Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 9. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

9. kapitola

 

 

   Túlila sa mu k boku a mal čo robiť, aby sa ovládal. Prehodnocoval, že zobrať sa sem v dodávke jej otca a s týmto urozprávaným taxikárom bolo jedno a to isté zlo. Z dažďa pod odkvap. Otec ich ale musel opustiť, je podnikateľ a nemá jeho konto, ako mu nenápadne zas raz naznačil, kým jeho dodávka konečne prestala zaberať miesto pred nemocnicou. Hoci aj tam zopár kšeftov stihol urobiť. K rodičkám sa chodí s kvetmi. Len kvety nechceli spolupracovať. Vädli.

  Aj ona vädla, začala byť nepríjemná a vzdorovitá, dohodli sa s lekárom, po siahodlhých konzultáciách a prípravách, že to teda skúsia. Keď už prestalo zaberať aj  mlčanie, lebo ho nenahradilo iné mlčanie, také to spoločné... Padlo rozhodnutie. Čas na otvorenie možno pandorinej skrinky bol tu. Neodkladne na rade. 

  Dali jej dokonca na výber. Kam na malý výlet? Vedela hneď. Predsa tam, kde to pozná najlepšie. Kde to poznajú obaja. Tam, kam patria. Kde boli spolu a šťastní...

  Už do taxíka nasadala prilepená o neho ako sasanka. Ale taxík je verejná inštitúcia. Koniec-koncov, aspoň mal výhovorku, prečo sa jej patrične nevenuje a „musí“ udržiavať konverzáciu s neželaným návštevníkom. Jej to nebolo po vôli, ale chápala. Stačilo jej to rameno. Zatiaľ. A to, že „blázninec“ mal na dnes vychádzky.

   - Stojte! Zastavte tu! Tu, tu, tu... presne. – konečne sa odlepila a natrčila prst na predné sklo. – Chceme sa prejsť. Čerstvý vzduch nám obom prospeje. – usmiala sa na neho a nečakala, vyrútila sa z auta von ešte len brzdilo.

  Priveľké šaty na nej viali, ale bolo jej to jedno, šla by preč z nemocnice aj v anjeličkovej košeli zaviazanej na krku vzadu len jednou šnúrkou, pokojne s holým chrbtom a zadkom, len aby von vôbec šla. Čo na tom, že vo svojich veciach mala len túto plachtiacu oštaru. Ako v tom mohla chodiť, veď to je moc aj na domáce oblečenie. Ich vysvetlenie, že ju takto našli vonku omdletú, neakceptovala, V tomto by von iste nikdy nebola bývala šla. Respektíve si nedokázala predstaviť, na akú príležitosť by si práve toto, veľké, voľné, rozgajdané, sprané a nemoderné bola bývala obliekla! Určite v nemocnici poplietli niečo v sklade, vydali jej štýlové šaty niekomu inému a jej zostalo toto. Čert to ber, môže von! Von! Von! Von!

   -  Tak skúsime nové dejstvo... – povzdychol a vystúpil.

  Taxikár vypol motor.

  Hore kopcom a sú doma. Vila. Prvé miesto, kam chcela zájsť. Zdrapla ho za rukáv a ťahala. S týmto nepočítal. Mal zazichrovanú Emmu ako sparingpartnera, tam hore, vo vile, kde budú mať súkromie,  dôkladne oboznámenú so situáciou, čo ale ak teraz stretnú niekoho iného?! A ten niekto sa bude pýtať...

  Našťastie ulica bola prázdna. Nie však predzáhradky...

-  Dobré holuby sa vracajú! – vykríklo to z jednej z nich.

  - Pánajána, Adam, ona ešte žije?! Nevraveli ste všetci, že ubehli tri roky?! Nemala by byť o takomto čase už dávno nad mestom na miestnom cintoríne? – zazúfala si netaktne, skúsila skryť sa za jeho chrbát, ale nakoniec to riskla s preletom nad kukučím hniezdom, lebo takéto susedy môžu vypľuť k normálnym domom len kukučky a rozbehla sa k vile veľkou okľukou. Vlastne ho obetovala, lebo jemu sa „odletieť“ včas  nepodarilo.

  - Pán profesor, pán profesor! – roznežnila sa suseda a opatrne doložila, - Nemali ste  byť o takomto čase už dávno nad mestom na miestnom cintoríne? – privítala ho poošahávaním pohľadom, širokým úsmevom a nebyť plota, opáči, či to nie je duch vo svojom prajnom obrovskom náručí. Vďaka za existenciu boha plotov... Amen.

    Pokúšal sa zachrániť situáciu rýchlym, tichým  vysvetlením problému. Márne.

  - Amen...mnézia? To je to, že  akože nemá v hlave nič?! Ale pán profesor, veď to už obaja vieme dávno. Veď ste si ju nevyhliadli preto, že ste s ňou chceli po nociach riešiť kvadratické rovnice, čo si budeme v našom veku nahovárať, – žmurkla a dívala sa na ženu, čo si obzerala veľké presklené dvere vily. S bázňou na ne prikladala dlane a usmievala sa. 

  Povzdychol si.

  - Obávam sa, pani suseda, že teraz by sme spolu riešili iba ak tak rovnice o dvoch neznámych, – pozrel tiež jej smerom.

  Riešil by s ňou čokoľvek, ale nemá odvahu. Teraz bude musieť poriešiť, ako jej vysvetlí, že vila patrí Emme.

  - Myslíte my dvaja? Rovnica o dvoch neznámych?... Ako tak kukám... Nemyslíte... keď ste stále s ňou, tak nemyslíte vôbec. Je úplne v poriadku, ak sa niekomu nepáčim, každý nemá dobrý vkus. Ale o vás som si to niekedy myslela, pán profesor, že máte. No, čo už, mladosť-pochabosť...- pretrela si všetečná suseda nadočnicový oblúk. – Ale aj tak by to bolo pekné, pán profesor, keby ste si dali povedať. Jednu noc by sme skúšali rôzne polohy v posteli, druhú noc rôzne lieky na seknuté kríže... Ach, ako rada popúšťam uzdu fantázii. –

  - Adam, poď už domov! – zavolala od dvier, pokúšajúc sa omilostiť obeť náhleho útoku snipera odvedľa.

  - Jasné, už to vidím, aj počujem, šibe jej...nadobro... že domov!  – uzavrela suseda. -  Chudák, pán profesor, ale tak vám treba, na druhej strane. Keď ste nevedeli oceniť ponúkanú zrelú krásu, tak nech sa vám čil huba mraští pri ocucávaní hentej nedozretej čučoriedky! – hrdo dvihla bradu a tvárila sa, že ju títo dvaja už nezaujímajú. Klamala telom. Nikam sa ani nehla. Začínalo to tu byť zaujímavé. Konečne trochu vzruchu.

  - Dobrýýý...pani susedka! – zakývala na ňu Belle. - Máte krásne kvietkované šaty! Vyzeráte ako záhrada...-

  - Trojhektárová...- doplnil ju hlas ženy, čo práve otvorila dvere na vile zvnútra.

  - Emmááá! –

  - Bééélle. –

   Kým dokráčal k súsošiu oblapávajúcich sa žien a potlačil ho dnu, aby pojednávanie nebolo verejné, trochu sa zadýchal.

  - Emmááá, Emmáá, Emma! – skackala ešte chvíľu zavesená jej o krk, potom sa nečakane odlepila a dala sa prelietavať vilou ako splašený vrabec. Nestíhali sledovať, z ktorej izby vyletí a kam zas vletí.

  Emma mlčala. Gold mlčal. Emma pozrela na Golda. Gold pozrel na Emmu.

  - Vraveli ste, že si nepamätá posledné tri roky. Mne to príde... že možno aj viac. Vidím ju ako tú streštenú babu z leta pred štvrtákom. Myslíte si, že to bol dobrý nápad zobrať ju práve sem? - prestala si Emma utierať ruky do utierky na riad a zamračila sa.

  Prikývol jej.

  Streštená vyletela z kuchyne a prášila niekam hore po schodisku.

  - Jej výpadok pamäte nie je choroba. Nemôžeme ju držať v nemocnici ako v skleníku. Mala by znova žiť... – skúsil opatrne.

  - To ako s vami? Pán profesor?! – nedokázala skryť cynický podtón. – Pri všetkej úcte, tam niekde, kde je jej skutočné „doma“,  ju čaká právoplatný manžel a dieťa! Prečo ste ju vzali práve sem?! –

  Stiahol pery viac do seba.

 - Emma, kde mám svoje šaty? Prečo ste mi vypratali celú skriňu? Prosím ťa, požičaj mi niečo normálne na seba, v tomto vechti už nevydržím ani sekundu! – ozývalo sa zhora s búchaním dvierok na nábytku.

  Zo spálne. Prižmúril oči. Prebral ho vecheť, čo do neho hodila Emma, kým s dupotom odkráčala hore „za návštevou“.

 

   Našla ju sedieť v tureckom sede na obrovskej manželskej posteli. Spod vankúša trčalo Hookovo pyžamo. Už stíšenú. Plakala. Utierala si oči spodkom naozaj škaredých šiat.

  - Už tu nebývam. Už tu nebývame. Však? Emma, prosím, povedz mi aspoň ty pravdu. Rozišli sme sa... s Adamom? Ja už ničomu nerozumiem. On...on...pozerá stále rovnako, ale... je odťažitý. Odmeraný. Vôbec, ale že vôbec sa po mne neliepa... ako za starých čias. Ale aké staré časy?! Pred pár týždňami sme sa milovali! Aj milovali! Tu v tejto posteli... prečo... prečo tu teraz je všade  tvoja vôňa a Hookovo pyžamo?! – pozrela na ňu ako psík, ktorému z ulice odmontovali obľúbený hydrant.

  Emma prehodnotila tvrdé slová, s ktorými ho nechala dolu s vechťom na tvári. Je to charakter. Ako mohla zapochybovať! Bol vždy charakter! Nikdy by nebol zneužil situáciu. A toto malé bláznivé streštené teliatko je na tom asi ešte horšie, ako si predstavovala po jeho telefonickom vysvetlení, čo sa stalo. 

   Sadla si k nej a ovila jej plecia takmer materinsky. Oprela hlavu o hlavu. Ale, čo jej povedať? Netušila. Čo jej požičať obliecť? Netušila. Ich vkus bol nekompatibilný odjakživa. Ale, čo. Všetko lepšie, ako tieto... tehotenské šaty. Svitlo jej. Pochopila aj to. Snažia sa všetkými možnými návnadami nájsť jej stratené kúsky pamäte. Márne. Chúďa Belle.