RUMBELLE 2 - Zrodenie ticha, 1. kapitola, Noci bez dní...

PS : Majuška..., pred touto bola ešte PILOTná, teda nultááá...nie, že zas zabudneš...:-)

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

1.  kapitola

Noci bez dní...

  Mlčky sa dívala do stropu. Jazierka v očných priehlbinách boli naplnené po okraj a stačil ďalší súmrak viečka a pretrhnuté hrádze spustia príval, ktorý zastavia len protiprúdy hnedých vĺn vlasov rozhodených po drsnej ľanovej prikrývke jej provizórneho lôžka.

  Na nepohodlie si už ako-tak zvykla, hoci telo každé ráno zaprotestovalo a vyhrážalo sa vyrážkou, prípadne zhrubnutím pokožky, ak to takto pôjde ďalej.

  Schúlila sa do klbka a nechala dnešnému dňu voľný priechod, aby sa pretavil do slaných sĺz a vpil do látky bez nároku na návrat.

  - Tak ty neprestaneš ?! – ozvalo sa s hrozitánskou ozvenou po malej miestnosti.

  Prestala. Utrela si nos aj zvyšky sĺz a pomaly sa narovnávala do polosedu. Opretá o ruky hrdo zdvihla bradu a pootvorila oči.

  V matnom svetle prichádzajúcom z chodby v otvorených dverách stál s rukami za chrbtom ON. Tak akosi po domácky...Iba v košeli s vlasmi zviazanými vzadu do chabého chvostíka, z ktorého vytŕčali nepoddajné pramene.

  Žily na krku sa mu napínali, ako sa pokúšal ovládať vnútorný boj, čo ním lomcoval.

  - Nesmiem plakať ? – spýtala sa ticho a ďalšie adeptky na prúdy dolu lícami sa hlásili k kútikoch očí pripravené skočiť.

  - Nie ! Pokiaľ to ja nedovolím ! Neprikážem ! Nespôsobím !...- nahol hlavu viac dopredu, ale nepohol sa z miesta.

  - Posledná možnosť splnená... – fikla a neudržala slzu.

  - Nie, nie, nie !... Neznášam, keď sa mi odporuje ! Neznášam, keď kvôli tvojmu ustavičnému plaču ja nemôžem v noci pracovať ! – rozkričal sa.

  Vzhliadla na neho a kladne pokývala hlavou.

  - Odpusťte, nevedela som, že vás to môže rušiť. To som nechcela...Budem si dávať pozor...Budem sa snažiť už neplakať...nahlas... – ospravedlňovala sa a on zrazu nevedel, čo na to povedať.

  Nadýchla sa a rozhodla. Povie mu, čo má na srdci.

  - ...ja...Mne je samej smutno. Keby som mohla tráviť s niekým svoj čas a...- začala zoširoka.

  - Ako ? ...Máte na mysli nejakého domáceho maznáčika ?... Malé šteniatko trebárs...- ukázal na stôl a na pričarovanom vankúšiku sa zjavilo roztomilé šteňa vrtiace miniatúrnym chvostíkom. – Alebo mačiatko ? – z dymu po psíkovi sa na vankúši objavilo mačiatko a oblizovalo si labku. – Prípadne lasička, papagájik, morské prasiatko alebo dráčik ? – zvieratká sa mihali a púlili na ňu svoje malé vyplašené očká.

  Zdalo sa jej to veselé, kým sa na onom vankúšiku nezjavila jeho „maličkosť“ v tureckom sede, nezaklipkal očami a neoblízal si  bok ruky.

  Smiech ju prešiel.

  - Tak ? Vybrala si si ? ...ale plač musí okamžite prestať !...– zoskočil zo stola a stal si nad ňu opakujúc otázku vypísanú v očiach.

  - Vybrala... – ukázala na neho prstom.

  Zmätene sa obzrel okolo seba, pod nohy aj k stropu, či tam predsa len nestojí niektoré iné zatúlané zvieratko, ktoré zabudol odčarovať.

  Bol tam sám. Len on a ona.

  Položil si ruku s roztiahnutými prstami na hruď a otvoril ústa prekvapením dokorán, pochopiac, kam mieri.

  - To mal byť žart ! Nadsádzka ! Hyperbola ! ja...ja mám byť...ja... ?! – prestával sa ovládať.

  - Nie... Nebojte sa... – hľadala ospravedlňujúce slová predchádzajúc katastrofe, čo mu už-už hľadela z očí. -  Len by som chcela...Len keby som mohla byť s vami tam hore a...len byť... Nebudem zavadzať...nebudem rušiť...nebudem plakať. Môžem upratovať, niečo ticho leštiť, utierať...skrátka budem na osoh, sľubujem, len ma tu, prosím, nenechávajte celé noci samú...zatvorenú...- strácala guráž aj slová.

  Dýchal zhlboka a nevedel, čo si má o jej slovách myslieť. Či im môže veriť...Čo tým chce dokázať...Kam  tým mieri...Čo má za ľubom ?!...

  - Prosím...- zašepkala ešte raz a pozrela sa mu rovno do očí.

  Nezvládol to. Pomaly vycúval z kobky a pribuchol za sebou dvere na niekoľko západov, pridal aj kovovú petlicu a ustúpil od nich ako obarený.

  S dokorán otvorenými očami doslova utiekol...

  Sťažka si povzdychla a pritiahla plášť, čo slúžil ako prikrývka zimomravo na plecia, hľadiac smutne do podlahy.

  Keď zdvihla uplakané oči z kamenej dlažby, do očí jej padol malý vankúšik, čo zostal po jeho návšteve na stole.

  Vstala, vzala ho, oprášila od chlpov „mazlíčkov“ a stúlila sa naň, akoby to bol ten najkrajší, najmäkší vankúš, aký v živote dostala...

  Vrátil sa.

  Prešiel tajne stenou, ale našiel ju už spať. Na mihalniciach sa jej ešte leskli posledné slzičky. Unavená hlava spokojne spočívala na farebnom vankúšiku.

  Chvíľu stál a mlčky ju pozoroval. Dych sa mu zrýchľoval, ale vedel, že dnes prišiel už neskoro...

  Možno zajtra...zajtra neujde. Možno...

  Zajtra jej slovám uverí...

domiceli