OUAT, Svetlá v zákrutách, 6. kapitola V PODZEMÍ

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 6

Podzemie

  

   Priložila si prst na pery, aby sa prikrčil a stíchol.

  - Vchod do mojej tajnej chodby je tam, kúsok ďalej,  v lese. Ale naozaj ho nikomu neprezraď ! Sľúbiš mi to ? – zašepkala mu do ucha a pozrela zblízka  priamo do očí.

  Skoro ten pohľad nevydržal. Tak krásne oči ešte nevidel. Dúhovky žiarili ako slnečné lúče, keď sa odrážajú v potoku a dlhé mihalnice boli ako spustené čerstvé jarné konáriky vŕby nad jeho hladinou.

  - Nezízaj takto na mňa a rýchlo prisahaj, že sľubuješ ! – povedala rázne, hoci jej jeho pohľad lichotil.

  S otvorenými ústami prikývol.

   Chodby sa točili viditeľne klesajúc smerom do podzemia.

   Nadychovali sa iba plytko, s každým nádychom zdvihnúc nosné chlopne a zraziac obočie k sebe, s nevôľou vstrebávajúc hustý puch, čo sa tu hromadil od samého počiatku na veky vekov. Chodba bola nepoužívaná a iba ona vedela o jej útrobách a nástrahách.

  Pod nohami bolo mäkko, steny sotva dotknuté len matným, sliepňavým paprskom malého lampáša. Hrubá neforemná sviečka v ňom vo vlhkom vzduchu prskala.

  Bella opatrne našľapovala, aby sa nemusela dotýkať slizkých stien, hoci chodba sa už zužovala, šaty sa šúchali o kamene, lačne sajúc vlhko a chlad. Oťažená látka sťažovala chôdzu, ale nemala šancu zabrániť dievčaťu, odhodlanému a čímsi nevysvetliteľným hnanému vpred, aby spomaľovala a zamýšľala sa nad nepodstatnými vecami, akými boli špinavé šaty, zablatené topánky či navlhnutá spodná košeľa. Tak či tak ju pestúnka zas večer nahreší…Tak či tak jej to bude jedno.

   Už neohŕňala nosom nad všade sa rozvaľujúcou potuchlinou, čo sa jej všťúravala do každej slučky vlneného plášťa, už dýchala pravidelnejšie, len tep sa jej zrýchľoval každým krokom, ktorým sa približovala k miestu, kde začínali kobky väzenia.

   - Tu počkáš ! – zavelila a pritlačila ho k múru.

   - Sám…?!- zahabkal.

  Zhlboka sa nadýchla.

  - Nie ! Všade sú tu potkany a veľké chlpaté pavúky, takže sám nebudeš ! – pohrozila mu už nahnevaná. – Ja sa musím prikradnúť k strážnikovi a vziať mu kľúče. -

  - A keď ťa chytia ?! – spýtal sa vystrašene.

  - Tak ma predsa zachrániš... – povzbudila ho.

  Prikyvoval, ale nevedel ani čomu...

  - Nie, že budeš kričať ! Musím ich najskôr vyprovokovať, aby vybehli von. Možno pôjdu aj tvojím smerom. Neprezraď sa... a dávaj pozor, kadiaľ bežia, aby sme sa tým chodbám vyhli. – dohovárala mu.

  Prikyvoval čoraz pomalšie a nerozhodnejšie.

  Bella sfúkla lampáš a pritlačená o stenu pomaly sa blížila k schodíkom vedúcim do kobky pred celami, kde strážila hradná jednotka väzňov. Ozýval sa odtiaľ hurhaj a nadávky.

  Naozaj po chvíli vybehli vojaci a načúvali a hoci nič nepočuli, rukami si ukázali strany a pohli sa skontrolovať chodby.

  V svetle ich strážnice sa mihla Bellina silueta a zmizla v jednej z chodbičiek.

  Sedel so sklonenou hlavou na kamennom výklenku. Vlhký vzduch a tma nedovoľovali ranám, ktoré mal po celom tele sa zaceľovať, ale najväčšmi bolelo srdce. Pri predstave, čo je s jeho malým Baelfirom mu ho stláčala taká neskutočná bolesť, že skoro prestával dýchať.

  Zachytil nejasný šramot za ťažkými, kovaním obitými, dubovými dverami. Možno sa blíži koniec...

  Dvere vrzgli a opäť sa pribuchli. Šuchot pokračoval a miešal sa s akýmsi zvláštnym jemným prievanom. To sa Bella pokúšala fúkaním opäť oživiť dotlievajúcu utlmenú sviečku. Podarilo sa !

  V  matnom svetielku ukázala sa jej krásna tvárička a jemu sa zdalo, že vidí anjela.

   - Dievčatko...- zašepkal tlmene a prekvapene.

  - Poďte, pane. Musíme sa poponáhľať, kým nás tu nenájdu. Bae nás už čaká za rohom...- pošepkala a natiahla k nemu ruku.

  Pomaly vstal, ale bál sa jej dotknúť. Trochu ju to sklamalo, ale nebolo kedy, riešiť to. Otočila sa, opäť pootvorila dvere, prestrčila cez ne hlavu.

  Ticho ju upokojilo. Prešmykla sa cez ne a on po nej. Popri stenách sa krok po kroku približovali k miestu, kde nechala Bae.

  Sedel tam v kôpke, ale keď uvidel otca, vyskočil a vrhol sa mu do náručia. Mocne sa objali a šepkali si milé slová...

  - Musíme zmiznúť...- vyrušila ich nerada. Zdalo sa jej to také krásne romantické...

    Nechali Bellu prejsť dopredu. Rumpel chytil Bae za ruku a pritiahol si ho k telu.

  Obzrela sa za seba. Opäť v jeho hnedých očiach videla vďaku a slzy.

  - Smiem sa chytiť vašej ruky ? ...spýtal sa jej nečakane s nežným úsmevom na perách, lebo si všimol jej povzdych, keď za ruku chytil syna.

   Pochopil, že jej to asi chýba. A utvrdil sa v tom, keď rýchlo vložila rúčku do jeho dlane prikvačiac sa čo najpevnejšie, aby si to náhodou nerozmyslel. Obalil jej ju svojimi drsnými prstami a stisol, nech cíti bezpečie a ...

  Ťahala ich von a priala si, aby východ nebol tak blízko...

  Svetlo lesa vítalo malú skupinku kruhovým priezorom, do ktorého trčali obnažené zoslabnuté korene stromov nad tajným vchodom do podzemia. Odhrnula ich a vyšli von.

  Nerada pustila mu ruku a stala si opodiaľ.

  Objal Bae ešte raz, hoci boli zababraní od hlavy po päty a denné svetlo to ukázalo úplne jasne, nič nemohlo zabrániť ich spolupatričnosti. Otec a syn.

  Otočil sa k nej, Bae nespúšťajúc z objatia.

  - Nikdy vám nebudeme môcť dostatočne poďakovať za vašu láskavosť. To, čo ste pre môjho syna spravili, sa nedá vyvážiť bohatstvom ani ničím iným na svete. Kiež by mi osud doprial, aby som to aspoň málom mohol v budúcnosti splatiť. – hovoril vážne a pomaly. -...ale zrejme sa už nikdy neuvidíme. – pozrel na syna a potom na ňu.

  Vyľakalo ju to, ale rýchlo pochopila.

  - Teraz sú z nás štvanci. Musíme opustiť toto miesto a ujsť niekam ďaleko. Inak nám hrozí smrť... Ale nikdy nezabudnem na dievčatko, ktoré sa nebálo postaviť sa mocnejším, a pre ktoré bolo dobro a láska k blížnemu viac, ako jej postavenie. Budem si to pamätať. Navždy. Zbohom, dievčatko... –  chcel ju pohladiť po  líci, ale nenašiel odvahu...

  - Som Bella...- zašepkala a rozplakala sa.

  - Zbohom, Bella...pamätaj...Navždy... zostaneš v našich srdciach. – pozrel s láskou na syna, otočil sa, aby nevidela, že aj jeho oči sa zaslzili a pomaly, krivkajúc, opierajúc sa o neho, odchádzali.

  Bae sa ešte raz obzrel a zdvihol ruku, aby zamával.

  Iba stála a pozerala na vzďaľujúcu sa dvojicu.

  Ešte dlho.

  Sama.

domiceli

tak toto je taká malá recesia...fotka na tému :  TMA  v  PODZEMÍ ...      :-D