RUMBELLE - Slepé korene 3. kapitola ZÁSAH

Rumbelle 

6 séria

kapitola 3

Slepé  korene

...Zásah...

     Mračil sa. Stále nerozdýchal dar, ani darcu. Domnieval sa, že túto spomienku už má dávno založenú v trezore pod zámkom s dávno zabudnutým kódom...Tak prečo ho dnes tá malá, takmer nevinná pripomienka, tá prekrásna socha, tak veľmi rozrušila?!

  Nevedel ani sám. Rýchlo, preč s ňou....So sochou sa vysporiadal svojsky, ešte...spomienky... Zamknúť hlbšie a pevnejšie. Vymazať, zničiť, odstrániť na večné veky...napádali ho deštrukčné myšlienky, ale od nervozity zrazu nevedel, ako to urobiť?! Ako má mozgu prikázať zlikvidovať časť jeho života, časť spomienok, ktoré vo svojej prapodstate boli...

  „Boli! Ale už nie sú! Už nechcem, aby existovali! ...vrátili sa! Pokračovali! Nie! Nikdy!...“ zastrájal sa vyzývajúc svedomie a pamäť na súboj. Na život a na smrť. Smrť všetkým spomienkam na...ňu!

  Tresol päsťou do stola, až sa roztvorili len privreté okenice. Pristúpil k nim a s hrôzou zistil, že dolu na nádvorí,  v tme noci, osvietená len mesiacom žiari ďalšia, iste niekým, respektíve vlastne skôr kúzlom darcu rozbalená Koré...Koľko ich ešte na tom voze došľaka má do foroty?! Zrejme predpokladala jeho prchkú prvotnú reakciu a zabezpečila sa...

  - Tak ty sa tak ľahko nevzdáš?!...Tebe nestačilo, čo si urobila...Ako si ma odstrčila a vymenila za kus zlata kráľovskej koruny?!...Čo odo mňa chceš teraz?!...Po toľkých prázdnych rokoch!... Há?! ...- rozprával, skôr kričal po chodbách ponáhľajúc sa do záhrady odhodlaný tentokrát neušetriť nič z povozu, ktorý mu strašil svedomie v strede nádvoria.

  „Zničím to! Všetko! Nezostane ani prach...Nič!...“

  Prudko roztvoril bránu paláca a formujúc v ruke veľkú ohnivú guľu odhodlane kráčal hľadiac soche priamo do strnulej tváre.

  Zaslepený hnevom si ani nevšimol jej črty a strach vo výraze, tak netypický pre Koré, ktoré vždy stvárňovali s letmým úsmevom.

  Už-už by bol vymrštil smrtiacu guľu, keby ho v poslednej chvíli nezastavil akýsi závan teplého vzduchu a oči mu neoslepila krvavočervená žiara.

 To Bellino srdce, ktoré ani mocné čary nedokázali premeniť na chladný mramor, roztriaslo sa a zažiarilo v poslednej chvíli od zúfalstva.

  Guľa z ruky mu predsa len vyletela, ale skôr, ako našla cieľ, bleskurýchle sa premiestnil, a nastavil jej svoju vlastnú hruď. Z posledných síl  odvalil ťažkú sochu, tá sa zakymácala a dopadnúc na zem, opäť zmenila na Krásku.

  Oheň ním preletel a stratil sa kdesi v útrobách povozu, kde všetko zaprašťalo, rozsyčalo sa ako klbá práve vyliahnutých hadov a vyparilo do neznáma. Povoz, debne aj s obsahom i matná špinavá prikrývka, čo to doteraz všetko zahaľovala.

  Na opustenom, len akoby hrôzou ešte viac zblednutým mesiacom osvietenom nádvorí zostali ležať dve bezvládne telá.

    Až keď noc zbierala svoje rosou už zvlhnuté temné plátna zo sveta a naťahovala svetlejšie odtiene pripravujúc odev o chvíľu zrodenému svitaniu, pohmýrila sa žena, lícom zaborená do ostrých kamienkov, čo sa jej hodiny ponárali do tváre a vpisovali nočný nepríjemný zážitok, z ktorého si aj tak pamätala len útržky.

  Pokúsila sa zaprieť sa dlaňami o zem, ale pocítila len bodavú bolesť od ostrých úlomkov. Narovnajúc sa s námahou, všimla si Jeho, bezvládne ležiaceho kúsok od nej, s hlavou na jej nohách, hore tvárou, s nohami pokrčenými a rukami s dlaňami s doširoka roztiahnutými prstami, čo  kŕčovito zvierali hruď.

   Temnú, spálenú, so zvyškami zoškvŕknutej kože zmiešanej so zrazenou krvou a potrhanou látkou košele i kožou vesty.

  Nahla sa rýchlo nad neho, opatrne vytiahnuc svoje stŕpnuté končatiny spod jeho hlavy, položiac si ju bojazlivo do lona.

  Nejavil známky života, ale mŕtvy nebol.

  Nevedela, čo rýchlo robiť. Rana na hrudi už nekrvácala, ale zdala sa priveľká a jeho bezvedomie jej naháňalo ešte väčší strach. Kto len mohol ublížiť Jemu? Najmocnejšiemu Temnému pánovi...

  Pokúsila sa mu uvoľniť ruku a skúšala ju trieť medzi svojimi rovnako skrehnutými nestarajúc sa, že si jeho, nie celkom zaschnutú krv rozmazáva po svojich rukách. Skúsila mu  zohriať líca i čelo.

  Vnútri jej kričalo tisíce hlasov a prosilo, aby sa prebral, z úst jej však nevyšiel ani hlások. Mala z neho stále strach...Z jeho nevyspytateľných reakcií... Ale oveľa viac sa bála toho...že už nezareaguje...nikdy, nijako...To si zúfalá, netrúfala ani predstaviť.

  Zdvihla oči hore k nebu a skúsila to aj s modlitbou.

  Keď skončila a pozrela sa mu znova do tváre, ktorú držala vo svojich chvejúcich sa dlaniach, takmer ju vypustila.

  Mal otvorené oči a díval sa na ňu takmer nevraživo.

  Myknúc hlavou, vytrhol sa z objatia jej zakrvavených dlaní a odsunul sa do bezpečnej vzdialenosti.

  Všimol si ranu na hrudi a už-už chcel priložiť k nej dlaň, že ju mágiou zacelí, keď od hrozného zistenia takmer šialene zvrieskol vrhnúc sa jej rovno na krk.

  - Čo si s ním urobila?!... Kde je?!... – lapol ju za krvou potriesnené dlane predpokladajúc, že majú na svedomí útok na jeho hruď.

  Zo včerajšej noci si nič nepamätal.

domiceli