Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 16.kapitola

 

ROZMRVENÉ II

16. kapitola

 

     Na spálňových dverách nebolo v celku nič moc zaujímavé, až na pár dávnych spoločných spomienok, ale teraz na ne zízali spoločne už hodnú chvíľu ...bez spomienok.

  - Nemáš chuť ujsť? – spýtal sa ticho, ale preventívne nepozrel na svoju chodbovú spoločníčku. Natrčené pravé líce bude bolieť menej ako obe naraz pri pohľade spredu, ak sa to dievča vedľa neho konečne preberie zo šoku...

  - Ani nie. Spravím ti kávu. Kúpila som ju cestou. Aj kakao. Tie spravím dve. – vykopávala topánky. - Naposledy si mal v zásobách len mrkvu. – pohrkala Lacey kabelkou. Veľkou kabelkou. Pokiaľ sa do kabelky nezmestia tri litre vína, nie je to dobrá dámska kabelka. To si ešte pamätal z jej lifestylových časákov. Táto vyzerala, že tam má pol špajze a dve-tri police aj z vinotéky. – Alebo, vieš čo, sprav ty, ja idem za ňou. Nože zo spálne som už odstránila... – zažartovala, ale myslela svoj zámer vážne.

  - Lacey, Belle nie je ...blázon. Má amnéziu. Nepamätá si posledné tri roky života. Prakticky, pamätá si len naše súžitie... kedysi... dávno, ešte v Storybrooku. Viac nič.  – zhrnul v skratke.

  - Prečo mám teraz pocit, že blázon si tu ty? Ty si si ju doviedol sem a... načo? Prečo? Aby si ju... Adam! – mykala prstom na kúpeľňu a spálňu a potom spravila pomerne neslušné, ale jednoznačné gesto. Ukazovák zmizol v dlani a on radšej v kuchyni.

 

  - Ty? Vy? Poslal vás sem za mnou, či náhodou neskáčem z okna? - obzrela sa žena v pánskej košeli prilepená dovtedy čelom o sklo..

  - Okná nejdú otvoriť, sú zlepené. –

  - Ako viete? Jáj, zabudla som, že... vy ste tu doma... – obhrýzala si nechty a dívala sa späť na ulicu.

  - Mužská košeľa na ženskom tele je ako biela vlajka na dobytom území... – zacitovala Lacey.  - Ne..nechceš požičať radšej niečo z mojich vecí?...- zháčila sa, ale vystrelený šíp a vypovedané slovo, už ani Boh nezastaví. - ...nejaké tu ešte mám. – dokončila a vrzgla skriňou.

   Belle sa obzrela. Pekná, štíhla, dobre stavaná. Bruneta. Mladá, sympatická. Doriti!

  - Ešte?! – vytiahla prst z úst. Nebolo už čo obhrýzť.

  - Rozišli sme sa. Pred...nuž, dávno. Nemala som len čas si prísť po veci. Susedy...v samoške dnes ráno klebetili. Chcela som sa presvedčiť, že to urobil...že ťa sem dotiahol a... –

  - A? ... – chytila spodok košele a kúsok ho nadvihla. – A ak si myslíš, že takto vyzerá dobyté územie, tak to si prišla s trojročným oneskorením! Ani sa nepamätám, kedy sa ma naposledy dotkol, nieto... – kde je ešte aspoň jeden sprostý necht?!

  Lacey súhlasne prikyvovala. Adam je charakter. Alebo je to jeho taktika hry vo vysokej tráve. To by na neho skôr sedelo. Ako dlho  trvalo,  kým po tebe vyštartoval... A koľkokrát ťa predtým odpálkoval?!

 

...hlavu natočil bokom.

  - Myslel som, že som ťa vyhodil. – vyliezlo z neho a neznelo to veľmi povzbudivo.

 - Myslela som, že si to rozmyslíte, tak som sa vrátila. To, aby ste nemuseli zas vymýšľať nejaké tie finty, ako ma znovu pozvať na rande, ako ospravedlnenie za... za ten nevydarený obed, za tú rozbitú hlavu... povedzme. -  bľabotala, len aby sa nezvrtla a nezmizla a... zas sa nevracala z chodby, z polcesty  späť, ako pred chvíľkou. 

  Chvíľu na ňu iba hľadel. Mladá, krásna, sebavedomá. Cieľavedomá... „Ty si trúfaš byť jej cieľom? Nebola doteraz skôr ona tvojím?!“

  - Nič o mne nevieš. Čo ak som úchyl a vyhadzovom som ti veľkoryso zachránil včas život?! Čo ak som schopný ti ho zničiť ...mávnutím ruky? – urobil nevierohodné gesto zle obkukané z nejakej rozprávky o mocnom čarodejovi.

  - Skúsiť ste to už skúsili, ale ja mám tvrdú hlavu. Aj povahu. Ja sa len tak ľahko nevzdám. A teraz už vôbec nie. Mám rada tajomstvá a vy ste jedno z najväčších! Chcem vedieť, kto v skutočnosti ste a chcem vedieť aj to, prečo vás moje reči vždy tak iritujú...- zas sa pristihla, že meľní prsty jednou rukou na druhej a ošíva sa. Taký nemožný zlozvyk.

  Nadvihol kútik úst.

  - A čo ak si to tajomstvo chcem nechať pre seba? Nestojím o to, aby si ma lustrovala a vyťahovala o mne ...a zo mňa informácie. Nič z môjho života, čo bolo, už nie je dôležité. – pokúsil sa odkopnúť placku z prebalu, ale zostala ako prilepená. Ani druhý pokus nevyšiel.

  To ju pobavilo. Našla odvahu vystúpiť z tieňa verají, pristúpiť a doslova ju odlepiť z koberca. Držiac ju medzi dvoma prstami radšej cúvla späť o krok.

  - Aspoň tento malý kúsok skladačky by ste mi mohli odtajniť... To je tá kniha naozaj až taká zlá? Ste literárny kritik a už ste ani nenašli slov, tak... Odpovedzte mi aspoň na toto. - zameriavala úbohý obal a doslova ten zhúžvaný žvachol  očami prosila, nech jej dajako napovie.

  - Nie, nikdy! Vyhoď si to z hlavy! Pokojne aj tou dierou, čo som ti tam dnes spravil, drahá! – zasyčal jej tesne pri tvári, priskočiac náhle ako predátor, až teraz pocítiac, ako krásne jemne vonia. Skoro ho to obmäkčilo. Skoro.

  - Že ste vulgárny a sprostý v preslovoch už beriem, ako vašu charakteristickú črtu. Zvykám si rýchlo, ale nevzdávam sa. Tiež...nikdy! – nemala problém priblížiť sa k nemu ešte o pár nebezpečných centimetrov.

  Videla, ako sa mu hýbu nozdry a do vrások skladajú pery. Ako sa prehlbujú dve kolmé vrásky na čele a lesk v očiach zmatnieva.

  Videl, ako sa trasie, ako jej cukajú kútiky pier a chvejú sa riasy. Ako pri končekoch vlasov vystupuje pot a pleť chytá svetlejší odtieň. A tá vôňa...

  Opatrne sa jej prostredníkom a palcom ako klieštikmi dotkol líc a zliezol po nich k brade, aby sa zelektrizovaný jemnou pleťou vrátil späť a tentokrát pritlačil. 

  Donútilo ju to myknúť hlavou a prižmúriť oči, ale nevymykla sa z jeho drsného zovretia. „Došľaka, ale, čo ak je to ozaj úchyl? Pokoj, kolená máš voľné, presný zásah medzi tie jeho to istí. To dáš... keby bolo treba..“

  - Už si niekedy milovala? Tak skutočne?! Až tak, že si si myslela, že to musí byť do konca života?! Navždy...- šepkal a pohľadom krúžil po kontúrach jej tváre, akoby si hľadal miestečko na pristátie svojich nerozhodných, ale rozhodnutých pier.

  Ani sa nepohla. Každý pohyb by totiž znamenal, že jeho prsty zmiznú a čo ak sa už nebudú chcieť vrátiť. „Záleží ti na tom, aby tam zostali? Aby sa vracali?“ 

  Mala pocit, že červenie. Nebol to len pocit. Zaregistroval to a zneistel. Odtiahol ruku ako popálený.

  - Ja som... ja ...nehovoril som teraz o sebe. O nás dvoch. Nedomýšľaj si! Medzi nami dvoma nič nie je! Nič! ..a ani nebude! Nefungovalo by to. Sme z iných svetov! Galaxií, dimenzií... nepatríme k sebe. Nehodíme sa! Vekový rozdiel. Konvencie. Povaha. Čo ja viem, čo všetko! Sme ako kosa na kameň...- tápal, ako by ju dostatočne usmernil aj odradil.

 

  - Belle... nedáš si kakao? – skúsila Lacey neisto.

  - Ty... si z tých troch sprepadených rokov, však? Nejako... - pomrvila rukami, prepletala nimi v rôznych smeroch, akoby gúľala klbo, - patríš...k Adamovi, že? To preto ma odmieta... Adam... sa oženil? – cuklo s Belle.

  - Tento Adam Gold...nie, iný Adam Gold ...túto zimu. Poslali ste mi svadobné oznámenie. Poslala som vám aj telegram... – vidiac, že Belle bledne... – Adam! Poď sem! Rýchlo... – stihla ešte zakričať do dvier.

 

   Na spálňovej posteli bolo v celku niečo zaujímavé. Ležala tam žena v pánskej košeli a zízala do stropu. Stále... bez spomienok.

  Chcela byť chvíľu sama. So svojimi... bez spomienok.

  Pili svoje nápoje v obývačke a čakali, kým sa k nim pripojí, ako im sľúbila. Na jej kakae sa už robila nechutná kožka. Dívali sa na jej skrkvanú plochu. Aj sama im tak pripadala, ako keď pokrčíte papier a potom sa ho silou-mocou snažíte narovnať. Ryhy zostávajú. Lenže v opačnom slede. Z pokrčeného je čistý biely a nikto nevie, ako sa to mohlo stať. Papier najmenej. Stále nebola pripravená ani na spoločné kakao... v trojici.  Ani Lacey kakao akosi nechutilo, aj keď kožka už visela cez okraj nad uškom. Kedy sa on naučí uvariť poriadne kakao?!

  - Kúpil si si druhú Štvrtú? – vzala zo stolíka zánovnú knižku.

  Spomenula si, ako na tej prvej Štvrtej zlynčoval prebal len kvôli portrétu jej autora na záložke.

  - Len kvôli portrétu jej autora...na záložke. – srkol z kávy. Ani tú sa nikdy nenaučí uvariť dobrú. – Mysli si o mne čo chceš, Lacey, ale snažím sa Belle len pomôcť... nájsť stratenú pamäť. Nechcem zneužiť situáciu. – povzdychol a pozrel, či mu verí. Verila, ale... radšej nekomentovala jeho osobné pohnútky. Tam si nikdy nebola na istom. Nikdy nebude. A nikdy sa s tým ani nezmieri, ale teraz bude držať hubu a krok. Prišla si predsa len po veci. Rozišli sa...

  - Takže ju vodíš po miestach, kde bola a ukazuješ jej ľudí, ktorých stretla... u neho si už bol? – spýtala sa rovno. – Ozaj. A prečo to nerobí on? Ako jej manžel by mal byť s ňou, nie?! Pokiaľ viem, brali sa, lebo museli a... keď si bol prvýkrát za ňou, viezol si ju rovno do pôrodnice, takže už by mohli, respektíve mali byť aj rodičia  a... –

  Aj chcel niečo odpovedať, alebo ju skôr zabrzdiť v preslove, neskoro,  Belle stála vo dverách. Stále stojí vo dverách. Odkedy prišla, stojí vo dverách. Presne. Ako na prahu k svojej minulosti, len... len prekročiť ten prah a vojsť... sa jej nedarí.

  - Hups! Tá moja tlama nevymáchaná... Asi som... - strhla sa Lacey.

  - Nie, práveže som vám vďačná. Ďakujem, Lacey, konečne niekto, kto mi hovorí pravdu, nie... ako tu niekto... – pozrela jeho smerom.

  - Fúúú, to mi odľahlo! A ..nemusíš mi vykať, Belle, poznáme sa už dlho. Robila som čítačku s tvojím... manželom... u nás v mestečku, je výborným spisovateľom, teda, ako sa to vezme, mladým sa páči, pre mňa to veľmi nie je, čo píše.  Poznáme sa... my dve... sme sa stretli... vtedy... pred čítačkou... aj s ním sa poznám, aj si predstav... v tomto byte si pamätám, ako sme obaja mali tráviace problémy a hnačku,  kým si ty s Adamom, týmto Adamom si bola ... bola... niekde na výlete do jeho minulosti...a to bola sranda, ako sme s tvojím Adamom, tým, tým... manželom... budúcim manželom Adamom...sme sa...pototo... –

  - Mohla by si už konečne mlčať, Lacey?! – vstal a prísne na ňu pozrel.

  - Len ju nechaj! Skrátka sa to všetko vtedy posralo... ak som správne pochopila. Neviem, aký plán si mal ty, Adam, ale keď už Lacey spomína toho... toho muža, prečo si ma za ním nezaviezol hneď? Keď... je to... môj manžel?! Ja som sa vydala? A kde ho potom mám? Prečo si tu ty a... nie on?! – konečne prekročila prah a vošla.

  - Na to sa ho budeš musieť spýtať sama, – prikročil k nej a pozrel jej rovno do tváre. Mleli sa v nej emócie. Prevládal strach a v závese mal bezmocnosť.  – Je mi to ľúto, Belle, stále som čakal, že sa ozve ako prvý, že sa všetko dá do poriadku... medzi vami...ale... ak na tom trváš, môžeme vyraziť. A ak mi to dovolíš, pôjdem s tebou, – ponúkol sa a tŕpol, že ho odmietne.

  - Sľúbil si mi, že už ma nikdy neopustíš... – pristúpila ešte bližšie, ale nič viac si netrúfla.

  - Tak to sme dve... – zašepkala si Lacey trochu hlasnejšie, ako chcela, prekrútila očami a radšej chňapla po kakae Belle a vypila aj druhú šálku. Kožka-nekožka. Skoro ju naplo. Ale skôr s preromantizovanej dvojice pred sebou... čo sa však aj tak k ničomu nemala. 

  - S pánombohom, prineste mi z výletu magnetku, ja idem poumývať riady... - preventívne pochamrala šálky oboma rukami, aby nevidela niečo, čo vidieť nechcela a nemusela to riešiť rukami. Napríklad utierať si slzy.