OUAT - JADIERKY 6. kapitola MODESTIA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

6. kapitola

Modestia...

     Pohladil jej medzierku medzi prsiami...Zadriemala. Dve mačiatka prepletené labkami odovzdávali si, okupujúc jeho polovicu manželského lôžka, teplo svojich telíčok a pokojného pravidelného dychu, ktorým ich nečakane, ešte pred koncom rozprávky, pred chvíľočkou, obdaril spánok. A ju s nimi.

  Drzo prostredníkom tlačil smerom dolu lem jej nočnej košele a v údolí, kde sa usídlilo teraz nočnému chladu odhalené teplo a rozpaľovalo mu bruško prsta zastal, aby sa aj ostatné prsty mohli prebehnúť kdesi po kopcoch, až po vrchol.

  Tam si ho odchytila, chytila do siete svojej dlane, a spola zažmúrenými očami zaklipkala nemú otázku: “...kam sa to vybral...“

   - ...ja len, že si idem po svoj majetok...- zašepkal údoliu a priložil naň pery.

  Vytiahla ho za vlasy a nechala visieť pár centimetrov od svojich zhrozených očí.

  - Rumpel! Vyprosujem si takéto majetnícke maniere! – mračila sa.

  Ale on sa usmieval. A odmietal opustiť jej hruď, ešte aj pozrel smerom k nej a napriek necitlivému zovretiu, vrhol sa strmhlav opäť na to isté miesto, odkiaľ ho práve vylovila. Na hrudnú kosť, pod ktorou začínalo prudšie biť jej srdce.

  - Mám taký pocit, ...- vysvetľoval medzi vlhkými bozkami. - ...že moja Modestia ešte stále sídli presne tu! Ako mám byť skromný a pokorný, keď si mi ju nevrátila...?- krúžil špičkou ostrého nosa po vytýčenom, voňajúcom bode, ktorý nemal v úmysle opustiť ani po skončení „misie“...

  - Ty si horší, ako tie deti! Tvoja schopnosť okamžite sa prispôsobiť podmienkam a využiť ich vo svoj prospech, je vskutku obdivuhodná. Len mám pocit, že Jadierky, ktoré by mali práve toto na starosti, nikdy neexistovali! Sú to totiž zlé vlastnosti! - uzavrela rozprávkou zaváňajúcu prednášku o vzťahovačnosti a egoizme.

  - Odkedy je inteligencia zlou vlastnosťou? – presunul sa k jej hlave a začal bozkami presviedčať spánky a čelo.

  Rezignovala. „Starého psa novým kúskom nenaučíš...“ pomyslela si a bola rada, že sa zamestnáva príjemnejšou činnosťou, ako je čítanie jej myšlienok...ale aj tak jej mysľou preletela trochu kacírska myšlienka, či aj „mladý pes“ mal kedysi problémy s majetníckym správaním sa a doslova s neskromnosťou...?!

  - Mám ju! – skríkol šeptom rovno do ucha, pri ktorom práve s perami parkoval. – Ako uvidíš, moja Skromnosť sa práve vrátila domov. Ak ma pobozkáš...len raz... Prisahám, že mi to na dnes bude stačiť a ja zaleziem na ten hnusný, vypelichaný gauč v obývačke, s trčiacimi perami, čo mi „spríjemnia“ noc a nechám teba aj maličké spokojne spať. – doložil „skromne“.

  Usmiala sa a pritiahla si jeho nedočkavú tvár k sebe.

  Veľmi rýchlo zabudol na skromnosť. Prinajhoršom obviní práve jej mäkké, neodolateľné pery zo zvádzania a navádzania na krivé chodníčky nedodržania daných sľubov...A basta.

  Už mu to nevyčítala.

  Až keď sa mačiatka vedľa pohmýrili, splietajúc sa iným smerom, nechtiac sa predsa len tichúčko odtiahol, odlepil od Belly aj z postele a smutne zakýval.

  - Ráno sa prídem pozrieť na to trčiace pero...- žmurkla a ponorila sa pod paplón.

  Doširoka otvoril oči.

  - Mám taký pocit, drahá, že aj tvoja Nevinnosť si práve balí kufre...- mrmlal si popod nos premýšľajúc, kde majú u nich doma deky hniezdo.

  - Môj „vienok zelený“ už dávno kempuje u teba na trávniku v záhrade...- nieslo sa za ním ospalo.

  Ticho privrel dvere na spálni a zhlboka vydýchol.

  „Tak ja, kedysi najmocnejší pán na zemi aj v priľahlých krajinách, budem spať sám ako pes kdesi na gauči... Ako posledný z posledných...ako ten najnúdznejší žobrák...ani tú hlúpu deku neviem, kde máme...Hej, Skromnosť? Ty nie si pokora, ty si potvora!... Žiť s tebou je ako za trest, aby si vedela!...hej, kde si?! ...kde si?!...Skromnosť?!... Kam si zas zmizla...?!“

-         Čo to vlastne hľadám? – zamyslel sa nahlas. – Jáj!... Deku! – 

  A zmizol za rohom na schodisku.

domiceli