RUMBELLE - Slepé korene 6. kapitola DVOJITÁ HRA

Rumbelle 

6 séria

kapitola 6

Slepé  korene

...Dvojitá  hra...

     - Už len ty si mi tu chýbala! – natrčil pred seba ruku a šmaril dymiacu fakľu za seba, dozadu do kúta, kde ešte chvíľu poctivo dohárala.

  - A ražniči máš? ...- zahľadela sa smerom k ohníku pod tapisériou, ktorú vôbec nešetril.

  - Nie! ...Prečo?! – zagánil na ňu, lebo hoci vždy chodila s blbými pripomienkami a nelogickými hláškami, či požiadavkami, teraz sa mu úplne mimo zdala dvojnásobne.

  - Tak potom ti chýbajú až dve veci! Nie, len ja...– usmiala sa a natrčila dlane nad ohník, čo už pohlcoval drapériu pod akousi antickou sochou.

  Zhasil jej všetku radosť a ešte fúkol do popola, aby z toho mala ten pravý rozkašľaný zážitok.

  - Opľula ťa dnes jedovitá mucha, drahý, alebo čo?!... Ničíš drahé sochy, podpaľuješ si zámok, nosíš roztrhané košele, aj vesty...a toto je čo? ...roztrhané telo? Jéééj...ako pôvabne, priam profesionálne...- odhrnula franforce trčiace nad ranou a obkresľovala jej obvod nechtom.

  Zdrapil ju za drzý prst a vykrútil do opačnej strany, len to tak zaprašťalo.

  Zaskučala, ale žiadna veľká ujma sa prstu nestala, dokonca sa zdalo, že pookriala z toho, že sa jej dotkol. To nemával vôbec vo zvyku.

  - Tak pozor! Tá socha Koré bola, ako počúvam, nápad z tvojej strapatej hlavy, však?! – pozrel sa na ňu zboku.

  Keby má ulitu, je v nej v blesku stiahnutá. Takto sa len scvrkla o pár centimetrov a stiahla hlavu medzi ramená, očakávajúc ďalší „láskyplný“ dotyk.

  Aj sa dočkala. Oblapil ju okolo ramien a sklonil sa až k jej uchu.

  - Konečne si urobila niečo výnimočne rozumné, drahá. Ale pokojne si mohla Coru poslať za mnou rovno a neokúňať sa kadejakými flirtovacími podvodíkmi, darčekmi, pripomienkami, sochami a symbolmi...Chápeš? ...Tak ty asi nie...- odpovedal si sám a ťahajúc ju von z dvorany, dával jej podrobné inštrukcie. – Pekne mi ju sem zajtra privedieš! Privítam ju so všetkou poctou, ktorá jej prináleží! – rozplýval sa.

  - ...to akože ohnivé gule a tak?! – spýtala sa opatrne.

  - To zrovna nie...vlastne...ale zbierku mojich stále funkčných zbraní jej osobne veľmi rád zas ukážem...- prižmúril oči a chudera Maleficent nemala tušenia, či to myslí prvoplánovo, alebo...začervenala sa, keď jej konečne došlo.

  - ...ty...ty sa na ňu... za to srdce, akože vôbec, ale vôbec nehneváš? – vyvaľovala na zasnívaného Rumpla oči a čudovala sa, čo sa to s ním zrazu porobilo.

  - Čo sem pletieš kadejaké sprosté srdce?! Čo ma je po srdci?! Potrebujem ho snáď k životu?! – rozčúlil sa a roztiahol paže, aby sama videla, že dokáže normálne fungovať aj s dierou v hrudi.

  Fungovať hej...ale „normálne“...o tom pochybovala. Tento Temný pán sa jej prestával pozdávať. Priznala si, že sa o neho začína trochu báť. Byť v moci tej husičky Belly sa jej nezdalo také nebezpečné, ako Rumpel s Corou tvoriaci pár, v ktorom navyše vládne ONA, majúc k dispozícii jeho - na slovo poslúchajúce srdce.

  - A čo Bella? – začala opatrne sondovať.

  Striasol sa a znechutene pozrel na stále vyplašenú dávnu priateľku.

  - Bella, Bella! Máš pravdu...hoci nerád, budem ju musieť vypustiť z tej kobky. Musí pripraviť našu spálňu, prevliecť vankúše, nachystať horúci kúpeľ, aj dobrú večeru...a vôbec...len aby to všetko stihla, kým láska opäť vkročí do môjho života....- vykúzlil úsmev od ucha k uchu a zhlboka sa nadýchol opojený tou predstavou.

  Maleficent sa zhrozila, ale skôr, ako stihla akokoľvek oponovať, vystrčil ju z dverí a pokynul, aby vybavila už predostretú naliehavú žiadosť k jeho spokojnosti...Vraj nebude ľutovať a bla-bla-bla.

  Priateľku našla v rovnakej nálade, ako ju nachádzala najčastejšie. Rozjedovanú a zúriacu. Napaprčene obchádzala poslednú zo sôch Koré, vztýčenú uprostred veľkej podzemnej miestnosti, kým z ostatných už pod jej nohami ležali len trosky zmiešané s drevom ich cestovného obloženia a hnevala sa na vlastnú bezmocnosť.

  - Vidíš to ?! Vidíš?! – ukázala na sochu a vypustila do nej ďalší ostrý prúd oslepujúcich bleskov, ktoré na márne kúsky roztrhali ostatné sochy.

  Len táto stála bez najmenšej ujmy a vzdorovala jej ničivým pokusom.

  - Vidím čo? ...Asi starneš, drahá a ubúdajú ti sily, však, chudinka moja...- zadrela sarkasticky Maleficent riskujúc krk a radšej poodstúpila do patričnej vzdialenosti, kým začala odovzdávať jeho odkaz. - ...ale nesiem ti dobrú správu...Idem práve od neho a si srdečne pozvaná na návštevu. Už sa nevie dočkať, ako ťa zas stisne v náručí...či v pažiach...či medzi kolenami? Stehnami?...fakt neviem, ktoré končatiny spomínal. Skrátka. Zajtra ťa očakáva......- prevrátila očami.

  Core zamrzol jed na tvári aj blesky idúce z dlhých prstov namierené na hruď úbohej, skúšanej sochy.

  - To... akože... tam mám ísť bez toho, aby som mala v moci jeho srdce? Veď sa pozri! ...nedá sa k nemu vôbec dostať! Tá socha ho chráni lepšie ako trezor! ...Ako ho budem môcť ovládať?! – zajačala nešťastne.

  - Nebudeš môcť! – usmiala sa Maleficent, spokojná, že to osud takto zariadil. Bude mať viac času vymyslieť, ako zachrániť svojho priateľa z moci tejto rafiky, s ktorou sa aj tak priatelila len z vypočítavosti.

domiceli