OUAT Svetlá v zákrutách 19. kapitola OHŇOM...

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 19

Ohňom...

   

     Prípravy vrcholili. Unaháňané služobníctvo už ledva prepletalo nohami, správca na pokraji zrútenia, ovieval sa navoňanou vreckovkou a cupital po chodbách mrmlúc si pod spotený nos nové a nové príkazy a opakujúc si nevybavené  položky zo zoznamu, z ktorých polovicu aj tak podriadení obídu alebo odignorujú, napriek tomu veril, že všetko bude dôstojne pripravené na významnú udalosť.

   Bude kopa zvyškov z hostiny, bude hudba, prídu kaukliari, aj do džbánkov sa ujde a hľadieť sa nebude, koľko sudov sa z pivníc vygúľa. Podobných udalostí bývalo v poslednom čase pomenej, preto túto prijímali a očakávali s nadšením, napriek robote navyše okolo.

  Len v jednej izbe tlelo  malé svetlo a ponurá šeď prenášala sa i na ňu. Alebo skôr opačne. Vnútro jej zaplavila mútna voda a zabíjala všetko živé, čo v nej dlhé roky rástlo, dozrievalo, kvitlo... Kúsok po kúsku odumierala  jej v srdci nádej a slzy nestačili vyplavovať mŕtve kúsky.

  Klebetné slúžky s košom prádla pod pazuchou šepkali si novinky pod okenným výklenkom pred jej dverami a čakali starú pestúnku, kým vyjde z izby.

  - Tak, čo ? Ako ? – nahli sa k nej, len čo najedovane doslova tresla krídlom dverí.

  - Ona má čas !... Ona sa vraj oblečie i učeše sama...Ale kedy ?! Na plese už lyžice cingajú a ona tam krížom cez posteľ v spodnej košeli lehní ! ... – prskala najedovaná.

  - Len ju ty nehreš, chúďa, má toho dosť... A veru pekne sa k tým úbohým deťom zachovala. Nebyť jej, už sú na ceste do istej záhuby. – krotila ju druhá prehodiac si obrusmi plne naložený kôš pod druhú pazuchu.

  - Tak je veru, tak. Dobrá je to pani. Láskavá a uznanlivá, keď môže, pomôže. Neublížila by ani muche veru. – pritakala jej družka.

  - Vám sa to obhajuje ! Ale komu bude bič po chrbte tancovať ak sa tam patrične ustrojená neukáže a včas k tomu ?!  – nedala sa pestúnka a päsťou hrozila do zatvorených dvier.

 - ...ale ten jej nastávajúci... – zakryla si ústa rukami slúžka a len pošušky druhej niečo zašepkala, a tej tvár obrontovela až po korienky vlasov.

  Zazrúc správcu pratali sa všetky tri rýchlo z chodby preč.

  Ten sa však zvrtol, pleskol si po čele a šiel riešiť iné náležitosti, než motajúce sa slúžky pod nohami. Chodba stíchla.

   Stál tam zneviditeľnený kúzlom, so sklonenou hlavou a nemal odvahu vstúpiť. Tak rád by jej poďakoval za záchranu Bae, ktorý už spokojný v obnovenom dome pod kopcom napchával sa dobrotami od výmyslu sveta nestarajúc sa veľmi, odkiaľ ich jeho otec má. Ani kde zobral také parádne šaty a ako sa mu tak rýchlo podarilo postaviť ich chalupu...

  Ešte aspoň raz...môcť sa s ňou pozhovárať...môcť byť s ňou chvíľu sám a hoci len mlčať a pozerať sa ...aspoň na chvíľu, na malý okamih cítiť, že sa odráža v jej zreničkách, že ten jemný úsmev patrí iba jemu...než...

  Zatvoril oči a prešiel cez pribuchnuté dvere.

  V izbe bolo ticho, len šum konárov stromov v záhrade, čo sem nepatrne doliehal zvonka, rušil jeho monotónnu strohosť.

  Najskôr ju nevidel. Zľakol sa dokorán otvoreného obloka pomysliac hneď na najhoršie a rýchlo k nemu vykročil.

  Stála tam opretá hlavou o jedno zo sklenených krídel okna. Záplava rozpustených vlasov rozlievala sa jej po útlych obnažených pleciach a pokračovala belobou jemnej hodvábnej košele až po zem, nechajúc jej posledné krajkové vlny rozhodené po studenej dlážke.

 Na tvári sa mu zjavil nepatrný nežný úsmev.

 Veľká, poničená obrázková knižka ležala položená na podobločnici. Vetrík nadvihoval jej ťažké stránky, ale nedarilo sa mu ich obracať.

  Keď  sa trochu pootočila bokom, všimol si, že na hruď pritláča ruku a pod ňou...

  „Nie, nie, nie...tomu musí stoj, čo stoj zabrániť. To nemôže dopustiť, aby stál v ceste šťastiu jedinému synovi. Sľúbil mu to predsa...

  Položila ešte od jej hrude teplý obrázok na knižku, ruka jej spadla pozdĺž tela. Otočila sa pomaly a vošla do vedľajšej miestnosti, kde na ňu netrpezlivo čakala slávnostná róba na dnešný ples.

  Zapadajúce slnko si už na purpurovo zafarbilo svoju tvár a vlasy posypalo lesklým zlatým prachom. Prikročil ku knižke, kúzlom nadvihol obrázok. Nechal ho chvíľu hojdať sa a triasť bezmocne  vo vánku nad knižkou, potom fukol a zapálil ho. Vznietil sa a skrkvával kresbičku do hnedých rýh, ktoré sa rozrastali cez ňu ako tiene podvečera.

  Na písmenká otvorenej stránky dopadlo len pár ľahučkých šedých lupienkov popola.

  Odchádzal so sklonenou hlavou a v jeho stopách zostávali spálené čmuhy dohárajúceho srdca...

  ..a z hradnej dvorany sa práve ozývali prvé disharmonické tóny hudobníkov ladiacich si nástroje na večer.

  

domiceli