RUMBELLE - Spln čerešňových kvetov... jednodielovka

RUMBELLE

Spln čerešňových kvetov...

jednodielovka

     Vietor si brnkal o záves ako brušká prstov o spodnú peru, keď sa z hodvábneho papiera preloženého na hrebeni snažia prefukovaním vylúdiť melódiu. Vonku bzučala hmyzia ozvena k predstave a na stôl, kde práve rozotrel kvapku čaju, čo zostala pod lyžičkou, venujúc jej posledný vlhký bozk na ceste do prázdnej šálky, pristálo pár lupienkov čerešňových kvetov prifúknutých zvonka.

  Pár popraskaných krídielok v okamžiku navlhlo, bez šance opäť vzlietnuť.

  Skúsil ich nadvihnúť, ale jeho prsty boli prihrubé a nechty vyhryznuté. Necitlivo ukončil ich agóniu predčasne. Skrútené a stmavnuté miniatúrne kôpky ležali prilepené na laku masívneho stola.

  Mementá priskorej jari. Koľké už v poradí...

  Natrčil tvár do otvoreného okna. Prídu ďalšie? Načo?!...Žiadne z nich nezachráni, nevráti stromu, ani vetru, ani pár sekundovému predstaveniu, než by skončili spokojné s výkonom v zákulisí trávy.

  Vstal a pribuchol okno. Ako prevenciu.

  Zachytila buchnutie a otočila jeho smerom hlavu. Usmievala sa.

  Bolo naivné si myslieť, že ten nemý pozdrav patrí jemu...

  Jemu patrila bledosť jej líc, smútok na perách, strach v očiach a ešte chvenie brušiek prstov. To videl. To cítil...

  Mala plné dlane lupeňov lietajúcich v povetrí.

  To boli lupienky, do ktorých skrývala aj svoje vnútro a chránila nimi puk mladosti, lebo tu, na tomto mieste, aj tak nemal pre koho vykvitnúť. Pre koho dozrieť, naliať sa a zosladnúť a naplniť svoj osud až po prenatálnu prapodstatu kôstky kdesi v strede toho všetkého...

  Jej tajomno bolo ako tie lupene.

  Môcť nahmatať okraj čo i len jediného z nich  a zachytený medzi palcom a ukazovákom jemne posúvať od tela a veriť, že keď plaché zovretie uvoľní, nebude sa chcieť už vrátiť späť. Nanajvýš porozprávať ostatným, že tam vonku je niečo, pre čo stojí za to opustiť domovskú pôdu a vykročiť za tým...

  Vošla ticho. Ticho kráčala. Ticho šumeli jej šaty, jej vlasy, vôňa i dych, čo razom naplnili celú miestnosť ňou samou.

  Iba lupene zostali tesne prilepené o vážnu tvár. Tajomstvá skryté.

  Vzala jeho prázdnu šálku zo stola. Vidiac omrvinky, priložila ju k okraju a prstami ich posúvala, hnala pred sebou do priepasti útrob šálky. Ošúchala prsty o seba netušiac, že omrvinky sú vlastne lupeňmi. Bývalými...

  Stačili by mu aj tie omrvinky...

  Pozrel na ňu spýtavo.

  Márne.

  - Budete si priať ešte niečo, alebo už môžem ísť? – spýtala sa ticho, nezdvihnúc pohľad zo šálky.

  Čo všetko sa skrývalo za tou obyčajnou otázkou. Koľko prosieb, tichých prianí...

  Prosím, povedz, že chceš, aby som tu zostala...prajem si byť ti aspoň na blízku...prosím, nechaj ma dívať sa na tvoje ticho...prajem si byť vzduchom, ktorý vdychuješ...prosím, vezmi ma so sebou do tvojho sveta myšlienok a pocitov...prajem si to.

  - Môžeš ísť...- odpovedal mdlo, vyhýbajúc sa jej, s očami radšej zabodnutými na prázdnom mieste, kde už nestála ani tá puknutá šálka...

  Môžeš ísť so mnou pokiaľ len budeš chcieť, Kráska...môžeš ísť a potom ťa budem niesť v náručí späť domov...môžeš ísť...môžeš ísť, len mi dovoľ,  kráčať tam tiež...

  Odkráčala.

  Vzala so sebou všetky svoje lupene, všetky tajomstvá.

  Možno zajtra, ak sa odvážia zdvihnúť oči uvidia, že je čas nechať lupene splynúť s vetrom  a dovoliť mu odniesť ich do nenávratna s odkazom, že miesto, ktoré chránili, je pripravené prijať svoj osud a zhmotniť sa do podoby, ktorá bude jeho sladkým naplnením...

domiceli