OUAT, Svetlá v zákrutách 0.kapitola , POSLEDNÝ Z POSLEDNÝCH

ONCE UPON A TIME...

Svetlá v zákrutách

Pilotná kapitola

Posledný z posledných...

   Na vretene sa šuchotavo skrúcala priadza vlákna medzi jeho ukazovákom a palcom. Od nekonečnej monotónnej roboty už mal brušká celkom stvrdnuté, takže bolesť neustále sa zodierajúcej kože už ani necítil.

  Len v noci ho občas prebudil pocit horiacich prstov. Vtedy vstával spotený s kŕčovito vykrútenými, od bolesti stuhnutými  rukami a máčal si ich v chladnej vode v džbere pri lôžku.

  Pokorne celé hodiny skrúcal vlákna pravou rukou otáčaním vretena v smere hodinových ručičiek, ľavou  pridŕžal jeho koniec pri pradive, mechanicky ho vyťahoval a skrúcal na niť.

  Nemal rád túto techniku, bola pomalá, niť nie vždy rovnako hrubá vyvolávala zlosť tkáčok na trhu a stávalo sa, že takmer nič nepredal, hoci sa celé dni a noci úporne snažil, zavčas rána vyrážal do miest na trh a vracal sa nocou či až druhým dňom.

  Ale sníval, že raz bude mať aj on kolovrat. Veľký, rýchly, bude mu klopotať do rytmu a krásne tenká niť sa bude točiť na krídle a namotávať na cievku.  Pradiva bude ubúdať, cievka bude tučnieť ako napuchrený holub, on napradie viac, popredá tkáčom a konečne sa so synom dosýta najedia.

  Dnes nemal zas šťastie. Zárobok skoro žiaden, navyše sa mu vykývali prasleny na vretenách a skôr ako sa opäť mohol pustiť do práce, musel si vystrúhať nové kolieskové závažia. A s nožom sa veru jeho zhrubnuté prsty nekamarátili.

  - Dovoľ mi, otec, ja to spravím... Prosím... Veľakrát som sa díval a viem, čo a ako. – sadol si oproti na lavicu sotva desaťročný chlapček s rozstrapkanými rukávmi i spodkami širokých nohavíc.

  - Ešteže čo ! Nôž deťom do rúk nepatrí, synak. Nepamätáš, koľko krvi si stratil, keď si to minule tajne skúsil ?... Chceš, aby som... – nedopovedal.

  Pery sa mu roztriasli, lebo z pohľadu Bae vyčítal, že sa hanbí za otca, ktorý neznesie pohľad na krv. Ešte veru nezabudol, ako hystericky kričal a prosil svätú Atanáziu, patrónku tkáčov, aby mu zachránila jediného syna...

  Susedia si doteraz pošuškávajú a smejú sa im, akoby nestačilo, že sú najchudobnejší v dedine i širokom okolí, všetkými odstrkovaní, hodní len opovrhnutia a posmeškov...

  Sklonil hlavu a smutne sa odšuchtal dozadu malej temnej stuchnutej kutice..

  - Choď von, za chlapcami. Na čerstvý vzduch. Tebe prináleží sa hrať, nie tu so mnou v šere tráviť čas. – povzbudzoval ho, snažiac sa o úsmev.

   Miloval svojho jediného syna najväčšmi na celom svete. Tak rád by mu poskytol všetko, o čom počúval na trhoch. Tak rád by ho videl pekne zaodeného, ako mešťanov, čo sa so zdvihnutými hlavami hrdo prechádzali a pohŕdavo zhora hľadeli na úbohého pradiara únavou opretého o palicu pri košíku škaredo natkaných prihrubých, skoro na nič súcich nití...Ale za utŕžené mince sotva kúpil kus podradného posúcha, čo by bol pekár aj tak po trhoch hodil lačným vychudnutým psom či pol džbánka už chyteného mlieka.

  - Len čo vyjdem, všetci zmiznú... Vraj sa nebudú hrať ...so synom zbabelca...- zamrmlal si Bae pod nos.

  Tváril sa, že nič nepočuje, ale práve vyrezávaný praslík sa mu roztriasol v rukách.

  Nechal si vlasy padnúť do tváre, aby Bae nevidel, ako ho jeho slová zaboleli.

  Ale Bae to videl.

  Zamrzelo ho, čo vyslovil. 
 Ale nahlas povedané slová a vystrelený šíp už ani Boh nezastaví...ako počul od nej, keď si nahlas čítala o nejakej kráľovnej - pyšnej Niobe a Bohovi Apolónovi, čo prineskoro oľutoval a už nezachránil, hoci chcel, posledného syna tejto zlej kráľovnej, ktorá sa posmievala jeho matke... Aj on by najskôr od zlosti najradšej pozabíjal všetkých, čo sa mu posmievali, kvôli mame, ktorá ich opustila...Ale po tejto rozprávke pochopil, že potom by už márne plakal a ľutoval to. A byť vrahom,  nechcel...

  Aj teraz svoje narýchlo vyslovené slová veľmi ľutoval.

  Mal rád svojho otca...

   ...aj keď sa mu za neho všetci v dedine smiali... Aj keď kvôli nemu nemal žiadnych kamarátov a každý sa ich chatrči zďaleka vyhýbal.

   Čo sa pamätal, vždy tam bol pre neho. Staral sa, bol by mu dal i posledné...a aj to niekedy, keď jedla bolo primálo, robil. Vedel, ako sedí pri jeho posteli a hladká ho po rukách a po líci, mysliac si, že už dávno spí,  úplne vyčerpaný a prikrýva navyše svojím zaplátaným plášťom, len aby mu nebola zima...keď už mu nič iné ponúknuť nevie... Ako vždy dokáže nájsť vo svojom srdci pre neho úsmev a povzbudivé slová... Tak rád spomínal, ako napríklad  pred rokmi  spolu bláznivo vyskakovali na jar za chalupou, aby bol ľan ten rok vysoký...ale pre zranenie nohy  to už nerobí...len musí o to väčšmi ťažko pracovať, aby mal vždy, čo dať jemu do úst.

  Mal ho vskutku rád...veď mal už iba jeho...

   Jeho...a to dievča z lesa...

   Krásne oblečené a učesané dievča, hnedovlasé, žiarivooké  s veľkou knihou na kolenách, ktoré tajne počúvaval, nevediac, že už o ňom aj tak dávno vie...a preto číta hlasnejšie, a preto vysvetľuje, keď sa jej zdá, že ten chlapček skrytý za stromom sa mračí, lebo  niečomu z jej príbehov  nerozumie...

domiceli