OUAT - JADIERKY 7. kapitola NOBILIBUS

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

7. kapitola

Nobilibus...

     Stále nemal  ani najmenšieho tušenia, kde to vlastne je, ako sa tam dostal, čo tam vôbec robí, prípadne má robiť...

  Kráčal dlhými chladnými chodbami, obklopený vlhkými, z masívnych kameňov vystavanými tmavými stenami, po ktorých sa mu šmýkali prsty, keď sa ich chcel pridŕžať, lebo slabosť mu neumožňovala držať sa vzpriamene. Pod nohami mu praskali zrejme drobné kamienky, ale boli to i kosti krýs a potkanov, čo tu od istého času nachádzali živnú pôdu pre svoje ničotné životy, vyhýbajúc sa prirodzenému potravinovému reťazcu tam vonku.

  Chodby pomaly, ale isto stúpali. Kdesi hore nad hlavou sa zalesklo prvé svetlo. Nie okno, skôr prvý priezor, možno len diera v múre, čo sem vpustili trochu svetla.

  Prudko, napriek telesnej slabosti z hladu štuchol do masívnych nízkych dvier a otvorilo sa pred ním ku podivu dosť veľké priestranstvo, plné kadejakého harampádia.

  Nič nevyzeralo byť súce na použitie. Drevené veci zožierala pleseň s červotočmi, kovové hrdza a medené zelený povlak už na pohľad jedovatejší ako samotná meď, o ktorej to predkovia veľmi netušili, že prináša mnohé ťažkosti a dovádza až do šialenstva. Z niekoľkých povedomých vecí usúdil, že je zrejme v kuchyni. Veľkej kuchyni.

  „Hrad...toto bude iste nejaká pevnosť...ale prečo je prázdna? Opustená? Neobývaná?!...A prečo som tu teda ja?!“ vŕtalo mu v hlave.

  - Nie je opustená! Správne si povedal...Si tu predsa ty! – ozval sa hlas. – Stačí si pomyslieť a je to tvoj hrad! Iba tvoj! Nikoho iného...Ty tu budeš oddnes pánom! Iba ty!...- presviedčal ho hlas čoraz nástojčivejšie, až mu naostatok uveril, nestarajúc sa už, odkiaľ prichádza a komu vlastne patrí.

  Znavený si sťažka sadol na zaprášenú lavicu. Podvíhal pár nádob a na dne jednej z nich, ťažšej ako ostatné, na niečo narazil. Skryštalizovaný med. Driapal po ňom zúrivo nechtami a podarilo sa mu dostať stvrdnuté kúsky v dlani von. Lačno a pažravo sa na ne vrhol a sladká chuť na jazyku zdala sa mu ako vrchol blaha. Znova a znova strkal ruku do nádoby a spolu so špinou napĺňal svoj scvrknutý žalúdok dávno neochutnaným jedlom.

  Bezhlavo začal brať do rúk všetky nádoby a misky okolo, vrhol sa k dávno vyhasnutej peci, obhliadol rajnice povešané na hambálkoch, aj noše, košíky a džbery okolo a tešil sa z omrviniek, čo nachádzal bez rozmyslu ich pchajúc do úst a nestarajúc sa v tom momente, že sú to zvyšky nehodné už človeka, zvyšky, ktorými opovrhli aj potkany.

  Vtom niečo alebo niekto zaklopkal na protiľahlé dvere.

  Zúfalo skryl poslednú nádobu s akýmisi scvrknutými strukovinami na dne do náručia pod vestu a skrčil sa pod stôl, ochraňujúc svoju korisť vlastným telom. „Nie, nikomu, nikdy nič, nikomu už nedá...toto je jeho...len a len jeho... Nikoho iného. Všetko je jeho! Všetko mu tu patrí! Všetko!...ozvalo sa mu zvnútra.

  A hrubý hlas spoza dverí, či už vlastne z miestnosti, mu odpovedal... mu pritakával.

  - Výborne! Musím ti zatlieskať!... Pochopil si, nesklamal si ma...Si tu pánom! Toto všetko je teraz tvoje! Nalož si s tým, ako len chceš! Ber...skrývaj! Ukladaj, zhromažďuj...! Ty si pánom...Tak choď, pohni sa aj ďalej, obzri si svoje panstvo!... Ty, páááán...- rehotal sa pobavene hlas. – A nezabudni ju vytrhnúť zo srdca! Vyšmar ju až pred bránu, nech ťa tu viac neotravuje! – doložil prísne.

  Odišla...

  Pohostinnosť už viac nemala miesta v jeho srdci, v jeho hrade, medzi jeho majetkom. 

  Pred bránou ju už čakali sestry Zdržanlivosť s Umiernenosťou.

 

  Nenápadne vyťahovala z vreciek na spodničke krajce chleba. Pozorne sa obzerala, či ju nikto zo služobníctva nemôže vidieť a tajne ich pchala do rúk žobrákom, zhromaždeným pri bráne ich paláca, v hojnom množstve, riskujúc aj rany bičom od povozníkov, ktorým zavadzali, pľuvance od slúžok, ktorým páchli či štuchance dreveným nákončím halapartní stráží, čo si nemohli zdriemnuť, aby títo tu, nebodaj, neprekĺzli až po kuchyňu a neodvážili sa žobrať rovno na nádvorí...rovno pod fajnovými nosmi ich šľachtických urodzeností: Sira Mauricea a jeho ctenej rodiny.

  Nestíhala vypočuť ódy na svoju dobroprajnosť a milosrdenstvo, ponáhľala sa rýchlo späť za hradby, sľubujúc, že zajtra naisto príde zas a prinesie viac.

  Súcitne si utrela slzu, vidiac i maličké deti pritúlené k staro vyzerajúcim dospelým v handrách zobkajúce z ich roztrasených dlaní posledné omrvinky suchého chleba...

  Sprevádzaná ale novými Jadierkami, ktoré s úsmevom vošli do príbytku jej mäkkého srdca, ukonané dlhou cestou zďaleka, kde už pre nich nebolo miesto...ale tu mohli posilniť svoje spokojne pracujúce sestry a pomôcť im konať dobro v prospech iných...a nemuseli umrieť, vypariť sa do nenávratna...

domiceli