Rumbelle
6 séria
kapitola 12
Slepé
korene
...Zafúkané...
Stáli tam traja. Na prvý pohľad
rovnako meraví a mĺkvi. Tichí.
Bol dosť inteligentný a vypočítavý, aby
sa nepokúšal slovne provokovať, tak iba uvoľnil zovretie, dokonca presunul dlaň
pod jej, akoby ju pozýval do tanca a na spotenej, nedočkavej tvári sa mu
zjavilo čosi, čo mal byť zrejme úsmev.
Radšej sa dívala do mramorových očí chladnej
sochy a prosila rozum, aby konečne prestal vysielať rozochvené signály do
jej prstov zložených v jeho dlani. Mozog však pracoval svojsky. Drzo
skrčil články prstov a tie nežne prešli pozdĺž jeho dlane ako vánok,
ktorý vás pohladí po tele, keď v nočnej spare na chvíľu pootvoríte jednu z okeníc.
Pod prerušeným spánkom zvlhnutou nočnou košeľou pocítite jeho nehmotné ruky a za
prižmúrenými očami sa vám zhmotnia do brušiek prstov milovanej osoby...
Zachytil tie prsty a v tom istom
okamihu aj jej spýtavý pohľad....čítal, ale nereagoval. Možno trochu pomalšie
odviedol jej ruku k hrudi sochy, možno trochu miernejšie pritlačil ju
o kameň, možno v duchu aj poprosil, aby to pre neho konečne
urobila...
Ona však v jeho očiach nedokázala
prečítať nič. Boli stále rovnako chladné, nepreniknuteľné, akoby prázdne, lebo
na ich konci nebolo srdce... ich slepé korene strácali sa mu v útrobách
márne hľadajúc živnú pôdu, ktorá by v dúhovkách na ceste späť na svet
vyprskla a okrášlila ho o mäkké pohladenie...
- Urobím to pre teba, ale nie preto, že
musím, nie zo strachu, ani z poslušnosti k tebe, ale preto, že...to
chcem... Chcem ti vrátiť srdce a opäť uveriť tomu, že v ňom máš
miesto pre dobro a hlavne pre
lásku. Každý živý tvor potrebuje lásku a ty najväčšmi zo
všetkých...- presunula zrak k dvom rukám prilepeným o Koré
a pocítila, ako sa tá jeho trochu zachvela...
Radšej ju odtiahol a ustúpil o pár
krokov dozadu.
Pod jej prstami začali praskať tenučké vrstvy
mramoru, akoby to boli škrupiny. V žltkavom svetle mizla jej ruka v soche
a pomaličky, po milimetroch sa vracala zas späť. Za ňou sa ťahalo iné
svetlo – temnočervené, vyprskujúce a tlačiace sa jej z dlane.
Spozornel. Nemal možnosť pozorovať svoje
srdce zblízka a bol trochu sklamaný, že je rovnaké, ako srdcia tisícov smrteľníkov,
ktoré nemilosrdne drvieval na popol.
Hľadela na neho s rovnakým záujmom
a napriek tomu, že zdnuka presvitalo čosi ako veľký čierny kameň, pre ňu
to bolo to najkrajšie srdce na svete...
Opatrne pod neho podložila aj druhú dlaň
a on, aj keď ešte nebolo
v jeho hrudi, pocítil, ako sa tá kolíska, v ktorej teraz spočívalo,
chveje, aká je teplá a mäkká...
Zľakol sa tých pocitov. Nerozumel im. Nechápal,
prečo sa ho zrazu zmocnili...Čo je to za ženu, ktorá je schopná vyvolať
v ňom takéto emócie?!...
Vykročila k nemu, ale zachytila sa
o sukňu a bola by spadla, keby ju nebol býval zachytil.
Srdce zostalo stáť pred jeho hruďou, už iba
kúsok od svojho miesta, už iba okamih od
návratu domov, tam, kam patrí.
Držal ju v náručí a predchádzajúce
pocity sa ešte zintenzívnili. Cítil jej rozhorúčené telo pod pažami, aj
zrýchlený dych a vôňu, čo mu zamlžovala videnie...mal nesmiernu chuť ju
zrazu pritisnúť si na hruď, ponoriť sa do tej omamnej vône a do vlasov jej
pomedzi bozky šepkať krásne slovíčka...napriek tomu ju prudko vystrnadil z objatia a kde
si-tu si zjavila sa mu v rukách prazvláštna kovová truhlička
s presklenými bokmi, hrubostenná a ťažká, presne taká, v akej sa
ukrývajú tie najvzácnejšie poklady.
- Opatrne! – skríkol. - ...sem, sem ho pomaly
ulož! Tu bude v bezpečí!... – otvoril prudko masívny vrchnák a len čo
srdce skĺzlo z jej dlaní dnu, rýchlo ho uzavrel a čarami zamkol na
sto západov.
Úbohé srdce slabúčko svietilo spoza skiel,
ako z väzenia a nemalo dosť síl ani zhasnúť, ani svietiť intenzívnejšie...a
pokoriť svojou žiarou mreže, ktoré ho spútavali.
- Hotovo! Teraz je to tak, ako má byť...
Presne tak, ako mi to najlepšie vyhovuje!... Ide sa domov, drahá! ...Čaká ťa
tam krásna cela a kopce riadu...To bude pre teba ešte len to pravé dobrodružstvo!
Ty hrdinka!...– zarehotal sa nahlas a obe postavy zmizli
v červenkastom dyme.
Iba Koré stále hľadela do prázdnej steny
kobky so svojím nemenným plachým úsmevom, ako kedysi pred stovkami rokov na
hrobe niekoho... ako posledná nádej pre pozostalých, že slnko vyjde aj zajtra
a smútok spomienok vybledne spolu s nocou, pretože nový deň môže
priniesť iné, ešte krajšie...
domiceli
...tak, to je posledná kapitola môjho fanfiku SLEPÉ KORENE...
...je mi jasné, že nie ste nadšení, ale ...koniec dobrým koncom...je tiež jedným z možných koncov...
...pá, pá, pá...
:-)
Vážne? ach, už som bola taká šťastná keď som čítala tie nádherné zamilované riadky a potom obrat... toto je minimálne na Ďalšie pokračovanie :)) záverečné slová krásne poetické ale to mi je na dve veci keĎ nemá srdce a Belle bude robiť zle! :(
OdpovedaťOdstrániťKoniec dobrý, všetko dobré. Ale áno, celý ff som sa výborne bavila, Rumpel so srdcom či bez mi bol nesympatický, zvraty ma miatli. Bela mi naopak nebola toľko proti srsti, Cora mrchatá ako vždy a Maleficent je top :)
OdpovedaťOdstrániť