OUAT - JADIERKY 9. kapitola FIRMITATE

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

9. kapitola

Firmitate...

     Prestal, až keď z kolovrátka nezostal celý ani jediný kolík na spojniciach. Sťažka dychčal s prstami zaborenými v mosadznom svietniku, s ktorým obchádzal miestnosti hradu a ktorý mu teraz slúžil ako mučiaci prostriedok na nástroj, ktorý už nikdy v živote nechcel vidieť, nieto sa ho dotknúť! Už nikdy. Nikdy nebude pracovať! Teraz je pán! ...Páni nepracujú...vlhké pery sa mu triasli od hnevu, ale oči ostražito behali po miestnosti.

  To nemôže byť len tak. Toto tu musel niekto na neho narafičiť...Niekto, kto ho priveľmi dobre pozná. Kto vie, kým bol...predtým. Predtým, než sa stal pánom...

   Opakoval si odznova, presviedčal sa o tom, ale strácal istotu, že hrad, ktorý si privlastnil, patrí naozaj jemu....že tu nie je len návnadou, korisťou či väzňom niekoho mocnejšieho.

  Chopil sa oboma rukami nohy svietnika, prehol dozadu a z celej sily ho šmaril o náprotivnú stenu, že ani hrubý gobelín nezabránil omietke, aby sa v odlúpnutých škrupinách nezosypala na dlážku v celých kusoch.

  - Tak, kde si?! Ukáž sa mi konečne! ...- prešiel dva kroky vpred a pocítiac pod nohami  triesky kolovrátku, zohol sa k jednému z väčších kusov dreva a vytasil ho na obranu.

  Pred kým, ale ?...

  Všade bolo absolútne ticho. Nedoliehal sem ani náznak zvuku zvonka či z iných častí pevnosti. Bolo to jasné. Bol tu sám...

  Poťažkal bývalú súčasť kolovratu a prešiel nad ňou druhou rukou. Iba tak, z náhle pocítenej nostalgie.

  Pocítil zrazu tŕpnutie v prstoch a z kusa dreva začali akoby vyrastať ostatné jeho časti. Niektoré odskakovali i z podlahy a lepili sa k nemu, niektoré modelovali sa mu pred očami nanovo tak rýchlo, že sa nestačil ani preľaknúť.

   Presne na tom istom  mieste, kde ho našiel  pred chvíľou, keď otvoril dvere tejto miestnosti, presne taký istý, ako ho poznal z väčšiny svojho biedneho života, stál pred ním v celej svojej kráse, ako jediný kus nábytku v tejto izbe, masívny kvalitný kolovrátok, pripravený už len na to, aby si k nemu zasadol a rozkrútil ružicu.

  On však stál ako zmeravený. Zázrak, čo sa mu práve odohral pred očami, ho šokoval a privádzal o posledné zvyšky rozumu, čo mu ešte zostali.Toto miesto bolo viac ako tajomné...nebezpečné...

  - Som stratený...- zamrmlal si popod nos.

  - Práve naopak, drahý!...- ozvalo sa prakticky odnikiaľ. -  Si zachránený! Až teraz si konečne pánom!... Pravým  pánom! Máš moc!...A tá moc bude rásť!...Tak to je dané! Tak to bude!...- zapišťalo mu rovno pri uchu.

  - Kto si ?!...Kde si?! ...- otáčal sa bezradne okolo seba a ťažko zabraňoval triaške, čo sa ho zmocňovala.

  - Na tom nezáleží...To ťa nemusí zaujímať...len mi dôveruj... – zašepkalo ticho, naozaj dôverne.

  - Nie! Nie! Nie, nie, nie!... Nikomu na tomto svete už viac nebudem dôverovať! Nikomu! Počuješ?!...- zvrieskol na pokraji šialenstva z neistoty.

  Ozval sa rehot. Jeho vlastný smiech znásobený ozvenou prázdnej izby.

  - Zmizni! A nikdy viac sa nevracaj! ...Počuješ ma?!...- osopil sa zrazu na hlas a ani netušil, kde na to vzal odvahu.

  - To nebude také jednoduché, drahý. Ale môžem stíchnuť, keď si nepraješ ma počúvať...Ak si to praješ, ovšem...si „nepriať“...Ty si môžeš priať čokoľvek. Vskutku čokoľvek...A...- na chvíľu zmĺkol, kým pokračoval. - ...a ak ti smiem poradiť, správaj sa konečne ako pán...ako pravý pán! Po prvé: nauč sa čítať a písať. Budeš to potrebovať... Páni totiž uzatvárajú dohody. Aj ty budeš...A...- opäť dramatická pauza. - ...a vráť sa k pradeniu. Môže sa ti zísť...-

  - Mlč! Nikdy už nebudem pracovať! ...- odporoval.

  - ...to nebude práca. To bude zábava, ver mi. Dôveruj mi...dôvera...- nedopovedal.

  - Nie! -

  Okno na miestnosti sa otvorilo a nehmotný obláčik bielej pary stratil sa na obzore...

  ...a izbou sa rozľahol súhlasný chrapčavý rehot.

  „Nesklamal si ma“...pomyslel si hlas.

    Opierala sa o jej rameno. S hlavou smutnou, viečkami zatvorenými, ale opierala sa.

  Opierala sa o ňu s dôverou.

  Dôvera.

  Firmitate.

domiceli