RUMBELLE - Slepé korene 11. kapitola DRÁMA...

Rumbelle 

6 séria

kapitola 11

Slepé  korene

...Dráma...

         Pod nimi bol zámok. Navigoval ju schválne k hlavnej bráne. Nebude si svoje právo získavať a obhajovať ako nejaký ustráchaný chudák. S radosťou spacifikoval priodvážne stráže aj lukostrelcov na hradbách, plniacich si iba svoju povinnosť, dokonca aj tie, čo sa tvárili, že ich dianie nezaujíma a skúšali si zachrániť holé životy útekom. Bez milosti, bez zľutovania...bez srdca.

   Pred bránou aj na hlavnom nádvorí zostalo hrobové ticho.

  Tam sa s hrôzou spustila, mraštiac nos nad provizórnymi hranicami na viacerých miestach, čo do okolia vypúšťali dávivý zápach spálených tiel.

  Bolo jej jasné, že ak tu ešte niekto je, tak zaútočí práve na ňu, ako istotne zodpovednú za tú smršť, nie na človiečika spúšťajúceho sa po jej krku na dlažbu, ledabolo si frčkami narovnávajúceho čipky na rukáve.

  - To nech ťa ani nenapadne! – zdvihol prst vidiac, ako sa nadychuje a výdychom by bol zrejme prúd ohnivej lávy jeho smerom. – Maleficent som už spravil dostatočnú reklamu, aby sa v tomto kraji viac neukazovala a svoje priateľky si starostlivo vyberala.- 

  Podišiel k nej a necitlivo jej z hrude vydrapil niekoľko dračích šupín, rozhodiac ich po nádvorí. – Len, aby nedošlo k omylu, drahá! – zachichotal sa a zamrmlúc kúzlo, premenil ju opäť na Bellu.

  Nečakal,  kým sa do podoby vžije, surovo ju zdrapol za zápästie a premiestnil sa s ňou rovno do kobky v podzemí paláca, kde sa práve do svojich vlastných podôb zhmotnili aj obe ženy.

  Nenechal im ani štipku času na akýkoľvek obranný atak, šmahom všetky tri prirazil k stene a znehybnil. Len vyplašené oči žmurkali na náhlu zmenu, čo sa tu práve udiala.

  Počkal si chvíľu, spokojne si premeriavajúc svoj úlovok, kým začal.

  - Krása! Hotový sen! Tri grácie bojujúce o srdce jedného muža! Cítim sa, ako ten sprostý pastier...pa...pa...Paris...či ako sa ten chmuľo volal?!...Aké pôsobivé! Asi som mal Shakespearovi umožniť narodiť sa trochu skôr, aby mohol zachytiť túto drámu svojím perom! ...alebo nie...pôjdem ju vyrozprávať starému Homérovi, nech ju zaradí do Ilias...vedľa takého nudného Achila sa meno Rumpelstiltskin bude náramne vynímať! ...osnoval si vlastné literárne dejiny nervózne prechádzajúc z jednej strany kobky na druhú...

  Zmeravené nemali šancu odpovedať, ani inak sa brániť. Čakali na ďalšie dejstvo.

  Prišlo.

  - Pozrite sa na seba dámy! Koho to tu vlastne máme ? ...- predstúpil pred Coru. – Kráľovná...- vystrúhal smiešnu poklonu. - Samotná kráľovná z Olympu zostúpila medzi nás, nehodných, aby zabojovala o moje srdce! ...Ale čo mi chceš ponúknuť na oplátku? Héra dávala moc...hrdinské víťazstvá v bojoch...Nemám záujem! Nebojujem! Nie je s kým! Všetci sa ma už teraz boja!... A ty sa budeš, drahá, báť najviac! Zem-nezem ti nestačila? Mala si sa tam ako prasa v žite! ..Dobrý nápad! – zatlieskal sám sebe, improvizujúc, ale spokojný s nápadmi, čo mu chodili po rozume. -  Spravím ti rypák, ale nebudeš ho už nikdy môcť pchať do mojich záležitostí! Budeš sa váľať, ale nie v mojej posteli, ako si si predsavzala! Z blata si vyšla a tam aj patríš! – vyprskol a pod ich nohami zrazu stála ružová sviňa a do bokov švihala skrúteným chvostíkom, ako tak rada svojím jazdeckým bičom, ktorý ju v jednej chvíli vlastne prezradil, pretože on zo všetkých zvukov, najviac neznášal práve jeho svišťanie...a to Bella s Maleficent vedeli.

  - Presne takto som to chcel. Myslela si si, že ma uspíš a podarí sa ti oklamať tamtie dve? Ty ma ešte nepoznáš...ty ma už nikdy nespoznáš! – zvrieskol a sviňa zmizla ktovie-kam.

  Maleficent vypleštila oči. Vedela, že je na nej rad.

  - Áno, áno...ďalej tu máme mozog našej operácie, slovutnú Maleficent – našu Aténu múdru-premúdru - najnatvrdlejšieho draka na celom svete, aj v priľahlých krajinách...- poškrabkal ju pod bradou.

  Usmiala sa. Natvrdlá.

   – Od teba už nič nechcem. Láskavo ťa nechám ísť. Na nádvorí sa ti práve dopekajú pečienky, čo som pripravil na tvoju počesť. Prepáč, že si nevyberiem teba, ale mám vycibrený vkus, ktorý ty svojou vizážou aj správaním sa, len urážaš. Zmizni a žer do prasknutia! ...možno ti odpustia, keď nebudú musieť robiť nákladné pohreby...- luskol a po Maleficent zostal len zapáchajúci dym.

  - Ó, aké smutné...prišiel som o divákov!... Tsc, tsc, tsc...ešte že tak! Nedopustím, aby ktokoľvek videl, že nie som schopný sám si získať svoje vlastné srdce a musí mi pomáhať nejaká obyčajná vyplašená smrteľníčka!...- zmraštil znechutene tvár. - Poď, drahá, bude to tvoj posledný hrdinský čin. To ti sľubujem...- zaškeril sa nevraživo. – Po tom si vždy túžila, však?! Hrdinstvá, dobrodružstvo...– žmurkol, dobre sa baviac na jej bezmocnosti, za ruku ju ťahajúc k soche.

domiceli