OUAT, Svetlá v zákrutách 9. kapitola ÚKLADY...

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 9

Úklady...

   Skorým ránom prekvapený les odmietal sa prirýchlo vzdať svojej hmlovej periny a tak si ju roztopašne  nadhadzoval a vlnil pomedzi porast.

    Nohy omotané onucami mali už vlhké a ťažké, nasiaknuté rosou aj od únavy, ale prvé lúče práve vychádzajúceho slnka, čo sa sem drali od východu medzi čoraz redšie nastavané stromy dodávali im potrebnú energiu na pochod.

    Tu to už dobre poznali. Tu boli doma...Konečne doma. V známom kraji, kde síce veľa radosti nezažili, skôr ústrky a ponižovanie, ale ako aj červík vyliahnutý v chrene vždy len k nemu bude tiahnuť a považovať ho za najsladší na celom svete, tak aj oni dvaja sa tešili na polorozpadnutú chalupu s nepriliehajúcimi dverami, neutesnenými okenicami, s vŕzgajúcim presušeným nábytkom a všetkými tými detailami, ktoré tvorili to nádherné slovko...domov.

  A navyše tu bolo poslanie, ktoré ich hnalo na tie isté miesta, ktoré pred rokmi so zlomenými srdcami tajne opúšťali.

  - Tu sa rozdelíme. – zastal Rumpel a zadýchaný prehodil si vysokú palicu z jednej ruky do druhej oprúc sa o ňu a zhlboka sa nadychujúc.

  Zo spotenej tváre kvapkal pot, na odeve sa rozrastali škvrny, noha ho už neznesiteľne bolela. Ale stále mal pred očami temnú siluetu rozzúreného muža, ktorému sa nevydarili úklady proti nej.

   „Dievčatko“...rozcitlivel sa pri predstave, ktorá mu utkvela v pamäti z nedávnej minulosti. Jemný osvietený profil malého anjela, keď sa jej podarilo zapáliť sviečku v kobke cely...

  Len či jej to bude môcť oplatiť...či jej dokáže pomôcť proti samotnému Temnému pánovi. Zrazu mal pocit, že kvôli nej by sa postavil aj proti celému peklu... Taký nevysvetliteľný, nástojčivý pocit, až ho stislo kdesi vnútri...

  - Bae, ty skúsiš ísť k nám domov, čo a ako a tam na mňa počkáš...ja sa vyberiem rovno na zámok. Pôjdem tou tajnou chodbou, aby ma nezazreli. – povedal a vykročil.

  Baelfire nebol dvakrát nadšený jeho plánom, ale napadlo ho, že čo ak bude zas na tom mieste, kde vždy čítala príbehy... Čo ak tam bude sedieť aj dnes ?...a je to vlastne len na skok od ich domu.

  Usmial sa a súhlasne prikývol otcovmu návrhu.

  Pohľad na rozpadnutú chalupu, v ktorej prežil  detstvo, bol bezútešný. Smutne stál a díval sa na zvyšky, čo z nej zostali. Zotleté, vlhkom a plesňou napadnuté kusy dreva, hnedé polámané trámy a porozpletané prúty bočných stien. Sivé kusy škridlíc a...oči mu padli do stredu šedivej mäteže.

  Predral sa tam a uvidel malú kytičku pozvädnutých kvietkov. Nahol sa, zdvihol ju a priložil k nosu. Tá vypŕchnutá zvláštna vôňa prvých kvetov už trochu prerážujúca hnilobou naplnila mu nozdry konečne pocitom domova...Toho domova, ktorý jediný mu tam ďaleko v cudzom svete chýbal.

  Bola tam. Bola to jej kytička... Jeho Bella. Jediná skutočná priateľka, ktorú kedy mal...Nezabudla na neho...Baelfire a Bella. Bella a Baelfire...ako krásne to znelo. Teraz to už chápal...

  Odtrhol sa od kvetov, strčil ich do záhrenia a priložiac si ruku k čelu nad oči, zahľadel sa hore na kopec. Stál tam rozložitý strom...Viac nevidel. Tu už nie je čo na pozeranie, rozhodol sa vyjsť tam...

domiceli