OUAT - JADIERKY III. 21. kapitola ZIMA, ZIMA, ZIMA...

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY III.

21. kapitola

Zima, zima, zima...

      - Plečo lytiel nechal Klásku ujsť? – zamračila sa Peu a hľadala odpoveď smerom k otcovi, sediacom pohodlne v kresle s okuliarmi na pol žrde, s kolmou vráskou uprostred čela nad sotva zahájenou krížovkou.

  Tváril sa, že prepočul.

  Bella sa usmiala, založila ruky na prsiach a čakala. Poznala svoje dcéry pridobre na to, aby nepredpokladala, že sa tak ľahko vzdajú odpovede. Presviedčanie začne dvojhlasným opakovaním otázky, bude pokračovať vankúšmi a skončí osobným útokom telo na telo.

  Tým, že nenápadne vypol prepisku a založil rožtek na stránke s nedokončenou krížovkou rátal s presne rovnakým scenárom, ale tváril sa naoko nezúčastnene. Nádej zomiera posledná...Možno ešte bude môcť cibriť si mozog hádankami na niekoľko písmen...

  Nádej umrela.

  Peu a Peu vankúše vynechali a zaútočili rovno.

  - Ideš, takto! – namierila Peu ukazováčik na jeho pery. – Tatko! – opravila ju sestra z druhého kolena a pohodlnejšie sa usalašila.

  - A nie, že si budeš zas vymýšľať, ako minule!- žmurkla Bella narovnávajúc nepoužitý arzenál na manželskej posteli a ešte chvíľu váhala, či skupinku opustí a pôjde si po nudných povinnostiach gazdinej, alebo si nenechá ujsť ono stokrát počuté rozprávanie po stoprvýkrát.

  - Škoda, že nemám tretie koleno...- odhalil jej pochody Gold a nahodil dvojzmyselný úsmev číslo päť.

  Ten ju presvedčil. Stačila pelesť lôžka. 

  Pantomímou akoby si rozviazala zásterku a odhodila ju za seba. Nadvihla imaginárne rožky sukne a pohodlne si sadla, pomrviac sa ako sliepka na vajíčkach.

  Zamračila sa, keď spozorovala, ktorého slovíčka z jej predstavenia sa ide chytiť...

  - Sliepka sprostá...s mozgom vymletým! ...Prečo by som mal vynaložiť vôbec nejakú energiu na jej znovuzískanie?! Sklamala ma ! Myslel som si, že je inteligentnejšia, ale  priblblé romantické knižky, v ktorých je v kuse naložená, jej museli ten malý kurací mozoček totálne vyzobať! ...Ako si mohla, čo i len pomyslieť, že my dvaja, teda ja s tebou,...- zatváril sa, akoby ho práve naplo. - ...by sme mohli niečo...medzi sebou mať?!...Leda ak poldruhametrovú hradbu! – rozčuľoval sa Rumpel a meral kuchyňu dlhými krokmi do špiku kosti rozdráždený rečami Maleficent.

  Tej zasvietili očičká viac ako odlesky plameňov z pece.

  - Ale, ale, čo to počujem...odkiaľ vieš, že číta knižky? A práve romantické knižky?...že ty si si  ju nebol obzrieť len raz?! – vytiahla ostrý náboj.

  Zabrzdil a v tvári sa mu zaperlil pot medzi vráskami. Ako sa mohol tak hlúpo prezradiť.

  - Staraj sa o seba!... Ja idem domov! – odprskol odpoveď a vyrazil z kuchyne. Peši. V roztržitosti zabudol aj na mágiu...

  Chlad chodby ho trochu ochladil, ale stále cítil horúčosť, čo sa ho nezvratne zmocňovala. Nastaviac tvár ostrému nočnému vetru prižmúril oči a...

  ... a ani si nevšimol, že útla skrehnutá bytosť doteraz sa krčiaca pod múrom, natiahla svoje nehmotné ruky a ticho ako hmla vošla mu do srdca, pretože ho nechal trošičku pootvorené...

  Vlniak si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z primárneho určenia. Každou dierkou opieral sa o ňu ostrý vietor, márne ho priťahovala a odvracala tvár iným smerom. Keby si aspoň zoberie lampáš, či fakľu, takto iste v tej tme len zablúdi...zmrzne...zahynie...stuhne na kosť.

  - Nie, nie...vydrž...si silná...- povzbudzovala Nádej.

  Povzdychla si.

  - To sa mi asi sníva?... – prekvapená vzlietla nad ňu Amoris – Láska,  uvidiac obraz, čo sa Kráske náhle zaleskol v očiach.  – Ak sa nemýlim a ja sa v tomto ohľade nikdy nemýlim, to bol JEHO profil...- zablúdila očami po oboch stranách, ale to, čo hľadala, tú, čo by potvrdila jej indície, nikde nevidela.

  - Amoris je preč...- prisvedčila jej Nevinnosť. - ...nemohla som ju zadržať, mrzí ma to... – sklopila oči.

  - ...to, ale znamená, že je späť...u Neho...možno aj v Jeho srdci...- chytila sa za hruď Nádej.

  Bella sa nestačila diviť ich rečiam, nesnažila sa porozumieť im, chlad a únava ju oberali o posledné zvyšky síl. Zdalo sa jej, že omdlieva...že v diaľke už vidí svetlo...  ako anjelské pohladenie kdesi v raji...

  Nebola to fatamorgána. Niekoľko desiatok metrov od nej, horela kopa kríkov a v ich teple ležala dračica snažiaca sa udržať v už zahojenej rane kus železa. Potrebovala túto scénu. Jej záujem bol jednoznačný. Kráska musí skončiť v jeho dúpäti stoj, čo stoj!  Lež, čo lež...vyvalila sa rýchlo nohami nahor zacítiac citlivými nozdrami, že sa ktosi blíži.

domiceli