Rumbelle, ROZMRVENÉ II. 13. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

13. kapitola

 

       Trvalo večnosť, kým vyliezla z kúpeľne. Opäť krotká, unavená, takmer apatická, opäť v jeho košeli, ktorú ktovie kde zakaždým vyhrabe, dnes najpravdepodobnejšie v koši na bielizeň.  Vtiahla do obývačky a zložila sa nehmotne v kresle.

   Mal prestreté. Kým v miestnôstke do šumenia vody  ticho trucovala, stihol objednať jedlo, aj sviečky, čo bol väčší problém ako prvá položka. Ale správna motivácia dokáže zázraky. A on chcel zázrak... Neoslovil ju žiaden. Ani lesklé poháre, ani ešte stále voňajúca pizza a sviečky jej len pripomenuli... cintorín a sklamanie z toho, čo sa tam dozvedela. Okrem odpovede na tú najdôležitejšiu z otázok: Prečo, došľaka?! Všetko, čo sa okolo nej dialo, z hodiny na hodinu len prehlbovalo bezmocnosť z poznania, že celý svet to vie, len ona nie. 

  Pozeral na ňu nežne, takmer bojazlivo. Ruky zamestnával s fľašou čohosi temného, ale bez kooperácie očí s rukami si ju len tak pretáčal, sviňu klzkú, tmou pri donáške chladenú. Ale červené má mať izbovú teplotu. Alebo aspoň tú jeho, ak ju bude ešte chvíľu oblapávať. 

  Asi nemala pochop pre jeho somelierske nadanie.

  - Kde budem spať, prosím? – spýtala sa mdlo, až ho zamrazilo z tónu jej hlasu.

  - Nechceš... ani vidieť ten darček... čo pre teba mám? – skúsil naliať víno s otázkou, na ktorú sa už hodnú chvíľu pripravoval a podať jej najskôr pohár. Pri zmysloch to dnes nedá ani on sám.

   Pokrútila záporne hlavou. "Z darčekovania" už jej bolo zle. Zvlášť, z tých nečakaných jóbovkových prekvapení, ktorým niet konca. Dnes už ďalšie nevstrebe, hoci pred chvíľkou by mu ešte dala maličkú šancičku, aby... aby čo?! Aby ťa odprosil? Pofúkal? Poľutoval? Pomojkal? Belle, Belle, nič z toho by si dnes už asi nevstrebala s nadšením. Dnešok sa bude škrtať z kalendára. Alebo, vieš čo? Pridaj ho k tým sprepadeným trom zmiznutým rokom! Ako povedal doktor: Na čo si nepamätáme, to sa nestalo. Nech zmizne aj on. Nie ON! ON nech zostane a je pekne krásne celý nesvoj. Ako teraz. A ešte mu to neuľahčíme.

  - Chcem spať. Celý deň sa mi chce dnes spať. Teraz už naozaj! – ozvala sa vzdorovito.

  - V spálni je... ustlané. - položil jej pohár na stolík vedľa modrej knižky a krikľavo vytunovanej pizze.

  Prikývla, zošuchla nohy z kresla, márne potiahla košeľu, aby jej zakryla zadok a vybrala sa smerom, kam mieril jeho ukazovák. Ruka s natrčeným prstom mu bezvládne klesla. Chvíľu počúval, nezatvorila za sebou dvere. Hmmm, to má byť asi nenápadné pozvanie. Aké rafinované. Kam sa hrabe teória zvádzania vo vysokej tráve. Dobrý pokus. Márny, kráska. Je mi ľúto. Ani si nevieš predstaviť ako. Dobrú noc a sladké sny.   

    Dosadol do kresla a odpil si riadny dúšok z vína. Striaslo ho, neznáša víno. Pomrvil sa v kresle. Zavŕzgalo. Staré drevo sa rozčúlilo a struny mu odpovedali obdobným uši drásajúcim zvukom. Striaslo ho druhýkrát. A po chvíli ešte tretí. Dvere na spálni sa zatvorili. Nie, to celkom nezodpovedá realite. Pritreskli sa.

-         Dobrú noc aj tebe, Adam...  - povedal si polohlasom a nadvihol si pohár na zdravie.

  Zdravia nikdy nie je dosť. Načiahol sa za fľašou. Keď ho obsah a výčitky svedomia predsa len nalomili na návštevu spálne, bolo neskoro. Spala dolu bruchom, zakutraná vo vankúši. Vo vankúšoch. Adam, dnes spíš bez neho. Aj bez nej... Aj bez triezveho rozumu. A na víno sa nesťažuj. Bolo kvalitné.

 

  Zobudilo ju ticho. Okno sa jej otvoriť nepodarilo, výhľad cez jeho dvojité krídla ju nenadchol. Ani mŕtva zosušená lienka vykotená na krovkách hore stiahnutými nožičkami medzi sklami.  Opatrne otvorila dvere spálne, ale ticho ju hostilo aj tam. Pohľadom obehla byt, potom po špičkách znova. Bola tu sama. Ale nechcelo sa jej snoriť, na zvedavosť bolo privčas. Aj na tú ženskú. Ozval sa prázdny žalúdok, ale po včerajšej hostine nebolo ani stopy. Skúsi aspoň niečo tekuté. Určite nie zvyšky vína vo fľaši pri smetnom koši.

  Privítal ho šum. Rýchlovarná kanvica sa už pomaly rozbublávala. Podarilo sa mu potichu otvoriť dvere do kuchyne, výhľad ho nadchol. Už jej chýbali len dve krídla a mohla by odletieť. Medzi anjelmi by ju neodmietli ani v košeli z koša na bielizeň. Skôr by takú zaviedli ako povinný dresscode. Stála na špičkách a snažila sa dočiahnuť na čisté hrnčeky z hornej police. Bolo jej  takmer vidno až do budúcnosti. Keby tú pravú nemala zabudnutú, rád by jej k novej ihneď pomohol. Zatiahni láskavo testosterónu kohútik, kámo! Tááák, ešte kúsok, poslušný chlapec, najviac, čo to vydá!

   - Tá moja košeľa ti pristane viac, ako som si myslel. Aj ľutujem, že som nakúpil aj iné...- nedopovedal.

  Preľakla sa, zvrtla, povytiahnutá šálka sa zakymácala a skočila bandži-jumping. Nemal ju kto zachytiť. Laná ich paží boli v ten moment mimo.

  Ešte chvíľu sa na dlážke prevaľovala zboka-nabok. Zohla sa k nej.

  - ...je puknutá. Je z nej odštiepený kúsok. Aha. – zodvihla ju k mračiacej sa tvári. Mrzelo ju, čo spravila.

  - Je to len šálka... – opatrne jej ju vzal z rúk a spolu s nákupom položil k drezu. – Nemala by si tu chodiť bosá, čo ak sa... –

  Neskoro. Spišťala od bolesti a dvihla nohu ako bocianča, keď zistí, aká je voda studená. Zistila, aké sú črepy ostré.

  Odsunul rýchlo nákup dozadu a nepremýšľajúc, vytiahol ju za pás hore, usadil na linku, do rúk vzal nohu a kontroloval jej podvozok...

 

Vošiel do obývačky a zažal bočné svetlo. Konečne si mohol sadnúť a uľaviť nohe. Mal chuť sa ohriať aj zvnútra, pohľad ho stále ťahal k baru, ale ovládol sa. Natiahol obe nohy, zaklonil hlavu a prižmúril oči. Chcel to skúsiť s nejakou tou mantrou, ale prvé, čo mu priniesli myšlienky, boli tóny valčíka...Vpustil ich.

  Vplávala mu do nich ticho kladúc nohu pred nohu. Aj tak ju zachytil podľa vône a prievanu, čo rozštrngal kryštáliky v lustri.

  - Zase nie ste prezutá, slečna Bella French! Raz vám dám vyskúšať, ako ťažko sa tepuje ten perzský koberec...- podoprel si hlavu o stôl.

  - Raz tu bude aj tak plávajúca podlaha, pán profesor Gold... ale tie prezuvky ma mrzia. Fakt som zabudla... Navyše sa tieto topánky tak ťažko vyzúvajú... - vyhopla na stôl, bezprostredne, ako v triede na lavicu a tiež natiahla nohy, vystaviac mu na obdiv oné skvosty obuvníckeho priemyslu.

  Naoko ležérne siahol na mašľu a potiahol. Poddala. Siahol na druhú...tiež. Topánky sa zošuchli z nôh ako podťaté.

  Zošuchol sa k nim a vzal jej bosé nohy do dlaní. Chveli sa, ako jeho ruky.

  Tíšil ich dotykmi, ale celú situáciu len zhoršoval.

  Zvážnela.

  S hlavou stále sklonenou prešiel  pomaličky po členkoch na lýtka, ku kolenám a desať cestovateľov sa mu začalo strácať v jemnej látke šiat.

  Zosunula sa zo stola, nechajúc na ňom jeho priveľké sako, ako hadiu kožu  a jeho ruky sa zrazu chtiac-nechtiac ocitli o tisícky kilometrov ďalej, na mieste, kam sa neodvážili cestovať zatiaľ ani vo sne. Vo sne hej.

  Luster opäť zacinkal nárazom vetra z nezatvorených dvier, čo sa okolo nich prešmykol a zmizol vo vetračke oproti.

  Vyplašilo ju to a prudko zdvihla hlavu hore zachytávajúc pohľadom prchavý obraz zvonenia.

  Vrkoč sa jej posunul na chrbát.

  Jeho ruky v momente vyplávali spod šiat a necitlivo jej nahol hlavu do svetla.

  - Je to to, čo si myslím, že to je ?! – skríkol.

 

  - Je to to, čo som si myslel, že to je. Nič! Malá začervenaná plocha,  škrabanec a ty narobíš toľko kriku, až sa mi z toho rozcinkal luster v obývačke! – vypustil jej nohu z rúk. Kohútik mal slabé tesnenie. 

  - Teraz zas táraš ty dve na tri. V obývačke máš bodové svetlá.... To nie ako v našej vilke... - zadrela ironicky. Ale neodpovedal. Mal priveľmi silno zahryznuté do jazyka.

   Rýchlo ramoval nákup na svoje miesta. Aby ho zas vyťahoval, lebo si predsavzal, že spraví raňajky. Len bokom znudene pozorovala jeho roztržitosť. A bavila sa na nej. A hompáľala nohami. Áno, to zranenie zahrala. A vyšlo to... Skoro. Šúchala jednu nohu o druhú. Zhlboka sa nadýchol.Oslobodil jazyk.

  - Zabudla si zaliať čaj, či kávu, či... – konečne vzal jej tvár na milosť.

  Jemne sa pousmiala. Prv, než jej stihol akokoľvek zabrániť, nebezpečne sa nahla smerom k nemu a  letmo ho pobozkala na líce.

  - Zabudla som ti len dať bozk na dobré ráno. Ako vždy. A ďakujem za raňajky, dám si ich v tom nádherne rozvŕzganom kresle v obývačke, čo mi celú noc nedalo spať.  A prosím si horúce kakao. Ako odškodné. – zošuchla sa z linky a mrviac zadkom odkráčala do obývačky. Staré kreslo zavŕzgalo. Struny odpovedali. Pridal sa. Natiahol na žemľu prvú vrstvu masla.

  - Dobré aj tebe, ...Belle! Nie len ja, ale aj ty si budeš musieť nechať zájsť chuť, srdiečko. - schuti si zahryzol a premýšľal, kde majú najbližšie hniezda kakaové lusky. V jeho kuchyni iste nie. Dnes budú obaja nasucho...