OUAT - JADIERKY II. 13. kapitola PRIATEĽKA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

13. kapitola

Priateľka...

I.

       - Vyhral som ! Vyhral som!...Opäť som vyhral!.. tlieskal nadšený, len čo o stôl buchol ďalší prázdny z plechových krígľov na pivo.

  Oči podliate krvou a jazyk si musel niekoľkokrát zopakovať repertoár každej výpovede, kým bola ako-tak zrozumiteľná, ale prevaha nad svojím súperom ho poháňala vpred.

  S lícami nadutými posledným neprehltnutým glgom zaklonila sa dozadu a vyprskla obsah úst po stole, nestarajúc sa, že znehodnotí všetko ostatné, rozložené na ňom.

  - Teda, nad alkoholom... ešte nikto nevyhral, ale uznávam, ty si remízoval! – snažila sa márne namieriť prst s dlhým nechtom na muža oproti a následne capnúť si druhou rukou po onom prste. Nenašla nič z plánovaného, tak to vzdala a bezvládne sa zložila v kresle s bradou zabodnutou v odhalenej kyprej hrudi.

  Skúsil sa urazene postaviť, ale sedel rozkročmo po vzore šľachticov v kresle, kde mu jedna opierka zabraňovala prepadnúť dozadu, druhá dopredu. Tak sa iba dvihol a dosadol späť ako mech, lebo telo odmietlo skoordinovať mienený pohyb so žalúdkom, ktorý ho vopred neodsúhlasil a na protest sa dodatočne neohlásene, bez spísania dohody, patrične vzbúril.

  Prudko ho ohlo, ale obsah neskončil na stole, ako predtým zaslinené pivo Maleficent, ale veľkým oblúkom rovno na jej krikľavej honosnej róbe.

  - No, fúúúj, ty si ale prasa, Rumpel! – skríkla zhnusene s rukami dvihnutými nad  spúšťou na šatách  hľadiac na rozmazané a alkoholovým opojením znásobené  zvratky.

  Rozosmial sa.

  - Ja?...ja, že som prasa?!...drahá priateľka?...sa pozri na seba... ako ...vyzeráš!...Špinavá si ako sviňa! Fúj! ...sa hanbi!... – koktal a rehotal sa na nej.

  Luskol a smradľavý zvršok zmizol. Zostala tam sedieť v spodnej košeli...a bolo jej to jedno. Bolo im to jedno.

  Načiahla sa za nedopitým pivom, zažmurkala do arény, kde sa strácala jeho pena a radšej ho odložila späť. Po dvoch márnych pokusoch trafiť stôl.

  - Nemôžem. Mám pocit, že keby si teraz strčím prst do krku, necht už je namočený v čistom alkohole...- zamyslela sa.

  Rumpel sa nahol doboku, keby to aj jej žalúdok nechcel odsúhlasiť a nečakane zaútočil.

  Zvládla to, ale ťažká hlava sa jej zrútila dopredu, ledva stihla pod ňu podstrčiť ruku, aby si ju nerozbila. Zostala v tejto polohe. Zavládlo ticho.

  - Hej! ...hej ty! ...Ty už nepi!...prestávaš sa mi rozprávať...- strácal pán zámku schopnosť nielen artikulovať, ale aj správne viazať slová. – Hej! ...no, hej...ako sa to vlastne voláš...? – zhaslo sa mu zrazu aj v tejto časti pamäte.

  Žena oproti sa trošku pomrvila, sťažka zdvihla kúsok hlavu, pozrela do jednej strany, potom do druhej, aj vpred.

  - ...a...dokedy to potrebuješ vedieť?!...- slušne odpovedala, kým znovu neupadla do apatie.

  - Nespi! ...Nechcem tu byť sám! – rozkázal jej skoro plačlivo.

  - ...ja nespím!...ja vraciam!...- ozvalo sa spod stola spolu s inými zvukmi. - ...fuj...mal by si tu mať slúžku, aby to...tu upratala... – pokyvovala znechutene hlavou nad spúšťou, čo dnes mali na svedomí...aj včera...aj zajtra...aj...- ...aj by si tu nebol sám, aj by nám nosila pijatiku z pivnice...aj...by si nemal s tým všetkým...problémy...- meditovala pred usnutím.

  - Ja?...Ja nemám problém s alkoholom, drahá! – obhajoval sa.

  - Viem...ale bez neho, áno!...- oponovala mu. – ...niektorí pijú od radosti, iní od žiaľu, ty od rána...! Kto to má s tebou vydržať?! ...Prečo vlastne piješ? – konečne sa jej podarilo zdvihnúť hlavu a nájsť približný smer, kde sedel. Respektíve sa nekoordinovane kymácal a vstrebával jej výčitky.

  - Mám starosti...- priznal.

  Záporne krútila hlavou, ale nerobilo jej to dobre, tak skúsila radšej slovne.

  - Aké ty môžeš mať starosti?! Naj...najmoč...najpomoč...enejší...najmocnejší Temný pán, há?!...Navyše v tom mori pijatiky už musia byť dávno utopené...starosti...!- vyvracala mu.

  - Tie svine vedia plávať! – zaškeril sa, až mu vyfŕkli sliny a škrek prešiel do vzlykania.

  Chvíľu si musela počkať na kompletnú odpoveď.

  Zopár dní...

  

domiceli