresielok, kde sa nedalo nič. Len sa šmýkať po zadku dolu a zas vysúvať hore do sedu. Lenže to by si mohla dovoliť ako decko, nie teraz. Navyše on, v tom druhom, sedel doslova spôsobne, ako podľa príručky o sedení, ak taká vôbec existuje, iste ju má detailne naštudovanú. Ani kopírovanie jej momentálne nepomáha. Nevie obsedieť. Nedokáže obsedieť...  Tak ako zahnať nervozitu? Keby ju aspoň chytil za ruku. Tak nenápadne, nečakane, ako to vie len on...

 

  Stromy vystriedali priemyselné parky a ošumelé predmestia vo farbách čľapkanice pod nohami a jej nálady. Autobus zapískal, zasyčal, spomalene otvoril predné dvere a vypľúval dokrčených pasažierov.

  Nestúpila ešte ani na prvý schodík, natiahla sa k nej zdola ruka a jeho pohľad.

  Lačno schytil bojazlivo podávanú dlaň a viac nepustil.

  Drží ju za ruku.

  On ju normálne drží za ruku! Idú spolu. Ako pár...

  Vytlačili sa zo stanice. Jednou rukou zvládol z automatu kúpiť lístky na MHD, aj vysvetliť Emme dnešnú predbežnú trasu na plexisklovej mape zastávky.

  S ňou sa rozprával len nenápadnými dotykmi prstov, čo zvierali jej zvlhnutú dlaň.

  - Dáme raňajky alebo chcete najskôr zrujnovať svoje vreckové v nejakom nákupnom centre? - preskakoval pohľadom z mapy na hodinky.

    - Raňajky. – skúsila Bella.

    - Centrum. – rozhodla  Emma.

  - Ok, raňajky v centre. Ide nám bus, dámy. Pozývam vás. – zrušil ich obe a pozeral len na Bellu rozprávajúc ďalej  svojimi prstami.

 

   ...prípadne by sa teraz mohol aspoň pootočiť, spôsobne a dôležito,  a popritom sa usmiať, letmo a nežne... Ani jedno, ani druhé, ani tretie, ani štvrté! Drží bobríka kamenného ksichtu? Ide mu to bravúrne. Jemu všetko ide tak. Nadýchla sa a výdychom konečne zaujala oboch zamyslených mužov. Aha! Usmiali sa obaja. Mohla začať predýchavať už skôr. Stále má pocit, že je to dnes celé o nej bez nej.

  - Som rád, - začal jasnou okľukou lekár, až musela nádych a výdych zopakovať, aby to radšej, vo vlastnom aj ich záujme, skrátil, - keď vás vidím v dobrom rozpoložení, Belle, aspoň takto navonok. Popravde, obával som sa, keď mi pán Gold navrhol, že vás vezme na miesta späté s vašou minulosťou. Lekárska veda pokročila, fyzicky ste v poriadku, ale psychológia stále ťahá za kratší koniec. Nevedeli sme vopred, aké to bude  mať následky na psychiku, ale...  zvládate to, ako vidím, aj počujem...  dobre...-

  - Áno, áno, chcete povedať, že telo je zdravé, môže chodiť  po výletoch, len si treba dávať pozor, lebo... som stále padnutá na hlavu, – prekrútila očami a nezdržala sa detinského komentára.

  Zamrzeli ju prehĺbené vrásky na jeho čele. Zamrzelo ho, že sa zamračil.

  - Vytesňovanie zaťažujúcich spomienok mozgom je pri rekonvalescencii bežná vec. Vyznie to možno zvláštne z úst lekára, ale som rád, že sa zatiaľ objavili len isté náznaky desivých snov a hoci boli spojené s úľakovým reflexom, ten nemal za následok sebadeštruktívne správanie sa... – konštatoval pomerne sucho.

  - Sebadeštruktívne správanie sa?! To ako vážne?! Poznáte veľa ľudí, čo po sne s bledomodrou háčkovanou chobotničkou páchajú samovraždy?! Asi by ma malo škrieť viac to, že som vydatá, muža - manžela som síce nikdy nevidela naživo, ale dieťa, ktoré s ním vraj mám, aj tak nespoznávam, hoci to som videla, dokonca držala v náručí... nie? Mýlim sa?! To by už mohlo byť na nejakú tú samovraždičku, či...?! – naberala na sarkazme.

  Načiahol k nej pažu a stisol rameno.

  Lekár spozornel. Oprel sa a zadíval na nesúrodú dvojicu. Začínalo mu dopínať, čo sa to tu pred ním odvíja. A nemalo by sa...

  - Belle, - začal lekár familiárnejšie a jej sa to hneď nezdalo. To bude niečo dôležité, keď je potrebné ju najskôr upokojiť týmto tónom. Aj bolo. – Viete, jednou z reakcií na amnéziu a potláčanie spomienkových refluxov je... neschopnosť zažívať adekvátne reakcie k danej udalosti, respektíve k zabudnutým udalostiam a s tým súvisí popisovanie všetkého iba faktograficky, bez zapojenia akýchkoľvek emocionálnych poryvov. A o to sa práve, obávam sa, cítiac aj z vášho vzdoru, pokúšate. Chcete udalosti uložiť do spomienok a odložiť, aby neobťažovali, ale... – zdvihol prst, nahol sa nad stôl a zadíval sa jej pozorne do tváre. – Takto to, žiaľ, nefunguje. Nemôžete do spomienok uložiť niečo, na čo si vlastne nespomínate. Akokoľvek veľmi by ste to chceli... A vy chcete...  – usmial sa síce len profesionálne, ale teraz už pozeral na oboch a na ruky, ktoré ich spájali. Pochopil a dešifroval to presne. Títo dvaja sú pár.

  On prvý pochopil, kam doktor mieri, ale nemal chuť ju práve teraz pustiť a tváriť sa, že on nič, on muzikant. Sľúbil jej, že bude stáť pri nej a to dodrží, nech sa všetci cvokári postavia aj na hlavu.

  Ona sa tvárila, že nechápe vôbec nič. Ani sa veľmi tváriť nemusela, videli to obaja.

  - Čo je na tom zvláštne, že si nechcem spomenúť?! – vyprskla.

  - Práve to. – zadrukoval jej lekár.

  Pozrela smerom k mužovi vo vedľajšom kresielku, či jej náhodou neráči trochu pomôcť sa obhájiť, ale len na ňu smutne hľadel. Jasné, chce mať pred Bohom svedomie čisté, aj keď vôbec nie je veriaci. Má pravdu, keby jej potvrdil utopickú teóriu „nespomínania si ako menšieho zla“, vyznel by za egoistického sebca, ktorý ju chce len pre seba. Adam, ale mohol by si ma chcieť len pre seba... Čo ty na to? Ty sa aj tak nevieš deliť, tak prečo sa tváriš, že ti záleží na tom, aby som si spomenula?! Naozaj, chceš riskovať, že si aj tak, potom, vyberiem teba?! A čo ak nie?! Zamyslel si sa aj nad touto možnosťou?! Belle! Belle! Héééj! Stopni sa! Ty si túto možnosť, vôbec nechceš pripustiť, ani ju nemáš  v ponuke, tak čo to tu teraz snuješ?

  - Belle, - začal aj on, - ty si túto možnosť, vôbec nechceš pripustiť? Spomenúť si na minulosť nemusí byť pre teba negatívnou skúsenosťou. Už sme sa o tom predsa bavili... – jemne sa usmial. -  Tvoje dieťa si zaslúži matku... ktorá bude vedieť, že je jeho matkou... – spomaľoval preslov, akoby bol povedal viac, ako mohol.

  - Pán Gold má pravdu. O to viac, že vy, Belle, nie ste obeťou nejakého zločinu, na ktorý by sa, povedzme, oplatilo zabudnúť, respektíve si nikdy nespomenúť. Vo vašom živote, pokiaľ viem, sa neudiali nijaké traumatizujúce udalosti... až na tú poslednú, nešťastnú náhodu pred pôrodom, ktorej však nevieme, čo predchádzalo... – snažil sa jej dohovoriť a vyvrátiť naivnú predstavu, že ona sama môže rozhodnúť, čo a ako bude.

  - Ani len sa nepohol! Stál tam ako soľný stĺp!  Mračil sa! Mrmlal si pod nos! A kymácal tou úbohou polozvädnutou kyticou a ja... ja som ho potrebovala! To ja som potrebovala pomoc! A on... – oči sa jej rozšírili, tvár zbledla.

  Obaja muži vstali a rýchlo podišli k nej.

  Pozrela raz na jedného, raz na druhého zdola a nechápala, čo od nej chcú. Prečo sa k nej skláňajú. Prečo vyzerajú tak vyplašene...

  - Čo chcel ten čudný muž... z fotky? Pri mojej posteli tu v sanatóriu? ... tá kytica vyzerala ako z otcovho kvetinárstva. - dokončila, čo jej zostalo v obraze, ktorý sa jej na okamih zjavil pred očami, kým ho zas rozmetala blahosklonná hmla a odniesla do stratena.