OUAT, Svetlá v zákrutách 2. kapitola OTEC a OTEC

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 2

Otec a otec...

   - No tak už konečne vylez ! Viem, že si tam a tajne ma sleduješ...– položila obe dlane na stránky na kolenách rozloženej knižky a chvíľu čakala.

  Keď sa nič nedialo, prudko zvrtla hlavu dozadu, kde stál. Skryl sa síce obratne za strom, ale zbadala to.

  - Poď sem, lebo na teba zavolám stráže ! – zvolala.

  Zabralo to. So sklonenou hlavou sa vysúkal spoza stromu a šuchtal sa miniatúrnymi krôčikmi smerom k nej. Zastal však v dostatočnej vzdialenosti, sadol si a skrčil kolená k sebe, ani len sa neobzrúc.

  - Bojíš sa ma ? – nahla sa k nemu.

  Záporne odkýval

  - A ja sa zas bojím. Veľmi sa bojím...Prezradím ti tajomstvo. Žiadne stráže tu nie sú. Som tu úplne, ale úplne sama ! -

  Odvážil sa zdvihnúť oči a pozrieť sa na ňu. Že je tu sama vedel až priveľmi dobre. Vždy tu takto sedávala...Neveril jej, že sa bojí.

  Vstala, prešla k nemu a sadla si.

  - Nechcem totiž, aby ma tu našli...Na teba som si už zvykla. Viem, že ma tu špehuješ, ale aspoň sa toľko nebojím....Ty tu môžeš zostať, ale nikto viac ! Sľúb mi to ! – zdvihla ukazovák.

  - Nemám kamarátov...nijakých. – zamrmlal si stále so sklonenou hlavou.

  Neodpovedala hneď. Akoby rozmýšľala. Pozerala do knižky, hladkala písmenká v nej.

  - Nie si sám... Teda. Asi si sám... Aj ja som sama....Ale ak chceš, môžeme byť kamaráti my dvaja. ...Chceš ? – spýtala sa ticho.

  - Pekne čítaš...- neodpovedal priamo. – Rád ťa počúvam. Páčia sa mi tvoje príbehy...Teda vaše príbehy, vaša... tá... no...neviem, ako to povedať...- koktal nesmelo.

  - Aké „vaše“ ?! Ja som Bella. – uklonila spôsobne hlavu na bok sklopiac cudne oči, ako ju to pestúnka učila, hoci to vyzeralo smiešne.

  - Baelfire...-

  - Bella a Baelfire...Baelfire a Bella...to znie celkom dobre...Ako názov nejakej rozprávky. Alebo nie ! Skôr romantickej novely !... Máš rád romantické novely? ...také tie o láske a tak...- rozviazal sa jej jazyk.

  Pokýval záporne hlavou.

  - Mám rád rozprávky a príbehy, kde sa bojuje ! -

  - To je pre malé detičky ! – mávla znudene rukou.

  - Nie som malý ! – vyskočil na rovné nohy. - Mám viac ako desať rokov ! – hrdo odpovedal a snažil sa o hrubší hlas.

  Usmiala sa. Krásne sa usmiala a oči jej zažiarili.

  - Tvoj otec je veľký. Ty si malý. – zhodnotila. – Ozaj, už sa má lepšie ?...Vieš... mrzí ma to, že ho naši vojaci zbili...- povedala smutne a ticho, skoro ju nebolo počuť.

  - Otec...je silný...nebojí sa, ale...- zaklamal a nevedel, ako sa z toho dostať.

  - Ja viem. Videla som...- pokývala súhlasne hlavou.

  Nepochopil. Vystrašene otvoril oči a začal cúvať.

  - Tak aj ty ?! ...Vedel som to ! Vedel...! Aj ty sa mi chceš len posmievať, akého zbabelca mám otca ! Však?! ...a...a... myslel som si, že si iná ! Všetci ste rovnakí...- otočil sa na utekal dolu stráňou preč od nej.

  - Počkaj ! Prečo sa hneváš ?!...Neutekaj preč, prosím...- slzy sa jej tlačili do očí. – Tvoj otec je dobrý. Asi veľmi dobrý... Videla som to. Videla som, ako ťa chránil...Ako si ťa skryl, tak úplne, celého ...do náručia, aby ťa ten vojak viac nemohol udrieť...Aj ja by som chcela mať niekoho, kto by ma tak chránil...- vravela si iba sama pre seba a z očí jej kvapkali slzy veľké ako perly na otcovej ozdobnej zlatej reťazi, ktorá mu visela na krku, kde už potom nebolo miesto pre ňu...a jej drobné, útle prázdne rúčky...

  Zohla sa po knižku, čo jej vypadla z lona, keď prudko vstala a pohla sa sklamaná späť k zámku.

  Dvere zalomozili a  zle osadené na pántoch sa ešte hodnú chvíľu kymácali. Vletel dnu a skryl sa dozadu, do najtmavšieho kúta temnej izbice.

  - Stalo sa niečo, Baelfire ? – spýtal sa vystrašene, odložiac rýchlo prácu. – Chlapče, čo je? Čo ti je ?... Bolí ťa niečo ? – pokúšal sa ho pohladiť, ale nešťastný Bae sa uhýbal jeho dotykom.

  – ...prečo...Prečo aj ty nie si taký mocný...taký silný a bohatý ako... páni ?! ...prečo...Prečo?! – fikal do košele stále sa mykaním brániac jeho pohladeniam.

  Tie slová boleli. Tak veľmi boleli...

domiceli