OUAT - JADIERKY 4. kapitola INNOCENTIA

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY

4. kapitola

Innocentia...

     Amorfná kôpka sa  mierne zatriasla. V komnatách starobylého dedičného zámku Bellinho otca síce vládol nevykoreniteľný chlad, ale oproti tomu, odkiaľ táto návšteva, ak priesvitnú vlniacu sa kôpku možno vôbec takto nazvať, a v porovnaní s tým, čo sa práve dialo s počasím vonku, tu bolo príjemne, teplo a ticho. Takže sa netriasla od zimy, skôr to vyzeralo, že sa začína prebúdzať...

  Takmer zadržala dych a prstami ruky vzadu za chrbtom tajne šmátrala po závese, v ktorom sa mienila skryť, keby to, na čo sa dívala, bol trebárs duch, čo ju prišiel strašiť zo záhrobia. Tých sa bála, ako všetci...

  Toto, ale bolo niečo iné,  zvláštne. Jemné, krehké, takmer nehmotné a len o čosi silnejšie biele okraje ohraničujúce takmer priesvitný stred, začínali sa pomaličky pretransformovávať do akejsi konkrétnejšej podoby. Akoby rástli, naberali na objeme a tvar sa na počudovanie začínal podobať človeku.

  „Tak predsa duch!“ zatiahla sa Bella do zamatového provizórneho úkrytu a spustila modlitbu za spásu jeho duše. Na okamih vykukla, neistá, či to skôr nemá byť „jej duše“... Nemýlila sa.

  Iba kúsok od nej povstala doslova z ničoho silueta vysokej štíhlej ženy. Priesvitná postava možno z pary, možno zo vzduchu, či skôr z  dychu...Zvlášne... Nenaháňala strach. S hlavou sklonenou k plecu a viečkami zatvorenými, akoby spala. Iba spodný okraj, možno lem jej šiat, ak vôbec mala na sebe šaty, sa jej vlnil a rozplýval do priestorua  podobne ako priestor kúsok okolo nej vyzeral rozmazaný a neurčitý.

  Už sa za záves nevrátila. S pootvorenými ústami stála a obzerala si zvláštnu návštevu.

  No keď tá začala pomaly zdvíhať ruky od tela smerom k nej, predsa len vyľakane cúvla.

  Chcela cúvnuť, ale nedalo sa. Akási vnútorná sila ju priklincovala k podlahe.

  Srdce jej vystúpilo skoro do krku a priesvitná pani sa usmiala a náhle zas zosmutnela, skloniac hlavu ešte nižšie, pritiahnuc ruky zas k telu.

  Mala pocit, že sa zmenšuje a stráca.

  Mala správny pocit...

  - Počkaj, neodchádzaj, prosím...! Ak...ak potrebuješ pomoc, modlitbu, alebo ťa niečo trápi, alebo...nemusíš ísť preč. Ja ti neublížim...- začala súkať zo seba slová, ani sama nevedela, čo vlastne chce povedať, ale zabralo to.

  - Innocentia...- ozvalo sa tichúčko, ale žena ústa neotvorila.

  - A ja som Bella. Som najstaršou dcérou sira Mauricea, ale mám len pätnásť. Teda ešte len budem mať... – vystrúhala poklonu, ako sa patrí a sklopila oči.

  - Reverentia, Veritatem...- zašumelo zas izbou.

  Bella sklamane povzdychla. Na hodinách latinčiny pozor veľmi nedávala a teraz jej to bolo ľúto.

  - Mrzí ma to, ale zrejme ti veľmi nerozumiem, dávam prednosť príbehom a knižkám s krásnou literatúrou, než hodinám latinčiny a hrubým učebniciam...- povzdychla si sklamaná, že sa s návštevou asi veľmi nepozhovára.

- Sincerum...- nieslo sa izbou ako ozvena.

  Tichá, ale hladkajúca v niekoľkých opakovaniach.

  Bella zdvihla zrak z koberca a smutne sa zadívala na ženu pred sebou. Mohla mať kamarátku, ale...

  - Naozaj chceš, aby som u teba zostala? – spýtala sa nečakane priesvitná pani.

  - ...ty...Ty poznáš náš jazyk? – svitla Kráske nádej.

  - My Jadierky rozumieme všetkým srdciam, pokiaľ sú otvorené a prístupné...- šepkala pani. –  Ja nie som „ty“,  ja som Innocentia, už som sa ti predstavila. Aj moje sestry...Som Nevinnosť, ony Úprimnosť, Úcta a  Pravdovravnosť. Bývame u teba v srdci...Rady bývame v tvojom srdci...- vysvetľovala pokojne neznáma bytosť a Bella sa automaticky chytila za hruď.

 - Jadierky? ...- začudovala sa neslušne nahlas. – V živote som o vás nepočula. Poznám z knižiek, aj z rozprávania víly, škriatkov, elfov...teda kadečo nadprirodzené, ale...- zháčila sa, či návštevu náhodou neurazila.

  Návšteva sa usmievala.

  - Asi preto, že my sme prirodzené...Sme súčasťou každého ľudského srdca, pokiaľ...- pani sa náhle roztriasla a začínala sa strácať.

  Bella spozornela.

  - Mňa sa nemusíš báť, ja ti neublížim, ja som rada, že si tu...aj tvoje sestry...- zahľadela sa na výstrih nočnej košele, ale okrem mierne sa črtajúcich pŕs si nevedela dosť dobre predstaviť, ako v jej srdci môžu bývať toľké ženy...cítila sa ako malé dieťa, ktoré prvýkrát vyviedli na dvor a ukázali mu sneh.

  Bytosť sa opäť pousmiala a opäť v okamžiku zvážnela...

  - Pritiahlo ma to sem...Neviem prečo...-

  - Odkiaľ? – nevydržala Bella a skočila jej do reči.

  - Z JEHO srdca... – akoby sa nadýchla, ale pokračovala a Kráska si radšej zahryzla do jazyka, nech vydrží s otázkami a nechá paniu hovoriť samú. - ...ON dnes niekoho zabil...prišiel o svoju nevinnosť. Už nemôžem bývať v jeho srdci. Stratím sa naveky, rozplyniem, ak...- utíchla.

  - Ak...? – chytila sa Bella slovíčka, predstavujúc si ohromné dobrodružstvo, po ktorom tak veľmi túžila, lebo dosiaľ o ňom len mohla čítavať vo svojich knižkách. Aj to len tajne.

  - Nerozumiem tomu. Prečo som sa nerozplynula hneď, ale zavialo ma to sem, práve na tvoje okno... Asi ON ešte nie je celkom stratený...alebo ty...- akoby sa zamyslela.

  - „ON“ ? – chytila sa Bella ďalšieho slovíčka.

  - Neviem ti viac prezradiť. Nepoznám jeho meno. Netuším o ňom vskutku nič. Celú svoju existenciu som mala možnosť vidieť len jeho srdce. Až do dnešného dňa, kedy... –

  Bella sa pousmiala. V jej fantázii sa ON okamžite zhmotnil na krásneho princa, ktorý je asi zakliaty a treba ho vyslobodiť...A ona sa stane hrdinkou...Tou hrdinkou, ktorá to dokáže... zasnívala sa.

  - Budem rada, ak prijmeš moje pozvanie...teda pozvanie do môjho srdca. Na čas. A ja sa pokúsim zachrániť toho...neznámeho a potom sa budeš môcť vrátiť domov...- vymyslela okamžite plán.

  Bytosť sa opäť pousmiala, ale už nezosmutnela. Zmizla.

  ...ale Bella vedela, že je u nej. Pohladila si medzierku medzi prsiami spokojná sama so sebou...

domiceli