OUAT, Svetlá v zákrutách 1. kapitola DIEVČATKO

ONCE UPON A TIME

Svetlá v zákrutách

kapitola 1

Dievčatko

    Cesta mierne stúpala, ale nebola veľmi používaná a tým pádom ani udržiavaná, tak každý výmoľ a zoschnutý trs trávy s ťažkosťou pre skľavenú nohu prekonával so zaťatými zubami.

   Pod krošňou na chrbte sotva do polovice naplnenej cievkami s priadzou tvorili sa mapy potu na drsnej sivastej látke. Čoraz častejšie zastavoval, prehodil palicu do druhej ruky, prvú ponarovnával, tvár na chvíľu vystavil slnku prebleskujúcemu kde-tu medzi konáre.

   Les sa striedal s čistinkami a vyklčovanými plochami prerastenými papradím so zlovestne trčiacimi konármi dobiela oholenými z kôry ako chorobou znetvorené kosti.

   Šumel a rozšumel sa ešte viac hlasmi donášanými vetrom kdesi z jeho útrob.

  Pomedzi stromy sa objavili vojaci na koňoch a zúrivo dorážajúc do slabín úbohých spotených zvierat kliesnili cestu vozom a ďalším jazdcom tvoriacim  sprievod.

  - Uhni z cesty, žobrač ! ..Tam zalez medzi pne, nech tu nekazíš vzduch ich milostiam ! – ziapal červený vojak a spod nakrivo nasadenej  prilbice mu stekali špinavé prúdy potu pod uniformu.

  Naširoko otvoril oči a zúfalo pozrel dopredu, kde sa už strácala postava Baelfaira, ktorý netušiac nebezpečenstvo pobehoval pomedzi stromy a bezhlavo naháňal všetko, čo sa hýbalo, šťastný, že ho otec zas raz vzal so sebou do mesta na trh.

  - Bae !...- zakričal, čo najhlasnejšie.

  Namiesto chlapca, však na zúfalý výkrik zareagoval kôň. Zhluk písmen mu zrejme zaznel ako povel, spätil sa, vyhodil predné nohy dohora, zaberajúc chvíľu nimi vo vzduchu.

  Jazdec sa vyľakal jeho pohybov a snažil sa márne udržať sa v sedle. Ťahal opraty, zarezávajúc zubadlo do tlamy úbohého zvieraťa s vypleštenými očami a rozšírenými nozdrami.

  Po chvíli bolo po všetkom. Kôň i jazdec sa váľali v rozvírenom prachu. Okolo lietali trsy suchej trávy a sprosté nadávky vojaka.

  - Veď ja ti ukážem ! Pliaga jedna sedlačia nepodarená ! – zviechaval sa rozzúrený doudieraný chlap spod koňa.

  - Milosť... milosť, pane, prosím, zmilujte sa...ja len...bál som sa... – ani nestihol dopovedať, povetrím pleskol ostrý švih malého bičíka a ďalšia rana zasiahla ho krížom cez tvár.

  Skrčil sa kryjúc si hlavu a triasol sa na celom tele. Vojak bol ako zmyslov zbavený. Šľahal ho bičom a kopal, kde zasiahol.

  To už bližšie prichádzalo jadro výpravy. Ostatná stráž ani nevenovala výjavu pozornosť, nechali nešťastníka napospas jeho napajedenému mučiteľovi.

  Ani mohutný, v drahom plášti odetý muž, s malou kožušinou lemovanou čiapkou na hlave, s prísnym výrazom v tvári, sa nezaujímal o dianie v priekope. Až keď sa dvierka na koči za jeho chrbtom prudko otvorili a vybehlo z nich dieťa, pomaly otočil hlavu.

  - Okamžite prestaň, ty jeden ...zlý vojak ! – pobehlo dievča k vojakovi, čo sa už hádam po stíkrát zahnal na zakrvaveného muža v kôpke zloženého pod jeho nohami.

  - Bella ! – ozval sa hromový hlas zo sedla kúsok od nej.

  - Otec !...Ocko, ocko...- ozývalo sa zas zhora.

  Bežal odtiaľ malý chlapec, doteraz bezmocne hľadiaci na strašné divadlo z krovia. Jeho otca ktosi mlátil a škaredo mu nadával.

   Rumpel zdvihol červenými čiarami od krvi popísanú hlavu a vystrel ruku s natiahnutými prstami tým smerom, akoby týmto pohybom chcel synovi zabrániť, aby sa priblížil.

  Ten však nič nedbal, dobehol k nemu a hodil sa mu vzlykajúc na hruď.

  - Ďalší z tej špinavej zgerby ! – uľavil si vojak a pleskol bičom krížom cez oboch.

   Bae zvýskol od bolesti a jeho otec sa snažil skryť ho pod sebou, aby ho ušetril od ďalších rán. Radšej sám nastavil svoje dobité telo. Dokonca i zdvihol hlavu a pozrel sa mužovi s bičom v ruke do tváre.

 Toho nebolo dvakrát treba ponúkať, zahnal sa, ale nečakal, že sa mu do rany hodí jej milosť, dcérka šľachtica, ktorému slúžil. Ledva stihol zahamovať ruku a biču odvisol dlhý nos.

  - Bella ! – ozval sa opakovane muž v krásnom plášti, teraz už nahnevane. – Toto už presahuje všetky medze ! Čo toto má znamenať ?!...Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič!... Kde je tvoja pestúnka ?! – otočil sa smerom ku koču, z ktorého vystrašene hľadela stará zoschnutá žena v čepci a bála sa už teraz vystúpiť.

  Dievčatko v svetlých, lesklou hodvábnou priadzou vyšívaných šatách s vrkočom hnedých vlasov prehodeným cez plece sa k nahnevanému otcovi neotočilo. Zostala stáť chrbtom k nemu a hrdo hľadela pred seba.

  Zdvihol hlavu a zachytil jej pohľad.

  Bolo na pohľad jasné, že v nej bojuje strach s vrodenou hrdosťou. V pootvorených perách boli vidno biele zuby, pleť mala krásnu sviežu s miernym rumencom a zelenkavé oči pozerali na neho ľútostivo a aj smutne. Už teraz to bola krásavica, hoci nebola staršia ako jeho jediný syn. Tak sotva desať, možno jedenásť rokov.

  Myklo mu kútikom úst.

  Inak jej nevedel poďakovať za to, že ho zachránila pred  ďalšou krutou bitkou.

  Nahla hlavu k útlemu plecu a vrátila mu úsmev. Pochopila, čo jej chce povedať, že jej vlastne ďakuje a cítila sa ako hrdinka. Teraz už vydrží otcov hnev.

  Zvrtla sa a vypočula si kázanie.

  - ...tvoje miesto je tam v koči, mladá dáma... medzi fraucimórom ! ...Ale to máš z tých tvojich hlúpych knižiek !... Dosť! Dosť ! Dosť ! Prešla ma práve trpezlivosť. Ododnes sa budeš venovať ženským náležitostiam...vyšívanie, tanec...a čo ja viem aké ešte pletky.... Onedlho budeš súca na vydaj, je najvyšší čas ťa na to pripraviť... Okamžite sa vráť do koča ! – uzavrel a pokynul stráži, aby sa znova pohli.

  Vojak ešte naposledy kopol do schúlenej dvojice, ale to nemal robiť. Malá Bella sa zvrtla, nadvihla sukňu nad koleno a kopla ho celou svojou detskou silou tiež - opätkom rovno do píšťaly, až zasyčal.

   Sir Maurice len otvoril bezmocne ústa.

  Narovnala si sukňu i zásterku, podvihla trochu látku na bokoch, ako to robievajú dámy pri úklonoch, ale ona hrdo dvihla hlavu a pyšná na svoj skutok odkráčala do koča pribuchnúc za sebou dvierka.

  Celá suita sa pohla.

  Vojak sa ešte raz pohrozil bičom.

  Díval sa za kočom a cítil sa biedne. Jeho syn bol zas raz svedkom toho, že sa správal ako obyčajný zbabelec...Že mu kožu muselo zachrániť malé...krásne dievčatko.

domiceli