OUAT - JADIERKY II. 18. kapitola OBRAT

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

18. kapitola

Obrat...

VI.

      Dym už bol taký hustý, že mala problém sa aj nadýchnuť, nieto sledovať, čo sa to na nádvorí deje. Posledné, čo si všimla, bol akýsi tajomný rytier, oberajúci s pomerne tvrdými nadávkami bodliaky z miest, ktoré neboli pokryté drôtenou košeľou, čo sa náhle vynoril z nízkych vrátok v rohu, iba kúsok od nej.

  Spozorujúc ju, prilepenú o múr, vystrúhal podivuhodnú poklonu okorenenú nezrozumiteľným preslovom, ktorý sa rozplynul vo zvukoch  rúcajúceho  sa schodiska práve zasiahnutého ďalším plamenným prúdom nasmerovaným na južnú vežu.

  ...“Iste bude zďaleka. Možno cudzinec.“ preblesklo jej hlavou, ale to už sa jeho štíhla postava vymrštila  smerom, kde sa chystal pristáť drak, čo  doteraz  likvidoval drevené súčasti a obloženia pevnosti.

  Pretierala si oči, ale slzili o to intenzívnejšie, čím viac, všade dookola poletujúceho, popola do nich nevedomky vtláčala. Prestávalo sa jej to páčiť a nahnevane zodvihla vrchnú sukňu, aby sa dopracovala k čistým spodničkám. S úľavou zaborila do ich jemných snehobielych čipiek tvár a pokúšala sa ju trením vyčistiť.

  Nádvorie stíchlo. Dračica s natiahnutým krkom pozerala po „zmiznutej“ Kráske a muž od popola s prešedivelým chocholom neveril vlastným, podľa priezoru v prilbe zúženým očiam.

  - No, pekne! – oprel sa rytier dlaňou o masívnu nohu draka a prekrížil nohy v pohodlnej póze, šermujúc malým mečíkom v druhej ruke. - Ja sa tu snažím, ako vyšinutý, moje ruky pod tiažou meča sa už ledva držia na nohách, ty ukážkovo efektne metáš blesky a plamene a ona sa ani len nepozrie! – pozrel sa sklamaný on, na po boku mu stojacu Maleficent, čo mu súhlasným, hlúpo vyzerajúcim prikyvovaním drukovala a čakal, kým Kráska odhalí tvár, nielen nohy a kolená a stehná a...

  Bella naposledy prskla a odhodila hŕbu látky späť, kam patrila.

  Ledva stihol zaliezť dračici medzi nohy, aby si nevšimla, že práve oddychovali.

 Maleficent sa tam k nemu sklonila a pretiahla krk bránou svojich nôh až kdesi ku chvostu, akoby po votrelcovi pátrala.

  Zastaviac jej obrovský ksicht tesne pred tvárou, poklopkal si zúfalo na čelo a prešiel spojenými prstami pod krkom, aby jej dal jasne najavo, že ho hra práve prestala baviť, nech sa ráči s revom vyvaliť a strčiť si pod pazuchu laby jeho meč, inak preň nájde iné stanovisko...zabodnisko.

  Nepočítal však s Bellinou náhlou odvahou. Tá, vidiac, že drak prestal byť obozretný a hlavu má ktoviekde, lapla akýsi hrdzavý hrot z bývalej mreže a vrazila ho celou silou netvorovi kdesi do krku, kde pulzovala jeho obria žila, možno aj tepna.

  Rumpel len videl, ako sa oči Maleficent zväčšili dvojnásobne, ako sa zmatneli, potemneli, zatiahli akousi šupinou. Doteraz pevne zabodnuté zadné laby začali podupkávať a boľavý krk prichádzajúci o vzácnu tekutinu, čo práve triesnila v širokom prúde všetko naokolo sa pokúšal vytiahnuť hlavu z vlastného podpalubia.

  Neobratne však zavadila o Rumpla a toho odvrhlo až k múru. Skončil v kôpke pod hŕbou opadávajúcej omietky a droleného kameňa z ryhy,  čo práve nerovnomerne do obvodového múra vyrýval chvost Maleficent, pretože Bella zasiahla nervové centrum a dračica prestala ovládať práve túto svoju zbraň.

  V zúfalstve, že by mohla popáchať ešte viac katastrof,  s ktorými v pláne vôbec nerátali, sťažka sa zodvihla a rúcajúc cestou ďalšie a ďalšie kusy priblízkych hradieb, vzlietla hore, zabalansovala nad pevnosťou a zmizla.

  Nádvorie opäť utíchlo.

  Bella celá od krvi, v šoku,  neratovala seba, ani svoje zlaté, teraz krvavočervené šaty, čo sa jej začínali na tele rozkladať, pretože dračia krv je prudko jedovatá, rýchlo potrhala slučky a zbavila sa zoškvŕkajúcej látky a rýchlo bežala k miestu, kde videla dopadnúť svojho záchrancu.

  Ležal bez pohybu tvárou dolu, mala čo robiť, aby ho vôbec prevrátila.

  Zachrčal, zalapal po dychu a zúženým pohľadom vidiac čosi červené pred sebou z posledných síl zašepkal, kým definitívne zamdlel.

  - Červená čiapočka...?-

  Bella pozrela na svoje rozožraté ruky, čo si márne trela o spodnice, škaredé, do krvi vyžraté červené fľaky jej tam zostali. A na tvári zrejme tiež...Zo šoku ani necítila bolesť.

  Poobzerala sa po oblohe, či sa drak náhodou nevracia a vidiac, že všetko okolo je pokojné, pokúsila sa pohnúť rytierom.

  - To je od teba pekné, že mu chceš pomôcť...- ozvala sa Milosrdenstvo, ale s oťaženým mužom, jej ako nehmotná bytosť pomôcť nevedela. Súcitne s ostatnými Jadierkami sledovala, ako sa mocuje s bremenom v snahe odtiahnuť ho kdesi pod strechu.

domiceli