OUAT, Svetlá v zákrutách, 7. kapitola NÁVRATY

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 7

Návraty

    Dni sa míňali jeden za druhým, odovzdávali nazbierané skúsenosti týždňom a tie zas pokorne vyplácali mesiace. Šaty jej už odokrývali členky, vlasy čochvíľa dočahovali po pás, šnurovanie hore na hrudi sa pomaličky otváralo, guľaté líčka sa napli okolo lícnych kostí a detský výraz vystriedala zádumčivosť začínajúceho dospievania.

  Celé letá i jesene denne chodievala na to isté miesto a pozerala dolu pod kopec, kde sa rozpadala ich chalupa. Márne dúfala...

   Keď sa po poslednej zime strávenej na juhu s celou suitou zas vrátili, bežala znova  tam, aby na stole v studenej chalupe nechala prvú kytičku jarných kvietkov, ako to občas robievala, ale  našla už len pahýle bočných podpier trčiace bezmocne k nebu. Ostatné rozdlávili snehy a zhltol nemilosrdný pán čas.

  Nechal jej iba kúsok látky raziacej bylinkami a dve hlboké jazvy. Na zápästí a v srdci.

  Rozprávkové knižky nadobro vystriedala krásna beletria a k svojim štrnástym narodeninám si priala ďalšiu a ďalšiu, aj keď finančná situácia Sira Mauricea sa v poslednom období, kvôli vojne so zlobrami, dosť skomplikovala a na taľafatky, akými boli podľa neho jej knižky, nezostávali peniaze.

  Sadla si pod rozkonárený strom, márne ho obíduc dookola hladkajúc jeho drsnú kôru. Ten tichý, plachý chlapec s veľkými zvedavými očami tam ani dnes nestál a nehltal ju pohľadom i všetkými ostatnými zmyslami. Nepočúval so zatajeným dychom jej príbehy nevšimnúc si ani, ako si ich domýšľa, ako do nich zakomponováva svoje vlastné, fantáziou vymyslené epizódky a romantické vsuvky...

  Ktovie, ako teraz vyzerá... Jeho oči, vlasy.... Jeho telo a výraz tváre...Ktovie, či si na ňu niekedy spomenie...a či aj jemu vtedy vyskočí srdce do hrdla a v bruchu sa roztrepocú krídla vyplašených  motýlikov.

  Stretla odvtedy celé hordy chlapcov i mladých mužov...čo na nej išli oči nechať, vyobliekaných, bojmi zocelených, obvešaných drahými šperkami, či len v košeliach dávajúc na obdiv svoje vypracované telá a obratnosť v boji či v jazde na koni, ale ani pri jednom z nich sa jej dych nezastavoval, žiaden nedokázal rozkukliť čo i len  jediného motýlika v jej duši...

  A najhoršie to bolo, keď uvidela svojho snúbenca Gastona...

  Zamračila sa pri spomienke na jeho arogantnú povýšeneckú tvár. Na jeho drsný jazyk a dotyky, ktorým sa nevyhla, keď ju vždy nútili venovať mu prvý tanec na plesoch.

  Striasla sa odporom.

  Sadla si pod strom a otvorila radšej knižku.

  Otočila ju a spod obalu vytiahla dokrčený, trochu zašpinený papier s naivnou detskou kresbičkou.

  Bol na ňom ON, ako si ho pamätala a kedysi dávno tajne nakreslila, aby nezabudla... Poláskala HO prstami, pohladila úsmevom a opäť s povzdychom skryla pod obal.

   Netušila, že o tej kresbičke už aj tak niekto dávno vie...

domiceli