OUAT - JADIERKY 1. kapitola LANÁ...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

1. kapitola

Laná...

     Zamatové teplo nočných lámp nad ich takmer zrastenými hlavami skúšalo roztápať znehybnené telíčka. Darilo sa mu ich pozvoľna posúvať hlbšie pod paže matky, ktorá už  svoju hlavu oťaženú pokojnou, monotónnou únavou všedného dňa mala hodnú chvíľu  posunutú k jednému ramenu namiesto vankúša.

  Ledabolo poskŕčané svetlé nočné košieľky splývali s návliečkami, jej županom i farbou, ktorú vyčarovávalo tlmené osvetlenie a dodávalo tým živému súsošiu zlatistú farbu sviatku.

  Drobné pršteky si žmolili nedočkavosťou brušká a plné pery oboch dievčatiek opakovali  slová, čo chceli počuť. Po koľkýkrát už?...

  Mihalnice takmer ponorené do líc odolávali spánku už len z posledných síl a sladkastá vôňa prehriatej izby, kde pomaly chladli osušky voňajúce ešte kamilkami, prehodené po stoličkách, napĺňala jej nozdry prísľubom noci...

  ...Tá ticho šumela ešte v kúpeľni za priľahlými dverami a nedočkavo zoškrabovala posledné zvyšky peny na holenie z líc. Pomaly, nenáhlivo zhora-dolu, zdola-hore, lebo ešte nebol čas rozprávky, len čas na rozprávku...

  - Aké to boli maličké, keď boli také maličké?...spýtala sa Peu s jeho kolmými vráskami uprostred vážnym záujmom spoteného čelíčka.

  - Pledsa úplne maličké! V sldci sú len štyli izby, pledsa... a už tam býva doblota, nekladnutie, neklamanie a pánbožko...– vysvetľovala jej svojsky sestra.

  Druhá Peu sa zamračila. Sestra úplne poplietla Jadierkam mená. Zhrozene pozrela na matku, aby ju okamžite opravila, lebo ona neznesie počúvať takéto hlúposti.

  Bella sa pousmiala.

  - ...dobrota, spravodlivosť, úprimnosť a bohabojnosť...- zopakovala trpezlivo, dobre vediac, že zajtra budú mať aj tak nové, detskou fantáziou vykonštruované mená. Skôr sa jej zdalo čudné, odkiaľ dievčatká vedia o komorách v srdci. Koncepcia vzdelávania v materskej škôlke zrejme bude na vyššej úrovni, ako výchova detí v jej dobe...Ona varila imaginárne kašičky, piekla bábovky z piesku  a kreslila slnko do rohu, aby zostalo miesto pre postavičky, domček a psíka...

  Stál opretý o veraje a vypočul si záver dialógu.

  Zachytila jeho skúmavý pohľad. Nebol si istý, či len žmurkla, alebo prižmúrila obe oči. V každom prípade táto rozprávka sa mu veľmi nepozdávala...

  - Nemyslíš si, že klasika by bola pre tie drobce predsa len prijateľnejšia? – odlepil sa od dreva obloženia a vykročil k trojici pozorne kontrolujúc, či je župan funkčný a všetko zahaľujúci. Nemusel, prelustrovala ho opatrne, prezieravo ešte vo verajách.

  Sadol si hlbšie do stredu postele a nohy potiahol za sebou podoprúc sa v pololeže o ruku. Z matrice sa v ten moment odlepila jedna v podstate miniatúrna časť a skopírovala jeho telo, strčiac hlavu do medzery nad ramenom, nechajúc sa pritúliť posunutým kolenom.

  Usmieval sa.

  - Máš strach...- pozrela na neho bokom a opätovala mu veľavravný úsmev.

  Skrčil nos a dobrovoľne prikývol.

  - Tatko je plavdovlavná Jadielka ! – prikývla uznanlivo Peu šúchajúca sa po jeho pleci.

  - To vieš, už len Dobšinského sudy plné údov nebožiakov v trinástej komnate sú trošku viac hororovejšie ako moja úloha v tejto story, drahá...- zahryzol si do spodnej pery.

  Bella sa zhrozila, ale obe dievčatká sa schuti smiali. Ktovie, ktorá časť jeho reklamy na dnešnú rozprávku ich tak pobavila.

  Ruka mu začínala tŕpnuť, tak sa poddal, ľahol si a líce prisunul k vláskom maličkej, brnknúc jej prstom po zvedavom nose.

  Zachytila mu dlaň a pozorne si ju obzerala. 

  Vidiac ju tiež takto odspodu, zdalo sa mu, že tieň, ktorý vytváralo osvetlenie sa akosi zväčšuje, temnie, ryhy sa otvárajú a ich brodmi začína čosi pretekať.

  Náhle potriasla dlaňou, akoby to bolo snežítko a rieky sa vyliali...Na guľaté líčko dopadla kvapka, potom druhá, tretia...Svetlo v izbe sa zatriaslo, párkrát zablikalo a zhaslo.

domiceli