Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 18. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

18. kapitola

 

     Naklonila hlavu k jednému plecu, potom k druhému, skoro fyzicky pocítil, ako jej tam čosi chruplo. Natiahla krk dopredu, zatiahla dozadu. Po rozcvičke skonštatovala výsledok iba sucho.

  - To myslíš vážne? -

  - To... ty si to... myslela vážne, – napchal ruky do vreciek nohavíc a skúsil sa nekymácať. Jej vyhodnocovacia jednoznačnosť v názore na  to, čo sa im vynorilo na konci cesty a teraz po zime vskutku vyzeralo ako voľne pohodená kopa mokrej slamy na veľkej hrude plesnivého syra, ho pobavila.  – Mal som pocit z tvojich kusých popisov, pri našich náhodných stretnutiach, že je to pre teba úchvatná historizujúca usadlosť prinajlepšom vo viktoriánskom štýle, plná vzácnych artefaktov, kam len oko dohliadne... – nedával si servítok pred ústa ani uzdu či náhubok svojej sarkasticky dnes fungujúcej fantázii a bahnil si v jej rozpakoch.

  - Robí ti dobre strieľať si zo mňa? – pozrela bokom. – OK, priznávam, trochu som zrejme prifarbovala... –

  - Trochu? – zadržiaval pobavený úškľabok. – Opísať slum ako Sagradu Familia to vyžaduje sakramentskú dávku fantázie, prípadne nejakej návykovej látky, na ktorej by si fičala. -

- Vidíš, to bude to! Návyková látka. Aká pekná alegória. Ak by si majiteľom a obyvateľom bol ty, vidím toto tu skoro presne tak isto, ako si práve  popísal...- dvihla víťazoslávne nos.

  Toto ho ješitne zahrialo v hrudi. Toto ho sakramentsky zabolelo, vediac, narozdiel od nej, aká je skutočná pravda.   Vyslovila práve, že je jedno, kde a ako a v čom sa žije, ak je tam s milovaným mužom. Lenže „on“ tu nikdy nežil. Tu žila „s ním“. Asi nemal provokovať ironickými poznámkami na margo jej „domova“.

  To nemal. Hnevala sa na neho. Hnevala sa na seba, že... čím viac jej ukazujú to, na čo zabudla, tým menej sa jej to „to“ páči. 

   ...tu že som žila?! Toto má byť akože môj domov?! Ani sa nečudujem, že mi vymlelo pamäť. Asi ma tam hore má niekto mimoriadne rád, keď mi toto zobral z vedomia. Ale jemu to tak ľahko neprejde, strieľať si zo mňa. Večne mal na paškáli môj „originálny“ vkus. Aký požičaj, taký vráť! Usmiala sa.

  - Vizuálne je usadlosť aj s celkovým heterogenitu nepredpokladajúcim sukcestným zárastom areálu optimálne zasadená do krajinnej štruktúry a svojou ojedinelosťou funkčne dopĺňa celkovú diverzitu krajiny. Podotýkam, že základné zložky agroekosystémov vo vzťahu k optimalizácii  obhospodarovania jej jednotlivých komponentov, najmä tých prístupových reštruktualizovaných oráčinových prvkov z môjho pohľadu nepredpokladajú iste v najbližšom čase žiaden nový potrebný potenciál pre progresívny socioekonomický vývoj týchto objektov a ich majiteľov. -

   - Tým si chcela povedať, že... –

  - ...že poďme okamžite preč! Tu nemôže bývať nikto normálny a pri zmysloch! A nikdy ani nemohol! Ujdime, kým nás neobvinia, že kvôli nášmu zrýchlenému dychu to padlo práve v tomto momente! Nech tam žije ktokoľvek, tak je to jeho vec! Ja s touto barabizňou nemám a nikdy som ani nemala nič spoločné! Zdám sa ti nekompetentná? Vyzerám, že by som bola schopná znížiť sa alebo obetovať sa k takejto sebavražednej misii?! – prskala ako marcový jež.

  - Belle, sama si povedala, že ak by tam bol s tebou milovaný človek, nevadilo by ti to... –

  - Kto... kto by ma tak veľmi mohol „milovať“, že by ma donútil žiť práve tu? – natiahla ruku a ďobala  ukazovákom do vzduchu smerom k domu.

  - Láska je... slepá. – rýpal ďalej.

  - Ale ja nie! – skoro sa rozplakala a smerom k chajde sa už nedokázala ani len otočiť. – A čo sa koporostov týka, to, že som sa zamilovala do teba je jedna vec, to fakt nikto nechápal, ani doteraz nechápe, ale toto je už priveľa! Povedz mi, že toto je len test. Test, ktorý ste si s cvokárom vymysleli, aby ste ma skúšali! – takmer prosila, nech jej prikývne.

    Keby mohol, lapne ju zas za ruku a odtiahne hoci aj na koniec sveta. Hoci ten koporost si mohla odpustiť. Bolo mu jej trochu ľúto, ale nie dostatočne na to, aby to teraz vzdal. Ak sa jej bude chcieť raz dívať sa do očí bez výčitiek svedomia, musí to ustáť a musí sa pokúsiť vrátiť jej spomienky, nech ho to aj zničí.

  - Tak toto zabolelo, srdiečko. Mňa ideš porovnávať s týmto tu?! - vytiahol ruku konečne z vrecka a ako predtým ona,  natrčil ukazovák k úbohému dehonestovanému domčúriku.

  - Láska je slepá. – vrátila mu aj s úrokmi, ovila sa mu okolo ramena a oprela hlavu o plece.

  Striasol ju. Neochotne, ale striasol. Lebo dvere na chajde sa začali otvárať. Asi vychádza „s týmto tu“...

  - Jéj, mačičky! – rozsvietili sa jej oči nad dvomi chlpatými nevôľou umraučanými exemplármi, ktoré práve niekto postupne, jednu za druhou vyšmaril z dvier domu, ktorý tu už hodnú chvíľu disovali.

   Pohla sa smerom k nim, pobehla, aby jej neušli. Ušli. Ona za nimi...

  No, nič, aspoň bude mať chvíľu predostrieť „majiteľovi“ usadlosti, čo majú na srdci. A čo by ona mala mať aj v hlave, ale vidiac ju, ako tu poletuje ako motýlik za vystresovanými mačkami možno ani nebude problém predstaviť ju ako ženu...čo sa zbláznila?! Nestihol zaklopať.

  - Mia mi ušla, ale Riu ti nesiem. Pozri, nie je sladká, Adam? – tlačila si k hrudi mačku, čo sa netvárila nadšene. Už sa jej stihla podpísať na predlaktie, na krk aj časť odhalenej kľúčnej kosti. Zjavne jej to neprekážalo.

  - Ako viete, ako sa tie špiny volajú?! – ozvalo sa z otvorených dvier. Stála tam žena celá v čiernom. Vlasy, rolák, nohavice, ponožky aj kotníkové čižmičky.

  Otočil sa na ňu s tou istou otázkou, len ju už nevyslovil. Neodpovedala ani jednému, len sa striedavo pozerala na oboch so svojimi vlastnými otázkami. Ku ktorým pridala tonu ďalších, len čo sa Adam ozval.

  - Ak sa nemýlim, ste... pani Goldová! Nemôžem povedať, že ma teší, že sa znova stretávame. Vy ste tu ešte? Po tom všetkom, čo sa stalo... stále žijete v tomto dome?! Predpokladám, že spolu s ním! – tvár mu zvláštne krútilo, ale to, že sa o neho oprela a skrytá za chrbtom len bojazlivo vykúkala, trochu utlmilo jeho prebúdzajúci sa hnev.

  - Aká milá návšteva. Ako vidím, vy dvaja ste stále spolu! Presne tak, ako som vám to vždy aj priala. Z celého srdca sa teším, že všetko takto dobre dopadlo a vy dvaja... to je také krásne...  som dojatá. – zmenila zrazu žena vo dverách rétoriku aj sladšie zafarbila tón hlasu.

  Vošla náhlivo do domu, dvere nechala otvorené a len zvnútra kričala.

  - Nestojte tam. Vynesiete nám spanie. Prejdite a posaďte sa, veď to tu už dobre poznáte. Ja sa vám hneď budem venovať. Strpenie. Hneď som pri vás... -

  Nemala chuť vyliezť mu spoza chrbta. Musel ju odtiaľ vytiahnuť a striasť z nej tú chlapatú  vypelichanú potvoru skôr, než ju celkom nedoškriabe. Ako poznal prchkosť pána domu, ťažko mu bude vysvetľovať, že to nie sú pozostatky ich búrlivej noci, ale len sprosté mačacie škrabance.

  Ako baletka, po špičkách, vplávala do útrob s nízkymi stropmi a tmou, ktorá sa len pozvoľna strácala. Oči si po pár  žmurknutiach zvykli. Krb, stôl, gauč, schodisko, písací stroj. On to tu spoznával. Ona sa len neveriacky obzerala, uznajúc, že zvnútra to nie je až také zlé, ako napovedal obal. Šaty robia človeka, ale fasáda zrejme nerobí dom.

  Pozorne ju sledoval. Ale pohľad bol len hodnotiaci, nie spomínajúci si. K tomu by sa pridali jej pootvorené ústa.

  Podišla k písaciemu stroji. Klopla na pár klapiek.

  - Toto mi niečo pripomína... – pozrela s úsmevom smerom k nemu.

  Jemu by zmizol z pier, ale odkedy prekročili rubikon mu do smiechu vôbec nebolo. Na slová ako „spomínam si“, „ pripomína mi to“ a podobne začína mať reflex. Okamžitá triaška.

  - Pripomína...? – zopakoval s obavou, čo sa dozvie.

  - Hej, ordináciu u cvokára, keď mi vypisoval anamnézu. Každý už používa počítače, ale v tom sanatóriu, kde si ma odviezol, si asi potrpia na klasiku. – ešte párkrát ťukla do kláves a ešte. Na papieri vloženom do stroja sa zjavila nová veta.

  Jeho zalial nový pot.

  „Ľúbim ťa, Adam Gold.“