OUAT - JADIERKY II. 16. kapitola NA NÁDVORÍ

...OUAT...

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

JADIERKY II.

16. kapitola

Na nádvorí...

IV.

   Sedela na prični a rozhliadala sa dookola. Z dier pod stropom sem prenikali iba úzke pásy svetla. Občas sa v nich mihla krysa, postavila sa na tri, zažmurkala do svetla a zmizla zas v tme. Radšej zdvihla nohy hore a poriadne zapravila spodnice pod seba. Inak sa nebála.

- Nebojíš sa...- skonštatovala Úprimnosť a sama napriek svojej nehmotnosti a éterickej konzistencii plávala radšej niekoľko piadí nad podlahou. Podlaha tu vyzerala byť nebezpečná.

- Aspoň trošku by si sa mohla. – dohovárala jej Obozretnosť spokojná, že chráni aspoň šaty a čipky spodničiek pred slizom, vlhkom a labkami hlodavcov.

- Čo nevidíš, ako ju hrejem, podporujem a udržiavam v pokoji?! – ozvala sa Nádej.

  Ostatné ju rýchlo nedočkavo obostúpili a čakali ďalší zaujímavý príbeh. Bola totiž výnimočná rozprávačka a nikdy nesklamala ich obrazotvornosť. Vždy mala naporúdzi niečo, čím ich povzbudila, potešila, doliala sily a dovolila im zasnívať sa a veriť v krásu budúcnosti.

   Nádej...

   Tá však iba s úsmevom  mykla bradou smerom k zasnívanej Kráske s kolenami pod bradou, ktorej pokojná krásna tvár s náznakom letmého úsmevu, čo jej vyčarovala predstava záchrancu, hovorila sama za seba.

  - Sperantes...mi v ňu máme tiež dôveru. – usmiala sa Amoris s Amoris a priložili k Belle svoje krehké hlavy.

  Povzdychla si.

  - Len či po mňa naozaj príde...- vyriekla  a pozrela sa na opatrne na Nádej, či sa nevyparí, lebo jej viera je príliš slabá. Ale Viera bola silnejšia, ako si myslela.

  - Určite príde! - Ozvala ja jej Amoris. – Cítim to. Musí prísť! – drgla lakťom do rovnomennej sestry, ale tá mlčala.

  Bella sa na ňu posilnená Nádejou skúmavo zahľadela...Čakanie však prerušil lomoz pri vrátach. Všetky sa strhli a pozreli tým smerom.

  So škrípaním a lomozom sa pomaličky, samé od seba otvárali kované dvere na pivnici.

  Vstala a opatrne vykročila. Nestál tam naozaj nikto. Dvere otvorené. Chodba prázdna. 

  Pozrela do oboch strán. Kdesi v diaľke vľavo svietili fakle. Pohla sa tým smerom.

  Chodby olizované prskajúcim svetlom vyviedli ju až hore, na nádvorie. Bolo prázdne. Opustené. Nikde ani nohy... Vlastne... „nohy“...tu boli!...aj ruky, trupy...kusy hnijúceho mäsa v mapách dávno zaschnutej krvi a zdrapoch vnútornosťami potriesnených odevov, dotrhaných na márne kúsky. Všade mŕtvolný puch...

  Sťažka prehltla, vidiac tú hrôzu. 

 Toto nebude panské sídlo... 

 Dajakého potulného lúpežného rytiera, ktorý za ňu bude chcieť len mastné výkupné, ako si najskôr myslela.

 Toto je ozajstná pevnosť draka...Tak predsa sa jej  nesnívalo, že letí v povetrí a nad ňou plachtia obrie blanité krídla...

  So zubami zatnutými v spodnej pere sa obzrela po Jadierkach. Nebolo ich...To znamená, že tam nie je sama. Vtedy ich nevidno...

  S očami dokorán z bezpečnej diaľky prezerala kopy mŕtvol, či sa za nimi neskrýva jej únosca, prípadne už nejaký ten záchranca. Nevidela nikoho.

  Maleficent prilepená o odvrátenú stranu veže, s drápami zatnutými do škridiel, s uspokojením pozerala na divadielko, čo pripravila pre Krásku. Musela síce prekopať cintorín v blízkej dedine, pretože svojou nechvaľne známou  pažravosťou zvyšky doma neodkladala...

  Z druhej strany sa blížil On. Na koni. 

  Skoro sa skopŕcla zo stanovištia, taký sa jej zdal smiešny v brnení, v helme s chocholom...

  Nahla hlavu jeho smerom a namiesto pozdravu zapálila najbližší strom, okolo ktorého práve cválal.

  Koňom trhlo, skoro zhodil svojho jazdca. To sa už smiechu nezdržala. Vzlietla, mohutným telom zatienila nádvorie, párkrát si pokrúžila, striasajúc slzy od smiechu, čo sa jej zmocnil.

  Tam, kde dopadli, to jedovato zasyčalo a v podloží sa spravila diera.

  Kráska cúvla k múru a zaprela sa oň dlaňami, akoby chcela splynúť s kameňom.

  Začína tu byť prihorúco...

domiceli