RUMBELLE - Depozit krídiel III. - 31. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel III.

31. kapitola

      Na peróne bolo rušno. Presne, ako na perónoch, pokiaľ nie je výluka alebo štrajk železničiarov, aj obyčajne býva. Všetci sa zrýchlene premiestňovali tlačení batožinou, málokedy príručnou, skôr prínožnou. Už jej dvakrát prešli kolieska po nohe. Ani necukla, ani nepípla. Kázali zobrať staré, vyšuchtané veci i obuv, kto by ich teraz ľutoval. A CONVERSy nekonverzujú. Tie by možno prskali za čmuhy skrz zájdené čelo kvôli premrštenej cene. Niekdajšej. Zabudnutej. Kdeže sú už Vianoce.

  Praskla ďalšie tekvičné semiačko, zlomila mu väz medzi prednými zubami a pokúšala sa jazykom, už totálne otráveným soľnou inváziou, vydolovať jeho ničotné, tenučké jadierko.

  - Prepáč, nechcem otravovať, ale tvoj outfit mi evokuje príbuzenský vzťah s tým mojím. Ideš aj ty hore na hrad? Cez občianske združko, v rámci nejakého trápneho zas projektu z únie? – mordovala sa vedľa nej akási nečakane prikvitnutá bloncka s ruksakom, ktorému sa práve urvalo jedno ucho, aby ho vrátila do stabilizovanej polohy.

  Podľa farby a konzistencie jej  ten chudák umrel už pred druhou svetovou. Konečne uznala kvalitu otcovho, ešte z čias skautingu. Prinajlepšom. A nech si to váži. Stratil prvenstvo v ruksakovej hitparáde katastrôf.

  Mykla plecom, potom si uvedomila, že to nie je áno ani nie, tak opravne a patrične otrávene párkrát zakyvkala hlavou. Debilný károvaný klobúčik jej spadol viac do čela. Dlabala aj naň. Nikto nemusí vidieť, že je nenamaľovaná, nenatočená, ale vytočená, vyrevaná, vyrozčuľovaná a pripravená na erupciu, ak sa ešte niekto opováži usmiať sa na ňu s idiotskou vetou, ako jej to takejto prirodzenej pristane. Otcov prejav a z kredenca vydolovaná i drzo ponúknutá gumička zo zväzku reďkovky, aby si spravila cop, jej vystačí na najbližších pár týždňov.

  - Ja len ...že ...idem do takéhoto tábora prvýkrát a chcem vedieť do čoho. Bola si už?...- odliepala a zas priliepala ruku o pás mladá žena, možno dievča.

  Keby je namaľovaná, očesaná, tak žena. Takto – dievča.

  - Inak ja som Emma. – natrčila baba s prísne stiahnutým vrkočom dlaň ako pílku a namiesto úsmevu sa krásne nechutne zamračila. Ktovie, či má tiež gumku z reďkovky. Nahla hlavu trochu doboku.  Má!

  To ju obmäkčilo, aby dlaň bola ochotná prijať. Neznáša dotieravé afektované trapky, aj keď vyzerajú ako poľutovaniahodné socky. Táto vyzerá len zle oblečená. Postavu má fajn. Aj do ksichtu ujde. Nemá akné. Potvora. Má plus body. Príliš zvýrazňuje, aká je štíhla. Mínus body. Dopraskané pery, tak jej treba. Plus. Bloncka. Mínus. Čas natrčiť ruku, ty ťapša, lebo budeš za trapku ty!

  Ale jednu mala presolenú od mokvajúcich už nedojedených semiačok a druhú plnú ich vyžratých kostričiek. Ukázala jej preventívne obe, aby si nemyslela, že je namyslená.

  Dožula. Akože. Iba predstieranie, aby vysvetlila to pridlhé mlčanie.

  - Som ...Belle. - nasucho preglgla. 

  Stačilo divadielka. 

  -  A som amatér. Nebola som. Neporadím. – najradšej by jej hneď porozprávala, ako ju otec s Viktorom donútili súhlasiť s touto formou „trestu“ po tom, čo bola úplne rozložená na atómy z poznania, že žiadne súdne pojednávanie, kde by sa zas s ním mohla stretnúť a zízať skrz lavice v súdnej sieni, nebude.

  - Hmmm... takže ani ty netušíš, do čoho nás to namočili. Predpokladám režim ako v reedukačnom, možno trochu lážo-plážo večer pri táboráčiku, aby sa nepovedalo ...a hlavne tvrdá makačka. Nič proti milovníkom histórie, ale drbať sa so šutrami do kopca uprostred leta...- šmátrala blondína po bokoch vypasovaných nohavíc a špliechala vrkočom všade dookola. – Svine, zhabali mi cigi! – zaprela zas  ruky vbok.

  Odpovedala jej len nadvihnutím pleca. Nie je to áno, ani nie, ani nevie, čo by to v komunikácii mohlo byť, ale tejto to musí stačiť. Praskla ďalšie semiačko. Bolo zhorené. Znechutene vydlabala jazykom jeho zvyšky a vypľula obalené v riadnej slinovej bubline rovno k nohám.

  - Grc! – zaškľabila sa na rozplesknutý výtvor.

  - S týmto sa jedna od nás odúčala fajčiť. Funguje to? – naklonila Emma hlavu do boku.

  Pozrela na ňu zospodu a váhala s odpoveďou. Ozaj. Čo sa do nej furt stará?! Asi ovláda mimiku, lebo zareagovala zfleku. Ironicky.

  - ...zas mi nemusíš toľko vduchu nadávať a urážať sa ...si nejaká háklivá, alebo čo! – drcla do ruksaku a odtiahla od Belle o kúsok ďalej, vidiac, že odpovede sa asi nedočká. Aj pohľad odsunula inam.

  Trochu ju to zamrzelo. Nerada pôsobí ako dement, alebo odľud, alebo dementný odľud.

  - Nefajčím. – skúsila naskočiť na vlak prehovoru odznovu.

   Blondína sa na ňu pozrela. 
   "Neverí ti. To sa dalo čakať."

  - Už? Tak to odnaučíš aj mňa! – natrčila na ňu prst, privlastniac si ju v tom istom momente, ako odvykačkovú kúru. 
   "Cúvaj, Belle!"

  - To sa mi nepodarilo ani s Ruby, ani s Ashley a to sú najsamlepšie kamošky už od škôlky, ani s tým magorom Gastonom a to tvrdil, že to iba  pre mňa spraví. ...ma miluje...vraj... - zaváhala, ale sebavedomo. "Vraj"  bude znamenať "celkom iste"! - Ty nemáš dôvod... robiť niečo pre úplne cudziu babu. Takže to asi fungovať tiež nebude. – prisunula si svoj vak k jej, aby dala jednoznačne najavo, že je ústretová a ponuku, napriek slovám, berie.

  - Takže si nebola v base, domove  ani v reedučáku. – spozornela baba hore nad ňou a prižmúrila oči. – Mno... keď hovoríš o spolužiačkach a ...chalanovi ...tak ťa sem najskôr šupli rovno po vysvečku „šťastní“ rodičia, namiesto spoločnej dovolenky na Malorke. – skonštatovala sucho, vedomá si egoisticky svojej nevyvrátiteľnej pravdy o odhalení dozaista akejsi malomeštiackej chudery so zníženou známočkou zo správania.

  Vzozrela na ňu trochu pozornejšie.

  - Čo máš vlastne na rováši? – spýtala sa jej sudkyňa nadôvažok rovno.

  „Nejaká si premúdrelá, dievča. To takto nenechám.“

- Prechovávanie drog, ich distribúciu, požívanie omamných a psychotropných látok na verejnosti... omdlievanie v zapadnutých uličkách, zneužívanie zdravotníckej pomoci, zopár útekov, klamstvá, krivé svedectvá, krytie kumpánov... ani ti presne neviem, s čím začať. – pozrela dôležito, ale hrdinsky si nepripadala.

  Tie slová predsa neboli o nej! Nikdy sa s ňou nemali spájať. Je to všetko lož! Nedorozumenie! Náhoda! V štádiu riešenia... 
  „Doriešené, drahá. Trest vymeraný, sudca obmäkčený. Nazval to priestupky...či ako...“

  - Ty, ale  nevyzeráš na...toto...- zaafektovala neveriacky Emma.

  - Jasné, že nie... Som nevinná! Ty to nevidíš?! To je jasné! Namočili ma do toho. Zneužili, využili, použili... Požuvali, vypľuvali...bla-bla-bla...- kývla rukou a odkatapultovala z nej zvyšky omrviniek.

  Ďalší priestupok. Alebo už trestný čin? Znečisťovanie verejného priestranstva. Pľuje, rozhadzuje...

  - Koho ho trápi?! Obvinená, obžalovaná, neobhájená. Bodka. – čosi ju pichlo kdesi hlboko vo vnútri.

  Sľúbil jej to. Verila mu. Sľúbil, že príde a všetko uvedie na pravú mieru. Vysvetlí. Očistí ju, vezme za ženu, budú mať tri deti, átriový domček a kokršpaniela. Nie! Ratlíka. Rozdráždeného. So zubami ako ihličky.  A pustí mu ho pod paplón, nech mu ho zožerie! Podrazákovi! ... povzdychla.

  Pozrela, či ju bloncka počúva. Počúvala. Hádam aj číta to medzi slovami?!  To, hádam, nie...

  - ... naparili odvykačku, verejno-prospešné práce a resocializáciu v komunite, a tak tu trčím nadšená a nastajlovaná na stanici ako trapka v starých handrách a čakám na ten sprepadený vlak, aby ma odvliekol niekam do riti, kde po mne ani pes neštekne...- vypúšťala znudene a pomaly tomu aj sama prestávala veriť.

  - Na to dlab. Nesnaž sa sama sebe dokázať, že to všetko ide mimo teba. Nejde. Ani nepôjde. Treba z toho vydolovať niečo pozitívne. Ja som tu za pašovanie kradnutého tovaru. Žiadne cigi, drogy. Nič, len sprosté, trošku drahšie, uznávam, hodinky. Ale ok, ako bývalá babenka z decáku na dovču aj tak nemám, tak si predstavujem, že nás vyteperia na hrad a ja sa budem tváriť, že som v románe Rosamunde Pilcherovej, trošku budem smutná a nútená pracovať a počúvať nabubralých nadriadených... ale toto všetko je len sen, na konci ktorého príde nenormálne krásny a v balíku maník s kyticou a vezme si ma! – vypla prsia a dvihla nos.

  Teraz sa už usmievala. "Takže asi vie čítať myšlienky. Požičiam jej vo svadobnú noc ratlíka".

  - "Maník s kyticou..." Pochybujem, že by mu dali GPS aj na mňa. – zamrmlala, hľadajúc medzi zubami omrvinky z posledného semiačka. 

  Posledné spomienky na neho, ktorých je potrebné sa čím skôr zbaviť. Vyderatizovať a rýchlo. Kým pokapané motýle nezačnú hniť! A neotrávia ju nadobro. Ako ju v tom mohol nechať namočenú?! Meníme ratlíka za bulteriéra. Pitbul to istí!

  Predstavila si ho, ako kráča hore kopcom s kyticou, obrovskou, megaveľkou kyticou ruží. Dementne sa pousmiala a zvlhla. Ty si zvlhla! ...a nepočuť nijaké štekanie. "Belle, Belle, spamätaj sa! Toto mu nemôžeš predsa odpustiť!"

  - ...ááále beriem... – kopla si do vaku. - Keď sa na to pozriem takto, možno to bude lepšie, ako riešiť vydraté plavky Rubi od tobogánov na našom miestnom kupku a stopenú zmrzku zo samošky. Beztak tam u nás skapal pes. Otec furt maká, Gaston na letnej príprave, tak aká tam predstava zaujímavého leta.  – premlela si v rýchlosti  tých posledných pár, za uplynulé roky.

   Natrčila konečne k blondíne ruku, dôkladne utretú od zvyškov semiačok a s úsmevom prijala tú jej.

  Sedeli na vakoch a zízali do budúcnosti. Na vyžuté a vypľuté šupiny semiačok. Zašliapnuté vajgle cigariet. Použité spiatočné lístky podrážkami udupávané do dlažby...

  Mykla bradou smerom ku skupinke dievčat obďaleč, obdobne, ako ony dve, navlečených vo vydratých háboch, ako sa bezmocne snažia nájsť spriaznené duše, čo by ich padlé živôtiky odnavigovali tam, kam mala namierené pečiatka z nejakého toho trestno-právneho konania. Asi tiež skráteného.

  - Len aby sme tam neboli len babinec. To by bola nuda na prášky! – striasla sa ako zimnicou Emma a stiahla obe kolená i lakte  k sebe, znechutená, že vidí len samé ženské.

  Pritakala jej. No, hádam by útle krehké ženy nenútili vláčiť kamene, rúbať náletové dreviny a odstraňovať suť?! To by už tento štát ozaj nemal Boha pri sebe?! 
  "A čo by si rada? Šúpať tony zemiakov a vymývať plechové misky pre robošov? Možno vám z tamojšej dedinky pod hradom nejakých tých WidlyBOYSov pridelia..." prasklo jej svedomie ružovejúcu už bublinu. Tú ružičkovú. A rozmetalo lupene všade okolo.

  - To by nám Pilcherka neurobila...- uzavrela vážne a skúsila napodobniť Emmu.

  Len prsia nemala aké vypnúť. Tak aspoň dvihnúť nos. 
  „Nešpúľ pery! Nefotíš sa na selfie! Ide ti o život!...“

Domiceli