OUAT Svetlá v zákrutách 18. kapitola ...A TREST

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 18

...a trest

    

   Oheň v krbe si nudne blkotal a aj tak sa mu nedarilo osvietiť priveľkú miestnosť. Iba oslintával obhoreté pahýle dreva chabo žmurkajúc a neochotne vysielal umierajúce záblesky svetla. Inak sa zdalo, že je tu pusto.

  Po stenách sa síce plazili zlovestné tiene, ale nezaujali ho, tobôž nevystrašili. S rukami za chrbtom stál, kýval sa na päte a čakal.

  - Jéééj, tak ja mám návštevu...- zvýskla neprirodzeným hlasom žena, čo práve vystúpila z hnedavého oparu obzerajúc si svoje dlhé nechty.

  Vidiac chlapa, vnorila si ruku do hustých svetlých vlasov a podvihla beztak privysoký účes.

  - Komu smiem vďačiť za toľkú pozornosť ? – prišla k nemu do tesnej blízkosti, pomykala nozdrami ako zviera, čo oňucháva votrelca, ale v tom momente uvážlivo cúvla a premiestnila sa na trón, nenápadne oblapiac svoju palicu s veľkou kryštálovou guľou na konci.

  - Rumpelstiltskin, moje meno. – povedal a premeriaval si ju pozorným pohľadom.

  Nezdala sa mu veľmi nebezpečná ani mocná. Začal mať pohnútky zmiznúť a poradiť si sám.

  - Nový Temný pán, ak sa nemýlim ? – vystrelila zas z trónu, nadletela nad ním, mierne sa spúšťajúc zas na zem. – Zoso mi o tebe rozprával... Bolo to nudné rozprávanie, veľmi nudné. Skoro som zaspala...-

  Mykol rukou a zvrtlo ju okolo osi. Márne si driapala po krku, dych mala zastavený. Až keď začínala modrieť, povolil zovretie.

  - Peknééé....Pôsobivééé ! – prskala jedovato šúchajúc si kožu na krku. – Prišiel si sa predvádzať ?! – znechutene na neho zagánila.

  Uškrnul sa a vykročil ku krbu.

    Nahmatal stredne veľký kus polena, poťažkal ho v ruke a obratne zasunul do stredu pahreby. V izbici sa zotmelo, žeravé uhlíky protestne vyfŕkli hviezdičky žiare, kým oblapili korisť. Pomaznali sa, poobzerali si ju z každej strany dôkladne sa s ňou zňuchávajúc a zvýskli od radosti mohutným plameňom, ktorého hlava, skôr ako sa upokojil, strácala sa hodnú chvíľu v ústí kozuba.

   Nechal si svietiť do tváre, bez pohnutia. Na vráskavom čele sa mu zaperlil pot.

  - Mám záujem o prípadnú spoluprácu, drahá Malefi…Male…Mafi…- aké nudné, nezáživné meno. Neviem si ho akosi zapamätať. Asi nebudeš veľmi známa čarodejnica, drahá ! – vrátil jej poznámku.

  Vypenila.

  - Týmto si ma chceš získať ? – zapišťala.

  - Nepotrebujem si nikoho získavať ! – natrčil na ňu prst a priklincoval ju k stĺpu. – Som Temný pán ! – hýbal ním hore – dolu, až jej zodieraná koža pišťala o mramor.

  Nechal ju hore vyššie a zdola sa jej zadíval do očí na zvesenej hlave. Uškrnul sa.

  - Už aj ma zves dolu ! Toto sú teda primitívne spôsoby komunikácie ! Odkiaľ ťa ten Zoso vyhrabal ?!... Rovno z hnojiska ?!- chrčala zlosťou.

  - Ako si len praješ, drahá. – luskol a pod stĺpom sa zjavila nepekná zapáchajúca kôpka čerstvého,  teplého hnoja. – Ešte sa z neho parí...- zaškeril sa  väčšmi a zatlieskal ako malé dieťa.

  - Si odporné ohavné monštrum, vieš to ?! – s doširoka otvorenými očami hľadela na hrôzu pod sebou.

  - To som chcel počuť. – zamával rukou a zniesol ju len kúsok vedľa smradľavej nádielky.

  - Mal si byť zbabelým... úbohým... neogabaným červíkom...čo nevie do päť narátať...- utierala si špicu predsa len v močovke namočenej topánky o koberec.

  - To monštrum znelo lepšie, drahá priateľka ! – vrazil jej pred tvár, skoro sa jej dotknúc ostrým nosom.

  - Čo odomňa vlastne chceš ?! – stala si s rukami v bok, pochopiac, že s týmto škaredým cynickým človiečikom si veľa zábavy neužije.

  Ťažkopádnosť a drsnosť starého Zosa bola nahradená zákernosťou a jedovatými ironickými poznámkami vlasatého mužíčka s ostrými črtami tváre. Čo už. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Je to raz Temný pán...Dajako si už zvykne.

  Sadol si na jej trón, podoprel hlavu jednou rukou, vyložil nohu cez druhú opierku a spustil.

  - Pokiaľ viem, oslovil ťa Sir Maurice, aby si mu pomohla...povedzme... s prevýchovou jeho dcéry. – odmlčal sa.

  - Nudná záležitosť. Ide iba o odobratie spomienok na akéhosi chlapa, aby ju mohli vydať za iného,  nimi zvoleného... Nič mimoriadne, ani zložité. – afektovala rukami tváriac sa však dôležito Maleficent.

  - Takže vravíš, banálna záležitosť. – provokoval.

  - Ako sa to vezme. To vieš, tá trápna „pravá láska“, tá by to mohla trochu skomplikovať. Ale to je jeden prípad z milióna, pokiaľ viem... – kývla rukou, ako nad nepodstatnou vecou.

  - Myslíš Šípkovú Ruženku, drahá ? – podpichol ju nedávnym neúspechom.

  - Zas rýpeš ? – vycerila zuby.

  Toto fiasko jej svet len tak ľahko nezabudne.

  - Chcem si byť len istý, že tentokrát to vyjde ! Mám na tom, povedzme, isté záujmy... – narovnal sa a spojil prsty. – A ak sa pýtaš na odmenu,  budem k tebe zhovievavý. Môžeš si ďalej hrabať na svojom piesočku, pokiaľ sa nebudeš miešať do mojich záujmov, samozrejme, tak, ako si bola naučená za môjho predchodcu...nech mu je peklo dobre horľavé... – dokončil s úsmevom na tvári.

  - A to je všetko ? – nedalo jej.

  - Nie ! Ešte moja časť dohody s tebou. – vyskočil a podišiel k nej. – Vravíš, že pravá láska, tá skutočná „pravá“ by to mohla, povedzme, že skomplikovať ?  - vyzvedal.

  - Vlastne hej. Ak dvaja patria k sebe, vždy si cestu do svojich sŕdc nájdu. Tu nepomôže sebelepšie kúzlo, čary, mágia a ani kliatba ! – rozrušila sa, lebo jej to zas pripomenulo prehru.

  - Tak potom takú kliatbu uvalíš na mňa . – povedal pokojne.

  Zneistela.

  - Zišiel si z rozumu ? – pozrela na neho podozrievavo.

  - Hej ! Zišiel ! A potrebujem ho získať späť ! Celý ! – zvrieskol, až sa plamene nahli na viaceré smery a takmer vyhasli.

  - Ak tomu dobre rozumiem..si zamilovaný... A to si nevieš poradiť sám ? – ukázala rukou gesto pod krkom, ako sa podrezávajú sliepky.

  - Ty ničomu dobre nerozumieš ! – chytil ju pod krk a pokračoval prskajúc jej do tváre. – Ty sa do ničoho nebudeš starať. Skrátka ma zbavíš tej lásky a hotovo ! Aj mňa... aj ju ! Nás oboch ! V jednom a tom istom okamihu !... Len tomuto musíš rozumieť a nezbabrať to ! – pustil ju.

  - Zlatý Zoso ! – prekrútila očami.

  - Takže zajtra na plese u Sira Mauricea. Počkáš na znamenie. – zdvihol prst a zmizol vo fialovom dyme.

domiceli