Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 25. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

25. kapitola

 

     Už bola na odchode. A predsa zas sedela na rozheganej posteli s batohom na kolenách, s rukami na batohu a hlavou v rukách. Malíčkami utierala produkty zaslzených očí a nekvalitného make-upu. Stíkrát si zavyčítala, že nemala utekať z jeho bytu a už vôbec nie tajne. Stíkrát si to odpustila a asi deväťdesiaty ôsmykrát sa rozhodla, že sa vráti. Medzitým sa zopárkrát vybalila, čo v praxi predstavovalo vysypanie ruksaku na posteľ a o jeden krát viac sa pobalila. Už-už chcela deväťdesiaty deviatykrát vstať a vydať sa na cestu, ktorú si ešte presne v hlave nevygúglila, keď jej niekto zaklopkal na dvere.

  V hlave sa jej  v dvadsiatich sekundách nastavilo niekoľko sladkastých seriálov, polepených rádiových odrhovačiek a motivačných citátov z denníčka o „olvejs aj lavju“.

  S nadšením vybehla. Batoh sa zrútil na dlážku a z jej naštartovaného playlistu vyvracal väčšinu z ledabolo nahádzaných vecí.

  Nebola  nadšená, potešená, ale ani veľmi prekvapená a už vôbec nie pripravená. Skrátka a dobre,  keď už, čakala inú návštevu.

  - Zase som to...posral, Lacey, – pozdravil svojsky a znelo to previnilo.

  - Chyba, ktorú urobíme dvakrát, už nie je chyba, ale voľba! – drgla do dvier, až im stojan na kabáty, čo nič netušiac stál za nimi, dal nechtiac cez hubu. – Ty hňup! – vrátila mu pozdrav.

  Ľutovanie hriechov?! Výraz strateného šteňaťa?! Pokus odľahčiť situáciu?! Nič z toho jej nezabránilo vyštartovať po ňom, chňapnúť ho za košeľu a zatrmácať ním tak, že prepadol cez prah rovno do jej manzardky, potom o veraje, o skrinku pri nich, o vešiak, čo schytal druhýkrát, zhodil nejaké zvršky, nádobu na dáždniky, kde dávala papuče a posledný kvetináč, našťastie s vyhynutou obyvateľkou.

  Nechal ju, nech sa mlčky vyrozpráva, rád debatu prehrá kontumačne, trochu si chránil len tvár pred nechtami jej veľavravného preslovu.

  - Máš pravdu, Lacey... – načal druhé kolo v ringu maličkej miestnosti, ktorej vravela byt, nastavil druhé líce,  lebo aj sám mal pocit, že si toto kickboxerské tsunami zaslúži.

  - Ty... ty prašivý sviniar! Ty... ty máš ešte odvahu sa mi ukázať na oči, po tom všetkom, čo si... čo si mi... ty nemáš Boha pri sebe?! Ako si toto mohol dopustiť?! ...si ty vôbec chlap?! – buchnátovala ho, kam zasiahla veľkými oblúkmi. Akceptoval jej voľný štýl.  Žiaden rozhodca toto neodpíska. Je v práve... Držal, až kým posledné slová nevenovalo jej koleno jeho rozkroku.

  To už neustál. Prehol sa a odtrhol ju od seba. Zaznel zvonec, súboju je koniec. Dúfal.

  Strčila do neho naposledy, potom bezmocne dupla, zaťala päste a vrážala ich do vzduchu pri svojich bokoch, akoby sa hnev dal vytriasť. Už len vrčala.

  -  Pomáha to?! – neodpustil si, okomentovať jej  gymnastickú zostavu, ale pozoroval ju už z bezpečnej vzdialenosti.

  - Tam si sadni! ... a začni rozprávať, o tom, ako si sa konečne zobudil! Konečne sa spamätal! ...a... a ideš o ňu bojovať! – vytasila ešte ukazovák smerom k rozbordelovanej posteli. Aj dlážke. Na prvý pohľad mal pocit, že si má sadnúť práve tam. Stiahol chvost aj uši. Ale popravde, si nemal kde sadnúť.

  Odhrnul opatrne zopár vecí, aby aj jej urobil miesto. Ešte opatrnejšie dosedal. Sadla si hlučne k nemu a oprela mu hlavu o rameno. Tento chmat neočakával, ale akceptoval rovnako, ako predošlé. Menej bolel. Nie, bolel viac. Bola na tom zrejme rovnako, ako on sám... A čo si čakal?!

  - Ako... ako si mi to mohol urobiť? Po tom všetkom, čo som pre teba urobila ja?! Há?! Taká pekná čítačka to vtedy bola... To že si ty poserieš život, že si nevieš udržať jedinú ženu je tvoja vec, si totálny debil, vymletý magor, hovädo neokrôchané, ale prečo si ho musel posrať aj mne?! Prečo si... mi to urobil? Prečo ja?! Konečne som bola šťastná... Vieš ty vôbec, ako veľmi som bola šťastná? ...s  ním musí byť každá šťastná! Doriti! To všetko kvôli tebe! – búchala mu päsťou do stehna. Nie, že by to nebolelo, a to v nej nemala britvu, ale nemal odvahu ho odsunúť. Úbohé stehienko pofúka neskôr.

  Utrela si sopel do jeho košele.

  - Predpokladám, že máš plán. Keď si... keď si prikvitol! – buchla si ešte raz. A ešte raz. Do tretice jej zaťatú päsť radšej chytil. Naberala druhý dych.

  - Myslel som si, že ho budeš mať ty. Ja som... ja to už viac nedávam, Lacey... Ja už neviem čomu veriť. Na čom vlastne som... – vypustil päsť. Dopadla presne.

  - Nie na čom, ale načo vlastne si?! Ty trpák! Ako vôbec môžeš zniesť sám seba?! Máš manželku a máš syna! A?! A kde ich akože máš?! Prečo nie si s nimi? Prečo nie ste jedna veľká tučná šťastná rodinka niekde v Prčiciach, hlavne ďaleko odtiaľto a nežijete si svoj trápny nudný rodinkovský život?! V tej vašej sluji, s posratými plienkami, prihorenou večerou, pokazeným digestorom...a tááák. – fňukla a zmraštila tvár znechutením.

  Aj by sa bol zamyslel, ako môže vedieť všetky tieto detaily, lebo jej predstava takmer plne zodpovedala tomu, čo bola jeho každodenná tvrdá realita.

  - Ty nič nepovieš? – odlepila sa mu z pleca a odtiahla sa, aby si ho pozornejšie obzrela. – Len mi nehovor, že piješ alebo na niečom fičíš... – privoňala si k nemu. -  Nezdáš sa mi... respektíve, keď to tak vezmem, odkedy ťa poznám, už od prvého stretka vtedy na stanici, vždy vyzeráš rovnako hrozne a vždy  lietaš v nejakom... prúsere.

 

 

Ako sa za ňou zabuchli dvere kancelárie železničnej polície, kde sa dnes dvere nezatvárali, aj keď buchotali, okamžite pochopila, čo mu sedelo na  nose. Kto...

   Práve podpisoval ešte nejaké správy a dodatky k prepusteniu.

  - Mrzí ma to. Bolo to veľmi zlé?! - stiahla by aj chvost, takto sa len previnilo dívala zboku.

  - Nič tak nerozžiari miestnosť, ako neprítomnosť niektorých ľudí. - úslužne vracal príslušníkovi pero. - Žiari to tu už odkedy mi pán nedotknuteľný, pán osvietený, najvyšší  medzi nami nízkymi dal veľkoryso najavo, aké malé... nič ráčim v porovnaní s ním byť. -

  - A nie?! Vy ani keby zožeriete magnet už nebudete príťažlivejší! - strelila mu baba, ktorú už nepotrebovali ani ako korunnú, ani ako korunovanú svedkyňu na rozlúčku ešte jednu slovnú facku, drgla do Lacey a zmizla. Luxy sa znásobili.

 - Ale posledný spoj vám práve ušiel. - úslužne mu pootvorila dvere do vestibulu poloprázdnej stanice. - Ak vás to poteší, o Belle som sa dôkladne postarala. Máme nad kníhkupectvom zriadenú izbu, ubytovala som ju tam. Vám... pomôžem nájsť nejaký hotel. Máme v meste niekoľko. Snáď. - skúsila v rýchlosti lustrovať súkromné GPS, kde asi tak videla popri ceste z kníhkupectva do podnájmu a späť  nejaké hotely.

 Rozdýchaval slobodu aj jej slová.

  - Prečo nemáte na stanici lavičky? - otočil sa k nej konečne tvárou. 
  -     Spávali na nich bezdomovci... - cíííí...to prepískla. 

  Pochopila. Nemá asi prostriedky na hotel. Pozabudla, že nenapísal druhú ságu o HP, ale len nejakú Štvrtú a hoci aj v nej boli dvaja chlapi a jedna baba, len zrejme honorár nestačí pokryť základné potreby autora.

  -  Viete, ja som len v podnájme. A susede... aj priateľovi... by som asi ťažko vysvetľovala koho si to ťahám k sebe, zvlášť, keď už s knižným hrdinom sa zoznámiť...tá suseda... ráčila. Predstaviť jej aj autora? ...chúďa babka... chápete, nie? ...no a ...a k Belle asi ísť nebudete chcieť, však?! - skúsila.

  -  Asi načo by sme tu doteraz hrali celé to divadielko, keby skončím pred jej tvárou? Akože, ...ahoj láska, to som ja, tvoj verný rytier smutnej povahy. Rosinanta parkuje pri stanici. Kde je ten veterný mlyn, s ktorým treba bojovať?! Stretnutie so stádom oviec som už absolvoval! - skúšal byť kreatívny, má tu česť predsa s knihovníčkou.

  On jej nepripadal ako blázon, on blázon je... definitívne.

  - Tak potom je tu už len jedno jediné riešenie. - zhlboka sa nadýchla a vykročila.

 

 

    Ani sa nemusela zamýšľať. Odjakživa ho trápilo jediné. Jediná. Jediný! A nebude tomu inak ani dnes. Zhlboka sa nadýchla.

  - Tak potom je tu už len jedno jediné riešenie, - prižmúrila jedno oko, potom obe. A na tvári jej rozkvitlo čosi ako úsmev.

  Ožil. Našiel ju spať v stoji. Pretapetovanú úsmevom. Podozrivým úsmevom. Netušil, koľko typov ich existuje, ale tento neveštil nič, čo by zodpovedalo predstave, že sa na budúcnosť má začať tešiť. Ale bál sa spýtať. Len sucho skonštatoval.

  - Vedel som, že ty budeš vedieť... ako... ďalej. – predsa len zaváhal. Úsmev totiž  vyprchával a na čele sa jej namiesto toho spustili dve kolmé vrásky. Niečo mu pripomenuli. Niekoho.