Rumbelle
6 séria
kapitola 2
Slepé
korene
...Druhá...
Opatrne,
po špičkách, vyšla z úkrytu a prešla pár krokov. Pod nohami jej
praskali úlomky kedysi nádhernej sochy. Po jeden z nich sa zohla
a pretrela ho prstami od nánosu prachu z výbuchu.
Bol hladký a jemný. Kvalitný mramor, ako
schválne prírodou ustanovený, aby z neho majstri tvorili prenádherné
sochy, v ktorých zachytia prchavý okamih mladosti...
Na tvár jej sadol smútok z toľkej
zničenej práce a krásy. O to viac ju mrzeli jeho pohnútky k tomuto
zločinu proti umeniu...
Ani si nevšimla, že nad ňou stojí postava
a pozorne si ju obzerá. Ako sa jej v mozgu odvíjajú nebezpečné
myšlienky vidiac, že žena pod jej nohami je prekrásna a mladá, sotva
rozvitý puk, ešte iste neodtrhnutý, napriek tomu, že tu kvočala iba v tenkej
nočnej košeli a zimomriavky posýpali jej od zimy skrehnutú pleť
i celé telo. V tme noci sa rozplýval jej dych v miniatúrnych
kvapôčkach a ticho sadal do vlnitých vlasov skrúcajúc ich do lesklých
vlniek.
Schválne kopla do jedného z úlomkov
a trafila Bellu.
Tá sa strhla a prudko dvihla tvár smerom
k návštevníkovi.
Nad ňou stála žena. Honosne, priam kráľovsky
oblečená v drahých látkach, vyzdobená skvostnými šperkami. Na strnulej
tvári ešte stále nesúcej črty niekdajšej krásavice sa nepohol ani sval. Prísne,
povýšenecky hľadela na útlu uzimenú Krásku a poloha, v akej ju práve
našla, sa jej nesmierne páčila... na kolenách. Hľadiacu prekvapene a bojazlivo.
Zdola...
Pomaly sa narovnala a nesklopila oči
strachom, ako pani predpokladala.
Tá sa pomaly pohla a obišla Bellu kol
dokola, ako kus dobytka kdesi na trhu, kedy zákazník chce osobne vidieť všetky
skryté nedostatky. Nenašla však ani jediný. Dokonalá postava, lesklé vlasy,
jemná pleť a tvárička...a tie jasné oči....Prudko sa nadýchla
a vydýchla zatnúc pri tom dlane do pästí.
- Tak reči predsa len boli pravdivé...-
zašepkala nenávistne.
- Prepáčte, madam. Zrejme hľadáte pána tohto
zámku. Mal by byť, asi, vo svojej izbe...Ak vás smiem poprosiť, nevravte mu, že
ste ma tu ...našli...prosím.... – až teraz sklopila oči a chystala sa
odísť.
Návštevníčka sa rozosmiala.
- Stoj!
Vráť sa!...- prikázala a počkala si, kým sa Bella opatrne otočí
a pristúpi znovu k nej.
- Ty si tu akože „čo“?! – spýtala sa
nadôvažok, nadvihnúc jej bradu ukazovákom, nerozpakujúc sa zatlačiť ostrý necht
do kože pod ňou.
Chvíľu váhala. Hľadala správne slová, ale
žiadne nenašla. Hoci ťažko, povedala rovno.
- Slúžim mu...- zapýrila sa.
- To akože v kuchyni alebo
v spálni?! – zarypla, vidiac jej rozpaky.
Tie sa po otázke len zväčšili. Obranne si
skrížila ruky na hrudi, akoby ňou prešli zimomriavky a sklonila hlavu ešte
nižšie.
- ...takže v spálni zatiaľ nie...-
s uspokojením dešifrovala návšteva. – A mám taký pocit, že týmto
smerom sa tvoja služba už ani nerozšíri. – vypovedala tajomne a natiahla
ku Kráskinej hrudi ruku s nastraženými nechtami.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď sa
nedokázala dostať cez Bellinu hruď. Skúsila to zas. Márne.
- Čisté srdce!...Ty...! Ty ho miluješ! ...Ako sa opovažuješ?!...–
vyprskla rozjedovaná na svoju bezmocnosť.
Bella sa preľakla jej hnevu.
Tvár panej sa po chvíli roztiahla do
zlovestného úsmevu.
Toho sa bála ešte viac. Oprávnene.
- Dobre...- začala, znova obchádzajúc okolo
Krásky. – Keď ťa nemôžem zabiť ja sama...Urobí to ON...To bude ešte famóznejšie,
dokonalejšie! Dve muchy jednou ranou. Tvoja smrť a jeho výčitky ...-
zaprela oči do vystrašených Belliných a pokračovala. – Tak jemu sa
nepáčil môj symbolický dar?!... Moja krásna mramorová pripomienka starých dobrých
časov, kedy sme boli milencami? ...Ten podliak by ma chcel nahradiť obyčajnou
slúžkou s trošku mladšou tváričkou?!... Nie, nie, nie! Skončíš rovnako,
ako tá socha! Tá mala aspoň cenu! Ty si nič! Nič, čo sa jeho hnevom rozprskne
na tisíce kúskov a stratí sa udupané, zabudnuté v hline! – potiahla oboma rukami nad
Bellou kopírujúc siluetu jej tela.
Cítila, ako tuhne. Ako jej zmeravievajú svaly
a končatiny, ako sa nemôže hýbať...Keď sa rozplynul opar, na mieste, kde
pred chvíľou stála Kráska, vypínala sa v jej životnej veľkosti, s jej
črtami mramorová socha, ktorú starí Gréci nazvali „Koré“...
Pani si spokojne oprášila ruky
a uškrnula sa.
- Vieš, že v Grécku tieto sochy stávali
na náhrobkoch?!... Aké milé, však?...budeš si pomníkom na svojom vlastnom
hrobe, krásavica...Len dúfam, že bude rovnako rýchly, keď tu zbadá ďalšiu
rozbalenú „Koré“ a vyporiada sa s tebou, ako s tou prvou. Na
ohnivé všeničiace gule bol vždy odborníkom a prudký zostal, ako vidím
tiež...- pomädlila si ruky, nasadila kapucňu plášťa a hrdo odkráčala
smerom zo zámku. Po pár krokoch sa rozplynula v jemnom opare.
domiceli
ach Cora... dúfam, že jej plán nevyjde ... idem na ďalšiu :)
OdpovedaťOdstrániť