OUAT, Svetlá v zákrutách, 4. kapitola PÁNI

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 4

Páni

   Kvapky vody dopadali späť do misky a pokojne čľupkali jedna za druhou, aby ďalším namočením handričky opätovne vsiakli do nej a nechali sa vytlačiť. Tie šťastnejšie vyrazili na výlet...

  Držal jej malú bielu dlaň bezvládne položenú na svojej, takmer stratenú v jeho šírke, tak kontrastnú s hrubou zodranou rukou a opatrne zotieral z nej zvyšky zaschnutej krvi. Pridŕžal si ju trasúcim sa palcom obávajúc sa, aby netlačil priveľmi a nespôsoboval jej bolesť. Druhou rukou bral prst po prste medzi navlhčenú látku a jemne trel, kým neboli pršteky zas biele.

  Voda v miske sa zafarbovala do svetločervena.

  Počula fŕkajúcu vodu a nepatrné štekliace dotyky na ruke. Len mierne pootvorila viečka.

  Z tmy sa vynáral ostrý profil muža s vážnou tvárou, ktorý pozorne plákal malý kúsok handričky, žmýkal ho, všetko robiac jednou rukou, lebo v druhej, ako v mäkkom teplom hniezde ležalo biele vtáča s polepenými pierkami. Všimla si, ako mu občas trhlo kútikmi úst, akoby sa bol usmieval.

  To len neveriacky hľadel na bielu pokožku, bez vrások, bez drsných  miest a pľuzgierov...

  Ešte skontroloval provizórny obväz na skorocelovom obklade, opatrne prevrátil rúčku a položil ju vedľa jej trupu.

  Rýchlo prižmúrila oči, aby si nevšimol, že už sa prebrala.

  Všimol si to. Pretvárku, že dieťa spí, keď v skutočnosti je už dávno alebo ešte stále hore, nezvládne žiadne. Nezvládla to ani ona. Prisilno prižmúrené viečka a zovreté pery ju prezradili.

  Počkal si, kým sa pokúsi otvoriť aspoň jedno oko.

  Otvorila a zistila, že musí s pravdou von...

  - Vďaka Bohu, už si hore. – pozrel kdesi pod strechu odrieknuc krátku modlitbu a potom s povzdychom zahľadel sa na jej tvár, ktorej sa vracala zdravá sviežejšia farba.

   Každú chvíľu čakal, že sa dvere rozletia a vtrhnú sem po ňu vojaci.

  - Túto ruku ...ste mi neumyli dobre, pane. – ozvala sa zvonivým hláskom a otrčila mu pred nos svoju  druhú ruku s niekoľkými škrabancami.

  Prekvapil ho jej spôsob reči, nebol zvyknutý na vykanie a oslovenie „pane“ jakživ ohľadom svojej osoby nepočul, ale obsah jej sťažnosti mu vylúdil široký úsmev na tvári.

  Za chrbtom sa mu zjavil stále vystrašený Bae. Objal ho okolo pása pritisnúc si ho bližšie.

  - Vidíš, synku, zachránil si ju. Som na teba hrdý. Naozaj hrdý. – potriasol ním a s láskou sa mu pozrel do vážnej tváre.

  Pozerala spod spola privretých viečok a do očí sa jej tisli slzy. Neudržala ich. Radšej odvrátila hlavu k stene. 
   Na ňu nebol otec hrdý...ani pestúnka...ani nikto z fraucimóru. Usmievali sa, klaňali, obliekali ju, česali, poklonkovali sa jej...ale hrdý na ňu nikto nebol. Nikomu v očiach nevidela takú zvláštnu mäkkosť ako pred chvíľou, keď sa Rumpel uznanlivo pozrel na Bae.

  - Čo je ? Čo sa deje ?! – nahol sa k nej a iba s rukou nad ramenami otriasajúcimi sa plačom napodobňoval pohladenia, lebo dotknúť sa jej neodvážil. – Bolí ťa niečo, dievčatko ? – vystrašil sa.

  Neodpovedala. Rozplakala sa ešte viac.

  Zvonka sa ozval lomoz, krik a dupot koní.

  Je to tu.

  Chytil Bae za ruku a stisol.

  - Ujdi, synku, rýchlo a skry sa...! Keď bude po všetkom, až potom sa vráť... – zašepkal a vystrčil ho zozadu za chalupu.

  Dnu vtrhli vojaci. Vyvalili chatrné dvere a začali váľať všetko, čo im prišlo do cesty.

  Jeden z nich objavil Bellu a vzal ju na ruky vyjdúc s ňou von, napriek tomu, že začala kričať, aby ju nechali na pokoji.

  Ďalší dvaja surovo lapli Rumpla a vysotili ho otvorom von z chatrče.

  Dopadol pod nohy šľachtených koní, v sedlách ktorých sedeli Sir Maurice a mladý Gaston a povýšenecky hľadeli na špinavú trosku, čo im pristála pod kopytami.

  Gaston čosi zašepkal a zoskočil z koňa.

   Vošiel do chalupy, o chvíľu z nej víťazoslávne vykráčal s rukou za chrbátom. Tú po dramatickej pauze vytrčil a s posmeškom zahlásil.

  - Je to banda sprostých špinavých zlodejov a únoscov, čo sa neštítia ani toho najhoršieho ! Tento podliak mi ukradol vzácnu dýku a vážne poranil moju milú snúbenicu ! – vystrúhal poklonu smerom k vojakovi, ktorý pevne v sedle pred sebou držal metajúcu sa Bellu.

  - Ty klam...- skôr než stihla dopovedať, tvár jej zmizla pod rukavicou vojaka, ktorého kôň sa na povel jej otca otočil a odcválal smerom k zámku.

  - Chopte sa ho a do temnice s ním ! Ráno odvisne, chamraď sprostá !...Prehľadať ! Všetko ! Mal by tu niekde byť ešte ten jeho sopliak ! Darmožráči nakazení, na pánov útočiť sa im zachcelo ! – prskal jedovaté sliny mocipán a točil sa s koňom dookola, márne pohľadom pátrajúc po Bae.

  Vojaci medzitým zviazali ruky Rumplovi povrazom. Povrazom trhlo a neudržiac sa na jednej zdravej nohe zvalil sa do prachu. Nemali zľutovanie...

  Bezmocný Bae radšej odvrátil hlavu a prikrčil sa pod nespracovanou otiepkou ľanu.

domiceli