OUAT - JADIERKY II. 12. kapitola NÁVŠTEVA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

12. kapitola

Návšteva...

     Už hodnú chvíľu tam postával a kýval sa spredu dozadu s rukami založenými za chrbtom, aby sa prestali nekoordinovane mrviť,  stále nie celkom rozhodnutý či túto akciu vôbec spustí.

  V izbe vládlo upokojujúce ticho, voňala čerstvými kvetmi a teplom, ktoré doslova a do písmena cítil sálať z tela na lôžku. Vykoptaná z lesklých perín tam spala Kráska. Schúlená v klbku, len bohaté vlasy sa pohodlne rozložili po vankúšoch a ryhy skladov vyplnili svojím leskom konkurujúc saténu. Jemné krajky lemov košele, akoby sa báli dotýkať sa tela, ktoré mali zahaľovať, radšej sa odsunuli bokom a nechali noc hladkať jej končatiny.

  Bál sa po nich prechádzať pohľadom, hoci ostych ho už netrápil a slušnosť ho dávno opustila spolu s gavalierskym správaním sa k žene. A predsa mal strach kĺzať sa po jej dokonalých krivkách, aby ich nebodaj nepoškodil, či príliš drsným okom neporanil.

  Chvíľu aj premýšľal, že si odnesie len portrét a zavesí ho niekde v spálni a to mu bude stačiť na občasné pokochanie sa...

  - Nebude, ver mi. – ozvalo sa mu pri uchu.

  Hlasy ho už dávno neľakali, bral ich ako svoju súčasť, ako jediných spoločníkov dobrovoľnej  samoty, prirodzených a nikdy ho neopúšťajúcich, akokoľvek sa snažil zakázať im hovoriť, vďačne ho nevďačného nepočúvali.

  - Nerád, ale uznávam, je to tak. – ozval sa po chvíli premýšľania. - Načo brať prst, keď môžem mať celú ruku! – uznal, naozaj len nerád.

  - Vážne? Ty to myslíš vážne? Prekvapil si ma. Nepočítala som s tým, že ju mieniš „požiadať o ruku“ ! To je...to je úúú...- začal sa rozplývať ženský hlas.

  - Sklapni! – zvrieskol nečakane. – Kto si?! Čo si to dovoľuješ, dievčisko jedno sebavedomé?! – prestával sa ovládať, riskujúc, že sa Kráska prebudí a uvidí ho.

  - Som predsa Amoris, tvoja Láska...je mojou povinnosťou, mojou úlohou napĺňať tvoje srdce a...- obhajovala sa biela postava ustupujúc však pred krikom.

  - Kto sa ti o to prosil?! Kto ti to kázal?! Ja...iba ja rozhodujem o svojom srdci! ...Nikto iný! Nikdy! Rozumela si?! ...A teraz zmizni! – ukončil dialóg.

  Biela sklonila hlavu  a zmenená na obláčik vracala sa do jeho vnútra.

  - Kam sa to trepeš?! – skríkol opäť a  zhnusene cúvol natrčiac pred seba dlane.

  - To mi nemôžeš urobiť...- zašepkala zhrozená Amoris, len čo zbadala, že uzavrel svoje srdce a dnu sa nedostane.

  - Ja, že niečo nemôžem urobiť? Ja už som to urobil, drahá! Už bolo načase zbaviť sa tejto prachsprostej človečej príťaže! – zaškeril sa sebavedomo.

  Ešte raz pozrel smerom ku Kráske, ktorá sa s vráskou na čele začala prebúdzať a prv než nadvihla viečka, zostal po ňom len fialový dym a biela kôpka nešťastnej odkopnutej Lásky.

  Sadla si, potiahla košeľu cez kolená a zažmurkala do noci.

  Aj v tme ju videla slabúčko žiariť schúlenú v rohu. Zdala sa jej povedomá, lenže Jadierky, ktoré ku nej postupne prichádzali, hoci smutné a zlomené, nikdy neboli v takom zúboženom stave, ako práve táto posledná.

  - Ty si ktorá? – spýtala sa a pomaličky sa k nej približovala, aby ju nevyplašila.

  - To je Amoris. Moja rodná sestra. – ozvala sa už pri nej stojaca Láska. – Sme si podobné a predsa je každá z nás úplne iná, jedinečná...lenže...žiadna by nemala byť...takáto....- nedopovedala, len sa sklonila k sestre a pokúšala sa ju postaviť na nohy. Márne. Bola slabá, uzúfaná, bez nádeje.

  Pribehli aj ostatné Jadierky a obklopili ju.

  Bella stála a bolo jej zrazu smutno na duši.

  - On sa vzdal  lásky...- otočila sa k nej Pravdovravnosť.

  - To nie je dobré, to nie je správne...to nemal urobiť...- pridávali sa sestry.

  Podišla k nim a kľakla si k zúfalej žene na podlahe. Pohladila ju súcitne po plačom trasúcej sa paži a položila jej hlavu na rameno.

  - Ja sa jej ujmem. S láskou...- pousmiala sa.

  Prekvapené sestry pozreli jedna po druhej. Ony vedeli, čo to obnáša, čo Krásku čaká...a čo neminie...Rýchlo pozreli na Úprimnosť, aby chvíľu pomlčala o údele a tá pochopila, že radšej sa spreneverí svojej povahe, ale záchrana lásky za to predsa stojí...

domiceli