OUAT Svetlá v zákrutách 15. kapitola STRATY

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 15

Straty

    Utekal, koľko mu krivá noha dovoľovala. Za ním sa ozýval krik a šialené výkriky dedinčanov pokúšajúcich sa uhasiť náhly požiar, čo sa už rozrastal i na okolité domy.

  Zúfalo sa obzeral, či nezazrie niekde syna. Ešte na schodisku držal sa ho za ruku, ale potom ho musel spustiť bočným okienkom, aby mal istotu, že sa včas dostane von do bezpečia. On utekal naokolo.

  Vonku bola tma, tak ho v tej spleti nešťastných ľudí už nevedel objaviť. Darmo kričal jeho meno, strácalo sa v hluku podobne hľadajúcich svojich blízkych.

  Štveral sa teda na kopec k lesu. Snáď už je tam...Snáď to zvládol sám...Snáď...

  Napriek ťažkému terénu a problémom s chôdzou stále o hruď bláznivo pritláčal knihu zabalenú v plášti. Ani sám nevedel, prečo ju nezahodí, nebola taká dôležitá ako život jeho jediného syna a predsa...nedokázal od nej odtrhnúť ruku, akoby mu k nej bola prirástla.

  Za chrbtom počul dupot a erdžanie koní štvaných po nehostinnom teréne.

  Už nemal kam ujsť.

   Skupinka jazdcov s fakľami v rukách si ho všimla.

  - Ahaho !... Ďalší z uprchlíkov !... Piaga jedna špinavá ! ...Aj strechu nad hlavou si radšej zapália, len aby nemuseli narukovať, darebáci !... Ale to si odpykajú. ...Pochytám ich všetkých do jedného... zbabelcov... – rozčuľoval sa vojak v sedle krúžiaci okolo Rumpla.

  Ten nevedel, kam skôr pozrieť. Jazdcov bolo niekoľko, vliekli za sebou skupinku mužov zviazaných silnými povrazmi jedného o druhého, čo pochytali ešte v dedine a vo voze, čo ťahali zrobení úbožiaci namiesto koní sa tiesnili ďalší uväznení. 

  Keď sa im lepšie prizrel, zbadal, že sú to sotva odrastení chlapci, vlastne ešte deti.

  - No, čo zízaš, ako by si samotného diabla videl, ty ogrgeň ?! – rozrehotal sa ďalší z vojakov.

  Rumpel sa pokúsil kráčať dozadu pred fŕkajúcim, prednými kopytami nervózne zaberajúcim koňom. Vtedy si všimli, že kríva.

  - Tento nie je náš ! Je to len kalika !...Žobrák akýsi skľavený, aby ho parom opľul ! – jedoval sa jazdec.

  - Vrav ! Bol si vo vojne ? – nahol sa jeden z vojakov zo sedla a vrazil mu rúčku bičíka  pod bradu.

  - Bol, pán veliteľ... – zajachtal.

  - Ale asi si sa moc neosvedčil, ty chamraď neogabaná ! – drgol do neho, až spadol, knihu však nespustiac.

  - Čo to tam máš také vzácne, há ? Nože ukáž ? – zoskočil z koňa vojak ako hora a vytrhol mu knihu z náručia.

  Rozbalil ju a vybuchol do smiechu, až sa hora ozývala.

  - Tak toto som jakživ nevidel, ani keď som tri dni ožratý vyspával sa mi nezosnívalo, že raz stretnem bývalého vojaka s rozprávkovou knižkou pod pazuchou...- rehotal sa až sa zajakával.

  Náhle jeho rehot prešiel do zúrivosti.

  - Nie je ti hanba ?!... Takto sa správa vojak ?! Takto ideš príkladom zverbovancom ?!– ukázal smerom na zviazaných chlapov.

  -  Ja ti ukážem, ako sa má správať vojak ! Hrmeň Bohov do teba páralo ! Vstaň ! – zdrapil ho za košeľu a druhou rukou udieral, kde zasiahol.

  Z krovia vybehol chlapec a vyrazil proti vojakovi.

  - Nechajte ho !... Dajte mu pokoj ! ...Nič vám neurobil ! – vrhol sa na vojaka a mlátil ho malými päsťami do hrude.

  Vojak zmĺkol a potom sa bavil na útoku a nechal chlapca nech sa unaví.

  - Bae ! Nie, Bae, prestaň, synak...To nemôžeš... – ťahal ho Rumpel od napadnutého.

  - Tak toto je tvoj syn, ty čvarga ?! – spýtal sa vojak zachytiac chlapcovi ruku.

  -  Môj, pane, neubližujte mu, prosím...- kľakol si Rumpel na kolená a zopäl ruky.

  - Tak si ber z neho príklad ! ...Takto sa správajú smelí vojaci ! – trmácal Bae za ruku a ten  sa stále nevzdával a pokúšal sa udrieť vojaka kdekoľvek zasiahol.

  Ostatní okolo sa na celej scéne len smiali ako besní.

  - Dosť, nemáme viac času ! - odhodil chlapca bokom a nakázal, aby ho naložili do voza. -  Práve som ti naverboval syna ! Urobím ti z neho chlapa, akým ty už nikdy nebudeš ! – kopol šľapou do Rumplovej hrude, až ho vyvalilo. – Ty si tu skapíňaj a utešuj sa rozprávkami, zbabelec všivavý ! – odpľul si ešte jeho smerom, naskočil na koňa a dal povel na odchod.

  Kým sa spamätal, boli preč. Les bol tichý, že sa takmer zdalo, akoby tu nikdy žiadni vojaci ani neboli.

  Bezmocne hľadel okolo seba do tmy, Bae tam nebol. Zbytočne kričal, volal, zariekal sa...Odpovedalo mu len ticho.

  Spoza stromov vyšiel mesiac a osvietil čistinku. Zdvihol hlavu a uvidel v jeho svite zvláštny lesk. Vychádzal z knižky, ktorú vojak odhodil, keď ho Bae napadol.

  Priplazil sa k nej. Bola takmer zničená, obhorená a zároveň navlhnutá od nočnej rosy, ale spoza ohňom poškodeného obalu trčalo čosi lesklé. Načiahol sa za tým a vytiahol z nej...dýku.

  Tú, ktorú videl, keď sa knihy dotkol prvýkrát...Striebristú so zvlneným okrajom...

 „Jediné, čo si budeš pamätať je, kde nájdeš moju dýku a keď ma zavoláš...zabiješ ma.“ Zaznela mu v ušiach veta, ale nevedel si spomenúť, kde a od koho ju počul.

  Jeho zúfalstvo dosahovalo vrchol Rozum prestal spolupracovať, telo sa triaslo, nevedel, čo robiť...nevedel, čo robí...

  Vytrčil dýku dohora a nahlas prečítal meno z nej...

  - Už som si myslel, že si na mňa zabudol...Rumpelstiltskin ! – ozvalo sa mu spoza chrbta.

domiceli