Rumbelle
6 séria
kapitola 3
Slepé
korene
...Zásah...
Mračil sa. Stále nerozdýchal dar, ani
darcu. Domnieval sa, že túto spomienku už má dávno založenú v trezore pod
zámkom s dávno zabudnutým kódom...Tak prečo ho dnes tá malá, takmer
nevinná pripomienka, tá prekrásna socha, tak veľmi rozrušila?!
Nevedel ani sám. Rýchlo, preč s ňou....So
sochou sa vysporiadal svojsky, ešte...spomienky... Zamknúť hlbšie
a pevnejšie. Vymazať, zničiť, odstrániť na večné veky...napádali ho
deštrukčné myšlienky, ale od nervozity zrazu nevedel, ako to urobiť?! Ako má
mozgu prikázať zlikvidovať časť jeho života, časť spomienok, ktoré vo svojej
prapodstate boli...
„Boli! Ale už nie sú! Už nechcem, aby
existovali! ...vrátili sa! Pokračovali! Nie! Nikdy!...“ zastrájal sa vyzývajúc
svedomie a pamäť na súboj. Na život a na smrť. Smrť všetkým
spomienkam na...ňu!
Tresol päsťou do stola, až sa roztvorili len
privreté okenice. Pristúpil k nim a s hrôzou zistil, že dolu na
nádvorí, v tme noci, osvietená len
mesiacom žiari ďalšia, iste niekým, respektíve vlastne skôr kúzlom darcu
rozbalená Koré...Koľko ich ešte na tom voze došľaka má do foroty?! Zrejme
predpokladala jeho prchkú prvotnú reakciu a zabezpečila sa...
- Tak ty sa tak ľahko nevzdáš?!...Tebe
nestačilo, čo si urobila...Ako si ma odstrčila a vymenila za kus zlata
kráľovskej koruny?!...Čo odo mňa chceš teraz?!...Po toľkých prázdnych
rokoch!... Há?! ...- rozprával, skôr kričal po chodbách ponáhľajúc sa do
záhrady odhodlaný tentokrát neušetriť nič z povozu, ktorý mu strašil
svedomie v strede nádvoria.
„Zničím to! Všetko! Nezostane ani
prach...Nič!...“
Prudko roztvoril bránu paláca a formujúc
v ruke veľkú ohnivú guľu odhodlane kráčal hľadiac soche priamo do strnulej
tváre.
Zaslepený hnevom si ani nevšimol jej črty
a strach vo výraze, tak netypický pre Koré, ktoré vždy stvárňovali
s letmým úsmevom.
Už-už by bol vymrštil smrtiacu guľu, keby ho
v poslednej chvíli nezastavil akýsi závan teplého vzduchu a oči mu
neoslepila krvavočervená žiara.
To Bellino srdce, ktoré ani mocné čary
nedokázali premeniť na chladný mramor, roztriaslo sa a zažiarilo
v poslednej chvíli od zúfalstva.
Guľa z ruky mu predsa len vyletela, ale
skôr, ako našla cieľ, bleskurýchle sa premiestnil, a nastavil jej svoju
vlastnú hruď. Z posledných síl
odvalil ťažkú sochu, tá sa zakymácala a dopadnúc na zem, opäť
zmenila na Krásku.
Oheň ním preletel a stratil sa kdesi
v útrobách povozu, kde všetko zaprašťalo, rozsyčalo sa ako klbá práve
vyliahnutých hadov a vyparilo do neznáma. Povoz, debne aj s obsahom
i matná špinavá prikrývka, čo to doteraz všetko zahaľovala.
Na opustenom, len akoby hrôzou ešte viac
zblednutým mesiacom osvietenom nádvorí zostali ležať dve bezvládne telá.
Až keď noc zbierala svoje rosou už zvlhnuté
temné plátna zo sveta a naťahovala svetlejšie odtiene pripravujúc odev
o chvíľu zrodenému svitaniu, pohmýrila sa žena, lícom zaborená do ostrých
kamienkov, čo sa jej hodiny ponárali do tváre a vpisovali nočný nepríjemný
zážitok, z ktorého si aj tak pamätala len útržky.
Pokúsila sa zaprieť sa dlaňami o zem,
ale pocítila len bodavú bolesť od ostrých úlomkov. Narovnajúc sa
s námahou, všimla si Jeho, bezvládne ležiaceho kúsok od nej, s hlavou
na jej nohách, hore tvárou, s nohami pokrčenými a rukami s dlaňami
s doširoka roztiahnutými prstami, čo kŕčovito zvierali hruď.
Temnú, spálenú, so zvyškami zoškvŕknutej
kože zmiešanej so zrazenou krvou a potrhanou látkou košele i kožou
vesty.
Nahla sa rýchlo nad neho, opatrne vytiahnuc
svoje stŕpnuté končatiny spod jeho hlavy, položiac si ju bojazlivo do lona.
Nejavil známky života, ale mŕtvy nebol.
Nevedela, čo rýchlo robiť. Rana na hrudi už
nekrvácala, ale zdala sa priveľká a jeho bezvedomie jej naháňalo ešte
väčší strach. Kto len mohol ublížiť Jemu? Najmocnejšiemu Temnému pánovi...
Pokúsila sa mu uvoľniť ruku a skúšala ju
trieť medzi svojimi rovnako skrehnutými nestarajúc sa, že si jeho, nie celkom
zaschnutú krv rozmazáva po svojich rukách. Skúsila mu zohriať líca i čelo.
Vnútri jej kričalo tisíce hlasov
a prosilo, aby sa prebral, z úst jej však nevyšiel ani hlások. Mala
z neho stále strach...Z jeho nevyspytateľných reakcií... Ale oveľa viac sa
bála toho...že už nezareaguje...nikdy, nijako...To si zúfalá, netrúfala ani
predstaviť.
Zdvihla oči hore k nebu a skúsila
to aj s modlitbou.
Keď skončila a pozrela sa mu znova do
tváre, ktorú držala vo svojich chvejúcich sa dlaniach, takmer ju vypustila.
Mal otvorené oči a díval sa na ňu takmer
nevraživo.
Myknúc hlavou, vytrhol sa z objatia jej
zakrvavených dlaní a odsunul sa do bezpečnej vzdialenosti.
Všimol si ranu na hrudi a už-už chcel
priložiť k nej dlaň, že ju mágiou zacelí, keď od hrozného zistenia takmer
šialene zvrieskol vrhnúc sa jej rovno na krk.
- Čo si s ním urobila?!... Kde je?!... –
lapol ju za krvou potriesnené dlane predpokladajúc, že majú na svedomí útok na
jeho hruď.
Zo včerajšej noci si nič nepamätal.
domiceli
také romantické, že ju zachránil a tak smutné že si to nepamätá... :( si budem musieť zvyknúť na to že Rumpel je ešte Rumpel a nie Gold :) aj keď sem-tam jeho správanie sa podobá Goldovmu :) tým nemyslím to kričanie :D som zvedavá čo bude ďalej a čo spraví Cora keď zistí že jej plán nevyšiel :) haha :))
OdpovedaťOdstrániť...jáj pozor...Core plán vyšiel takmer na 100%...má Rumplovo srdce...síce chcela aj zabiť Bellu a Rumpla na kolenách...ale toto je lepšie pre ňu...:-( ...Bella bude mať čo robiť, aby veci dala do poriadku a prestála Rumplovo hrozné správanie ( teraz bez srdca ešte hroznejšieeee...)
Odstrániť