OUAT - JADIERKY II. 19. kapitola SAMARITÁNKA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

19. kapitola

Samaritánka...

VII.

      Nebolo ľahké ťahať sa s bremenom nádvorím, keď sa aj dym držal tesne pri zemi a obťažoval viac, ako dobre živené plamene, šľahajúce v rôznych smeroch podľa taktovky vetra, ešte z kôp bývalých zábradlí, okeníc či hrád striech. Všetko to mizlo v ich tlamách a vracal sa len popol, ktorý podvečerný trochu hradbami tlmený severák kde-tu dvíhal a zas lepil o záveje, bodkujúc ich tmavošedými škvrnami.

  Začala ju predsa len striasať zima, pot od námahy, ktorú vynakladala na záchranu rytiera chladil a telo nestíhalo vyrábať teplo. Nemyslela však na to. Pocit spolupatričnosti s mužom, čo sa kvôli nej asi obetoval, bol silnejší a napriek slabosti, únave a pocitu bezmocnosti, snažila sa ho aspoň dostať na noc pod strechu. Aj keď vôbec netušila, pod čiu...

  Zbor Jadierok ju aspoň slovne povzbudzoval, ale už sa hodnú chvíľu žiadna z nich neozvala.

  To znamenalo jediné...nie je tu sama. Zmeravela a tváriac sa akoby nič, nenápadne sa obzerala.

  Čo najopatrnejšie oprela muža o koleso vyvráteného voza a prudko sa obzrela s tlejúcou bakuľou uchytenou zo zeme v oboch rukách. Holé paže jej tŕpli a striasali sa strachom viac ako zimou, ale bola odhodlaná nedať sa tak ľahko.

  - Tak vylez! Viem, že si tu! ...a nebojím sa ťa, aby si vedel...vedela...vedelo...! – habkala a sliedila po kopách sutí, odkiaľ vylezie prípadný nepriateľ.

  Zaklopal jej však nečakane na skoro omrznuté plece.

  - Neruším? – spýtala sa chrapľavo žena s nahrubo omotaným krkom, kde na poslednej vrstve aj tak presvitala krv a tvorila škaredú špinavo-červenú škvrnu na povrchu.

  Celá postava ženy, hoci vysokej a dosť dobre stavanej pôsobila neupravene, strhane, úboho.

  - Kto...kto ste? Čo, čo...čo tu robíte? – namierila na ňu Kráska svoju provizórnu zbraň a cúvla o krok dozadu, potom zas späť, lebo si uvedomila, že človek, za ktorého je zodpovedná, ako si predsavzala, leží zvalený blízko votrelkyne.

  - Ja? Ja tu bývam...- priznala žena a zamyslela sa, či neprezradila priveľa.

  - Tu ? Toto nie je sídlo strašného draka? – zamračila sa prekvapená Kráska a odhodila palicu.

  -  No, vlastne je...ja...ja....ja mu tu slúžim! – napadla Maleficent spásonosná myšlienka, len čo ju Rumpel všetko pozorne sledujúci nenápadne kopol do členku.  – ...kedysi...áno...ozaj dávno ma tá potvora uniesla, ako malú žabu rovno zo záhradky mojej mamičky a odvtedy som tu...a slúžim tu...a bývam...a žeriem...a som tu vlastne väzňom. Asi...- zakončila svoj vymyslený príbeh.

  Bella sa rozľútostila a bola by pani aj objala, keby sa ešte stále nebála a nehnusil sa jej odev tejto neznámej, teraz už síce predstavenej, ale stále podozrivej. Čo ak má na starosti chystať drakovi aj jedlo a oni dvaja – úbožiaci sú dnes hlavné menu?! Skúsila radšej rýchlo zahovoriť.

  - To ale znamená, že mňa uniesol tiež...aby som mu slúžila...možno, aby som vás nahradila, keďže ste už stará a iste nevládna a...- Kráska cítila podľa zmeny farby tváre svojej partnerky, že zrejme prepískla a možno ju aj urazila, preto sa radšej odmlčala.

  Rumpel ledva zadržiaval smiech a chrapot, čo mu vychádzal spod prilbice sa dal prirovnať skôr kašľu.

  Obe k nemu priskočili a skúšali mu dať helmu dolu z hlavy. 

  Maleficent si všimla, že sa bráni.

  Začudoval sa síce, ale pochopila to správne.

  - Vieš čo, moja drahá, ty rýchlo vojdi hentými dverami dnu, za nimi je vlniak, odej sa trochu a skús založiť oheň v peci....Ja sa ho pokúsim dotiahnuť za tebou do kuchyne...som síce staršia, ale silnejšia, statnejšia...- sklapla, lebo dostala štuchanec, aby sa prestala pred kráskou vystatovať.

  Bella odbehla. Ale vrátila sa. Čo ak je to pasca.

  - Nie, nie...nepoznám to tu, urobíme to naopak. Vy choďte zapáliť oheň v peci a ja ho zatiaľ dotiahnem k teplu. – rozhodla rázne.

  - Ako myslíš, dievčička. – zaškerila sa Maleficent.

   Vlastne všetko ide podľa plánu. Možno na dnešnú noc ešte stvrdnú v jej „paláci“...ale to nič nemení na stávke, ktorá sa už teraz vyvíja v jej prospech.

  Vnorila sa do útrob kuchyne, napľula do pece, kde sa razom krásne rozblikotali plamienky a spokojne natrčila dlane k teplu.

domiceli