...a ja som tu zas...
Skôr, ako začnete čítať, presvedčte sa, prosím, či ste čítali RUMBELLE 1, tzn. Zo života na zámku...
Prečo ? Pretože toto sú vlastne akési doplňujúce kapitolky do onoho "dielka"
...ak aj nie, nevadí....každá je relatívne samostatná a dúfam, že dostatočne zmysluplná. Ak nie, nechajte mi koment...Dííík...
:-)
Rumbelle 2
Zrodenie ticha
PILOTná nultá kapitola
Dni bez
nocí...
Malými krôčikmi stúpala po širokánskom
schodisku. Nevidela ani dobre pred seba, lebo kopa čerstvo vybielených a
nažehlených plachiet presahovala výšku očí.
Jej ruky sa už ledva držali na nohách. So
škvrnami po bielidle a dopálené od masívnej žehličky, čo ledva udržala
a len s ťažkosťou dokázala nadvihnúť po naplnení žeravými uhlíkmi. So
zaťatými perami ju dolu vo vlhkej horúcej práčovni posúvala po nekonečných
metroch bielych plachiet, uhýnajúc sa jedovatej horúcej pare, čo sa na ňu po
styku s mokrou plachtou valila všetkými škárami, ale nevzdorovala.
Prijímala každú prácu, ktorú si vymyslel
a nepočul od nej jediné slovko vzdoru.
Iba po nociach plakávala a zúfala si,
kým ju nepremohol spánok...a každé ráno znova a znova počúvala urážky,
hnev a krik, prijímala opovrhovanie a nakladanie ďalšej
a ďalšej, často nezmyselnej práce.
Spotené pramienky sa jej skrúcali po okrajoch
tváre a červeň vohnaná námahou do líc jej paradoxne dodávala svieži,
zdravý vzhľad.
Za posledné týždne sa vlastne naučila kope
praktických činností, o ktorých doteraz nemala ani tušenie, že jestvujú.
Spočiatku, keď prvýkrát prala, žehlila, či
pripravovala obed, pripadala si vskutku ako nemožná rozmaznaná princezná,
neschopná samostatného života...nešlo jej všetko hneď a bola rada, že
napriek tomu, že by každú z týchto nekonečných a namáhavých činností
mohol vyriešiť šmahom ruky a pomocou mágie, nechal ju trápiť sa a postupne
prichádzať na riešenie.
Vlastne by mu mala byť vďačná za takú školu
života. Vlastne...sa na neho ani nehnevala a ani nemohla povedať, že ho za
to všetko nenávidí...
Len keby toľko nekričal, keby ju tak surovo
nekmásal a netrmácal ňou... Bolelo to. Bolelo to viac psychicky, než
fyzicky, hoci ramená plné modrín jej neraz znepríjemnili noc, čo už nevedela,
ako sa uložiť...na tvrdej prični, dolu v cele pre väzňov, kde ju
„ubytoval“.
...nevadilo jej,
keď celé hodiny mlčal a len nevraživo zízal. Keď sa jej vyhýbal...hoci ju
tajne pozoroval. Cítila vždy, že je tam...
Jediné, z čoho bola smutná, bolo jeho
nešťastie, ktoré priam sálalo, kedykoľvek sa neho pozrela, či len okolo prešla.
Mrzelo ju, že ho nedokázala rozptýliť, potešiť ani rozosmiať...
A tak chcela...
Možno časom...
Po pár plytkých schodíkoch zabočila do chodby
a preložiac ťažisko nákladu len na jednu ruku, lakťom druhej snažila sa
otvoriť dvere a potom vcúvať do komnaty.
Oproti chladu schodiska, tu bolo príjemne
teplo, až sa začudovala.
Len čo položila úhľadnú kôpku na truhlicu pri
dverách a chytala sa otvoriť ďalšiu, zmeravala.
V strede izby stála tmavá kaďa
a v nej sedel On.
Kvapkami potriesnené nahé ramená mal obe položené
na jej obvode, dlane ovesené cez okraj, že z bielej plachty, ktorou bola kaďa
kvôli pohodliu zvnútra vystlaná trčali len prsty. Plecia mierne ohnuté, hlava
s mokrými, o to viac od vlhka zvlnenými vlasmi nahnutá dopredu. Do
tváre mu nebolo vidno.
Mnula si ruky jednu o druhú a v prvom
momente premýšľala, ako rýchlo zmiznúť, aby sa vyhla ďalšiemu zbytočnému
kriku....dôvod by naň mal... ako si dovolila rušiť ho...
A predsa stála a nehýbala sa.
Ani on sa nehýbal.
Jeho telo s výrazne rezanými svalmi na
pažiach i chrbte ju fascinovalo. Ešte nikdy nevidela kúpajúceho sa muža.
Nahého muža...
Zapýrila sa pri tejto myšlienke, ale
zvedavosť zvíťazila.
Po krôčikoch pristupovala bližšie
a bližšie.
Kúsok od neho si všimla, že vlastne spí.
Pousmiala sa a... zakopla nešťastne o koberec.
Bolo po dobrodružstve...Zmraštila tvár
a očakávala spŕšku sprostých nadávok a možno sa jej ujde aj nejaký
ten buchnát.
- Podáš mi konečne tú plachtu ? – natiahol
k nej ruku a povedal vcelku pokojne, ale z očí mu sršali iskry.
Pozrela na neho so strachom zdola. Pozviechala
sa a rýchlo pobehla ku kôpke, čo práve priniesla, natŕčajúc zdiaľky roztrasenú
ruku, ale hlavu odvracala zahanbene do boku.
Zdvihol kútik úst.
Vytriasol jej plachtu z ruky necitlivo
ju chytiac za zápästie a pritiahol si ju bližšie. Stále nemala odvahu
pozrieť sa jeho smerom, radšej silne prižmúrila oči.
Zdvihol aj druhý kútik úst a pokýval
hlavou.
Pocítila, že jej dýcha na ruku. Pocítila
zvláštne šimorenie, akoby ľad pokrýval tenkou vrstvou prúd rieky.
- Teraz tú druhú. – zavelil a ona mu ju
poslušne podala skloniac hlavu takmer do výstrihu, ako veľmi sa hanbila.
Opäť ten istý pocit. Fúkal jej na ruky
a tie sa pod jeho teplým dychom akosi menili.
- Tú plachtu, drahá...- povedal ráznejšie.
Spamätala sa, zohla po plachtu a kým si
s úžasom obzerala svoje ruky, načisto zbavené jaziev, škvŕn, modrín a popálenín,
stihol sa do nej zamotať od pol pása dolu, vyliezť z kade a bez
obzretia, bez pozdravu vyjsť z miestnosti.
Zostali po ňom len mokré odtlačky šliap na
koberci i dlážke.
Až teraz bola schopná zhlboka sa nadýchnuť...
domiceli
opisy úplne nádhera:O chúďa Bella, takto sa nechá. A ona ho ani nemôže nenávidieť... aspoň na konci sa nejak prejavil:) peknéé:)
OdpovedaťOdstrániťprečo je až taký hnusný??? v seriály, myslím, až taký blbý nebol...ale dobre, nevadí mi to...len ma to prekvapuje ...a samozrejme koniec najlepší :D
OdpovedaťOdstrániť