Rumbelle, ROZMRVENÉ II. 11. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

11. kapitola

 

     Durdila sa. To už mal prečítané a stále nezabudnuté, ani po toľkých rokoch spoločného nesúžitia. Ktovie, či niekde v rozmedzí tých troch zabudnutých rokov z toho niekedy aj vyrástla a teraz sa k tomu zas len vrátila, ale bolo to tu. Skrútená do pomyselného klba v kúte auta, či v akomkoľvek inom kúte, kam jeho akože nevpustí, ale blahosklonne mu dovolí dívať sa, ako jej je tam dobre, ako si bahní a ako sa hnevá, že ju tam pustil a nechal sedieť. Samú. Bez povšimnutia. A bez udobrovania, ktoré by v prvých fázach aj tak slovne odpálkovávala. Dobrovoľne vynechával prvé fázy.  

  Teraz jej za urazený odsun vojsk po vopred prehranej bitke, o posteľ v Emminej spálni, bol vďačný. Asi by už neustál tmu a intímny priestor ani na zadných  sedadlách auta. Nieto vo vile.

-   Mohol si ju skúsiť aspoň trochu prehovárať. Kvôli nám dvom. –  zapišťala po niekoľkých kilometroch po skle prstom.

-   Nemohol. Nemôžeme sa k niekomu nanominovať do domu, do jeho vlastnej postele, do jeho súkromia len preto, že je to náš priateľ. Keby Emma bola bývala chcela, pozve nás sama. Belle, prepáč, srdiečko, ale očividne nechcela. Dostala si ju len zbytočne do rozpakov. Nechcem ti ani ja brať ilúzie, ale byť dospelým znamená mať istú zodpovednosť. Nielen za seba, ale aj za druhých. –

  - Tí druhí, to máme byť akože my dvaja?! Akože sme pre ňu už na druhej koľaji?! Alebo... alebo akože, nikdy nedovolím, aby sa niekto, kto nie je v stave manželskom pelešil pod mojou strechou?! Boh nás ochraňuj!  To kde žijeme, v stredoveku?! Toto bola Emma! Emma by nás pochopila, že v nemocnici to nejde, tak... nemusíme byť manželia, aby sme sa mohli... milovať. –

  - Veď práve. O to tu presne ide, trafila si klinec po hlavičke. –

  Spozornela a v očiach sa jej zjavili ohníčky nádeje na spoločnú noc. Takže má nejaký plán! Vlastný plán! Niečo romantickejšie. Niečo... čo nebude to, čo prišlo. Kýbel studenej vody. Pssss, ohníčky sú fuč.

   - ...v stave manželskom... Emma je už dávno dospelá a zodpovedná... to vieš, manžel, malé dieťa... – skúšal vystavať vetu, kým Emme už stokrát v duchu ďakoval, že im nedovolila zostať a prespať u nej. Zvlášť, keď každému bolo jasné, že o spánok by vôbec nešlo...

  - ...a ja akože som stále nedospelá! Akože nemám dosť rozumu, alebo sa správam ako pubertiačka, alebo ako ste to vlastne mysleli, pán profesor...?! – zatiahla sarkasticky.

  Prestávalo sa mu to páčiť. Nechcel kázať. Nechcel byť premúdrelý, ale... odtiaľ-potiaľ. Ale zastaviť voz s pokazenými brzdami, čo sa bezhlavo rúti dolu z kopca... je takmer nemožné.

  - Belle, je mi ľúto, čo sa ti stalo, aj to, že momentálne nechápeš, čo sa ti snažím stále naznačiť, ale ver mi, všetko to robím iba pre teba... – pozrel na ňu vážne a na znak dobrej vôle natiahol k nej ruku.

  Dlabala na jeho priateľské gesto, nestála oň. Pomrvila sa, stiahla ešte viac do svojho kúta. Ale neodpustila si už komentáre.

   - Ach, aké veľkorysé a ohľaduplné! Budeme sa trmácať nocou späť do toho sprepadeného sanatória, kde ma zas zavriete a budete testovať ako pokusného králika, namiesto toho, aby sme sa pokojne vyspali... Prečo nechceš so mnou spať?! – čas na dramatickú pauzu, ale čas na rozmyslenie mu nedá, skôr niečo priloží. -  Pýtala som sa Emmy, či sme sa náhodou nerozišli a ty nemáš novú známosť, ale neodpovedala mi. – vytiahla nohy k sebe na sedadlo, ale tvár vykrútila smerom k nemu. Teraz môžeš. Ideš! No, daj!

  Zamrzelo ho, že nemôže odpovedať ani áno, ani nie. Nič z toho by nebola pravda. Nie, že s ňou nechce spať. A áno, na spánok by mohla zabudnúť...  Ty zabudni! Ovládaj sa! Sľúbil si si to! Predsavzal! ...a čo keby si si ju predsa „vzal“?!  Zarypol akýsi diablik v ňom. Ľahni, potvora! Ou, ou, ou prečo je zrazu všetko také dvojzmyselné!

  - Tu nejde o to, či chcem alebo nechcem s tebou spať,  – začal sťažka a odmlčal sa rýchlo, ale vedel, že musí dopovedať, - tu ide o princíp. Tu ide o teba, Belle. Nechcem ti ublížiť, nikdy som nechcel... –

  - ...ale urobil si to. Vraj. Ja sa na nič také síce nepamätám, ale nejako mi to nenápadne všetci zrazu pripomínate, že... že by som mala dať ruky od teba preč... alebo skôr, že ty si máš dať ruky odo mňa preč! Tomu už vôbec nerozumiem. Odkedy si ty, veľký pán profesor Adam Gold necháš od niekoho rozkazovať?! Há? Myslíš si, že som si nevšimla, ako predo mnou utekáš? Ako sa mi vyhýbaš? Dotykmi? Pohľadom... Adam, prosím, povedz mi pravdu. Ty ma už neľúbiš? – zavydierala plačlivo.

  Toto nie, Belle, toto mi nerob!  Na toto som...čo? Alergický? Citlivý? Nie, len si si odvykol.

  Našťastie si to rozmyslela a rozprávala ďalej. Potrebovala zo seba dostať veľa vecí. Veľa otázok.

 -  Ak som dobre pochopila... tam na tom cintoríne. Len tak z ničoho nič, ako mávnutím ruky si zotrel náš vzťah, zmazal ho, akoby ani nebol a ani si mi neráčil o tom povedať. Vraj si ma opustil! Dal sa vyhlásiť za mŕtveho, či čo...Ešte by som chápala, že to všetko kvôli Nealovi, ale nechápem... prečo som to nemohla vedieť?! Prečo mi tak málo dôveruješ, že ti nestojím za to, riešiť so mnou dôležité veci v tvojom živote. Uráža ma to a zraňuje, aby si vedel. –

  - Opustiť ťa?! Nikdy by som ťa nebol opustil, Belle! Musel som. Nepýtali sa ma. Postavili ma pred hotovú vec. Vytrhli zo života a posadili do iného. Iné miesto, mesto, zas iné meno, iná identita... a celé roky tá istá samota. –

  - Mohol si aspoň skúsiť sa vrátiť, či? –

  - Skúsil som.  A zaplatil za to vysokú cenu. Mali sme byť s Nealom stále v ústraní, ale nedokázal som už bez teba byť. Musel som ťa aspoň vidieť. Aspoň to... Donútil som ho po vyše roku vrátiť sa domov. Boli Vianoce... – v strede čela sa mu prehĺbili obe vrásky.

  Jej tiež. Pozerali si do očí, ale v tme toho veľa nevideli. Len akési pablesky, keď auto podchádzalo pod pouličné lampy. Lesklé a blikotavé...

  ...-  a ja som ťa znovu videl. – zašepkal.

 

   Oči vypaľujúca, jasne žiarivá belosť okolia zostrovala a zároveň akoby sekane rozvrstvovala jednotlivé zasypané kusy objektov – samostatné  obrazy v obrovskej galérii prírodnej scenérie tak, až sa zdalo, že ich obrysy sú tmavšie, jasnejšie, miestami takmer disneyovsky obtiahnuté čiernou kontúrou.

  Prikrčená chalupa, postrašená po masívnej streche snehom, čo si ešte nebol istý, či zostane dlhšie, alebo sa pretaví do cencúľov a potiahne k zemi,  práve vypľula rozosmiatu ženu, čo sa zakopŕcla hneď na prahu, ale  nahnutá tesne pred pádom na kolená, nabrala prvú nádielku snehu a vyhodila si ju s nepotláčanou detinskou radosťou  nad hlavu.

  Vločky sa jej polepili po tvári a o chvíľu stiekli dolu lícami ako kvapky, lebo prudké slnko nehodlalo predať dnes ešte žezlo zime a ostentatívne ničilo jej krehké dielo.

  Čas neváhať a využiť prvý sneh, kým je. Opätovne zabárala dlane do vrstiev so zľadovatelou škrupinou, do ktorej sa už zapísalo slnko na semináre a snažila sa vyformovať z nich muníciu predpokladajúc, že o chvíľu z útrob domu vylezie terč.

  Vyliezol, ale stihol sa uhnúť očakávanému útoku, takže prvá guľa preletom tesne jemu pred nosom trafila vnútri pravdepodobne dvere na kúpeľni.

  O-O-Ou. Čas na ústupový manéver. Pozviechala sa z kolien a vyštartovala dopredu. Neodolal. Nešetril ju. Jeho snajperstvo bolo oveľa úspešnejšie. Čochvíľa mala vlasy plné gučiek snehu a len čo sa obrátila, schytala aj rovno do čela. Únikový manéver s mihalnicami polepenými vločkami tiež nebol dvakrát úspešný, odchytil ju ľahko jednou rukou, úskokom odboku a prehnutá v páse, snažiaca sa mu všemožne sa vymknúť, len zhoršovala jeho zámer, vyumývať ju v novom snehu, keď ním bola taká nadšená. Ťahal ju nenápadne pod najbližšiu oťaženú vetvu jedle a zasnežoval ich  oboch ráznym potriasaním jej snehom oplodnených vetvičiek.

  Otočila sa radšej k nemu tvárou a skúšala sa skryť pod rozopnutým kabátom, ale padalo jej zas za krky a vetva ešte zďaleka neodovzdala všetok cenný, v noci naškrečkovaný kontingent bielej munície.

  Smiali sa obaja na plné ústa a slová, ktorými sa navzájom neartikulovane častovali, rozplývali sa navyše v umelom zasnežovaní a ich prerývanom bláznivom smiechu.

  Chvíľa nepozornosti a mal hrudu snehu aj on v tvári a kým sa z nej vyprostil, vyšmykla sa a rozbehla. Mokrým snehom pooliepané čižmičky to však videli inak. Prevrhli paničku rovno do najbližšieho záveja a jemu stačilo skočiť tým smerom už len rybičku a pôsobiť kontraproduktívne, ako zahŕňač.

 

  Čím viac sa metala, tým viac snehu mala polepeného po celom odeve a z jeho do prameňov rozparcelovaných vlasov opadávali jej do mokrej tváre ďalšie a ďalšie chladivé vločky, až ich mala už plné ústa, nos aj oči.

  - Bae, ...- rozlepili sa mužovi za stromom konečne skrehnuté, dopraskané pery.

  - Neexistuje už nijaký Bae! Koľkokrát som ťa prosil, aby si mi tak viac nevravel?! Nie je ani Bae, ani  Gold! Žiaden z týchto mužov už nepatrí tomuto svetu. Tomuto životu! – pokúšal sa mu zatieniť výhľad na stále laškujúcu dvojicu v popredí, ktorá práve stíchla v objatí pod vrstvou bozkov vzájomne si prisýpaných na červené, rozhorúčené tváre.

  Vážne prikývol, tvár mu prekryli prešedivelé vlasy. Zošuchol ruku zo stromu a roztrasenú nadvihol ju k synovej, položenej stále na jeho ramene. Snažil sa ju zachytiť, ale premohla ho slabosť, podlomili sa mu kolená, a tak mladík takmer sa mu podložiac celým telom vytiahol ho a opretého o bok pomaly posúval smerom k neďaleko zaparkovanému autu.

 

   - .... ale v tom čase... Ty si už tiež žila iný život. Iné miesto, iné meno, iná identita...-

   - Trepeš! Aké iné meno? Aká nová identita! Som Belle! Stále tá istá Belle French ako kedysi. – bránila.

   - Videla si svoju občianku? –

   - Vieš, že áno? – zašmátrala dozadu, pohrabala sa v malej kabelke, vytiahla doklad  a natrčila mu ho.

    Ani vo sne by mu nenapadlo, že nebude z tých, čo hneď po svadbe obehnú úrady a pochvália sa všade s novým menom, stavom aj trvalým bydliskom. Vybavia si nové čistučké doklady s ešte svadobnou tortou voňajúcim spoločným priezviskom. V jej preukaze naozaj stálo Belle French a činžiaková adresa bola ešte staršia.

  Toto mu veľmi nehrá do karát. Tak odzačiatku.

  Nahol sa k taxikárovi a zadal novú adresu.

  - Ideme na ďalší výlet, srdiečko. Mám tam pre teba darček. – oznámil, ale nepozrel na ňu, ani sa neusmial.

  Ale ona hej. Rozplietla nohy, ruky a preplazila sa tých pár centimetrov presne tam, kde chcela byť už od začiatku cesty. K jeho stále stuhnutému telu. K jeho práve stuhnutému telu. S tým si poradí.

  Taxikár sa tiež pousmial. Pustil rádio hlasnejšie.