OUAT - CESTA TMOU..., 6. kapitola, HLAD

Cesta tmou

kapitola 6

Hlad

   Už nemal ten neodbytný pocit, že ránom sa deň končí. Precitanie a otváranie očí prestávalo byť obtiažou, s ktorou sa treba denne vyrovnať. Len hľadal príčinu, prečo.

   Vždy mu to pripomínalo plazenie sa veľkým dutým stromom. Telo v klbku a bolesti v kĺboch i údoch po pár piaďach a hoci na konci bol kruh svetla, smerom k nemu nikdy nevedel, čoho sa jeho ruka cestou dotkne, kam stúpi noha a čím  poznačený vyjde z kruhu zvyšok tela.

  Pozrel sa na svoje dlane. V podstate okrem pár čiar nevidel nič zaujímavé. Krv, špina a rany prischli zrejme niekde na svedomí. Cit a jemnosť sa vytratili ešte skôr než im stihol dať povolenie. Napriek tomu to boli pracovité ruky...ak za prácu považujeme mučenie, týranie a zabíjanie v neposlednom rade premenu slamy na zlato...Práca ako práca, ide o to, vykonať ju poctivo a s čistým svedomím, že...A tu je zrejme kameň úrazu. Čisté svedomie... A čo tá „Krv, špina a rany...“ Čisté teda nebolo...

  Už vedel,  prečo ho „práca“ prestávala napĺňať... Čo ale vôbec nevysvetľovalo spokojnosť s novými nastupujúcimi dňami.

  Cely väzenia okupovali potkany a pavúky, v mučiarni hrdzaveli nástroje...Nuda, nuda...nuda.

  Aj tak vstával s nejasným pocitom, že dnes bude inak. Aj včera bolo inak...aj predvčerom.

  Jediný mrak bola Maleficent so svojím zvedavým dlhým nosiskom. Tá ženská mu pila krv, hoci by ju najradšej napojil inými tekutinami.

  Ale na druhej strane, bola jediná, rozpakoval sa použiť slovo „priateľka“, ktorá tu bola. Prichádzala síce zásadne v tých nejnevhodnejších chvíľach, vždy nečakane a neohlásene a mal čo robiť, aby ju zfleku nepremenil na niečo nechutné, ale prichádzala...stále, neodbytne, až mu to bolo divné.

  „Tá ženská má čosi za ľubom... len čo...že by mňa ? "vyškeril sa ješitne spojac ruky.

  Radšej rýchlo zahnal podobné myšlienky. Nepripustí si, aby bola jeho slabosťou. Ani ona, ani nikto iný ! Nikto ! Nikdy !...

  Za oknom začalo vykúkať slnko. Svetlo malo farbu, ktorá dovolila jednu jedinú asociáciu.  Sedel odtieň, lesk aj kvalita...dokonca sa mu zdalo, že aj tvar...dolu široký postupne sa zužoval, aby zas rozpukol a hore, kde ešte zdanlivo stál zabudnutý mesiac sa menil na jej tvár...

  Vyskočil z postele.  Znervóznený pripleskol okenice, skoro vypadol pri tom manévri z okna, tak sa snažil byť rýchly, zabuchol okno, zatiahol hrubý záves a zažmúril oči. Silne zažmúril oči. Až ho boleli, tak zažmúril oči.

  Otvoril ich a videl tmu a kdesi zozadu vychádzala silueta, krok za krokom sa napĺňala hmotou a farbami až pred ním zastala v celej svojej kráse... Bella.

  Roztriasol sa a skúšal víziu nahradiť inou. Márne....

  Je zle...Zle...!

     Z dvorany vychádzali podivné zvuky. Návštevníka už poznal. Po pachu aj  po lomoze.

  Roztvoril obe krídla a teatrálne sa chytil za miesto na hrudi, kde predpokladal, že by malo byť srdce.

  - Chceš, aby ma zrádnik chytil, drahá ?! – privítal návštevu.

  - Pch ! Nemá čas. Videla som ho úradovať o dve dediny ďalej. Zlobri tam práve predvádzajú dedinčanom svoje nové finty. – snažila sa vyslobodiť si palce z mušle, čo ešte pred jeho príchodom našla na stole zvedavá, čo skrýva.

  - Už ? – začudoval sa. – ...apropó, vymyslel som pascu na pavúky. Mäsožravú, ale zrejme som zlyhal, po zaklapnutí už nejde viac otvoriť...- ukázal na obriu mušľu, ktorá trčala Maleficent od oboch v nej strčených a prikvačených hánok.

   Neriešila to. Vnútri mušle to celkom príjemne šteklilo. Položila si ju do lona, pohodlne sa oprela a vylúdila na tvári čosi ako úsmev.

  - Žiadal si ma predsa o to.  A poviem ti, nebolo s tým veľa práce. Stačilo našim priateľom oznámiť, že ak neuposlúchnu, prídeš im osobne zaspievať pred jaskyňu gregoriánsky chorál. Trojhlasne.A ty vieš, aké majú citlivé ušká, zlatúšikovia naši malí... - žmurkla na neho zboku.

  Nadýchol sa s nevôľou.

  - S hraním na lýre mi asi nepomôžeš... – otvoril mušľu, aby z nej Maleficent vytiahla dlane. Iba dlane.

  - Fuj. Si pripadám ako u sira Mauricea.... Aj tam som už bola, kvôli našej dohode...zvestovať zlobrí útok.- chválila sa.

  - A nestiahli ťa z kože ? – opatrne si vzal z jej lona svoju mušľu. 

  Patrila Poseidónovi, len včera mu ju Šialený Klobučník doručil. Vraj bola priamym potomkom tej mušle, z ktorej sa zrodila Afrodíta. Ešte si to musí ale overiť...Dôveruj, ale preveruj.

  - Samozrejme, že stiahli. Už som to po rokoch zas potrebovala. Skvelá masáž...Ale až keď ma už šimorili vzadu medzi lopatkami som priznala, že viem, kto jediný im so zlobrami môže pomôcť... Tak aká som ? – zaklipkala viečkami.

  - Stiahnutá z kože ? – zmraštil nos. Táto dračica je neodbytná.

  - To tiež...Máš ju tam vzadu na tej chlpatej kožušine...- Ale...- nestihla dopovedať.

  - ...ty si ten najväčší kultúrny ignorant na celom svete, drahá !  - zúril Rumpel vytočený do nepríčetnosti. – Ako si mohla svoje hnusné šupiny položiť na taký skvost ?! Na moje Zlaté rúno ?!... Vieš akú má vôbec hodnotu ?!... Vieš si predstaviť, čo ma stálo, kým som ho získal ?! – ziapal ako zmyslov zbavený.

  - Viem, viem...a pritom stačilo, aby si sa vyspal s priateľkou Médeou a mohol si ho mať zadarmo. Spomínala mi to už dávnejšie, že si strečkoval ako nebozkaný panic...-

  - S čarodejnicami nespávam ! Zo zásady... A navyše Eros mi dlžil malú službičku, tak som ju nakoniec dohodil tomu chudákovi Iásonovi... Ale ty si sa nepriznala, ako tvojmu synovcovi v Áreovom háji vtedy chutil môj lektvar na spanie... – podpichol ju.

  - Úbohý malý dráčik. Ešte stále spí... Mohla som tušiť, že v tom budeš mať svoje špinavé parúzy...Ale nechajme to. Odpúšťam ti. Jeden baran hore-dolu...- snažila sa zmeniť reč.

  - ...tento bol ale jedinečný...zlatý...moje úbohé zlaté rúno...- rozcítil sa Rumpelstiltskin.

  Svoje trofeje, čo si prinášal, alebo nechal prinášať a vyvažoval zlatom, z celého sveta, si cenil nadovšetko.

  - Je tam toho ! – zdvihla ruky Maleficent, ktorej už dochádzala trpezlivosť. Vieš spriadať slamu na zlato, spravíš si zopár klbiek, ja ťa naučím štrikovať a môžeš si vyrobiť vlastného barančeka...- podišla k nemu a pohladila ho jedným zo svojich momentálnych zakrvavených kýptikov po hlave.

  To nenávidel.

  Prudko sa zvrtol a s ostňami v očiach vyrazil proti dávno cúvajúcej „priateľke“, ktorá pochopila, že dnešná audiencia skončila. Skôr, ako sa vyparila, ešte zvolala.

  - Čakajú ťa na zámku sira Mauricea, o tri dni, navečer...-

domiceli