Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

nedeľa 23. júna 2013

OUAT - CESTA TMOU, Pilotná kapitola, CENA



...tak a som tu zas...

...toto tu je vlastne voľné pokračovanie FANFIKU Svetlá v zákrutách...

...takže sa prenesieme opäť späť, do minulosti, sme v Začarovanom lese a oproti nám práve kráča ON - samotný Temný pán...Rumpelstiltskin - osobne...

...dúfam, že sa bude nový FF páčiť...

:-)


Cesta tmou
Pilotná kapitola, teda 0.
Cena


    Po krajnici dávno nepoužívanej cesty kráča muž. Ale neboli by ste to zistili na prvý pohľad.
  Polodlhé vlnité vlasy spustené do tváre sklonenej hlavy, zhrbená útlo pôsobiaca postava navlečená v po zem dlhom, rozmanitými vzormi vyšívanom plášti s vysokým límcom a  so širokými rukávmi, spod ktorých prečnievala kvalitná, iste drahá hodvábna košeľa a masívny prsteň na ruke pevne zvierajúcej rukoväť prazvláštnej dýky poukazovali len na bohatstvo bytosti, nie veľmi na pohlavie.
  Ten muž sa len vliekol. Z nohy na nohu vykopával pridlhé klopy plášťa a vytŕčal do tmy lesa špice vybíjaných kožených čižiem. Občas sa mu noha zvrtla do výmoľa. Nič nedbal, len pevnejšie stisol zbraň visiacu pri boku a pokračoval v ceste.
  Keď konečne zdvihol tvár a natrčil ju k mesiacu, všetko živé stíchlo, ba zdalo sa, že i stromy prestali od strachu šumieť a znehybnili každý lístok či osteň ihlice aj na tom najmenšom konári.
  Spotená sivastá tvár zvrásnená do lesknúcich sa hrboľov nepripomínala už kožu človeka, ale tiež ani kožu žiadneho živého zvieraťa.
  Tá koža bola akoby mŕtva, dávno v rozklade, v procese premeny na iné skupenstvá, zdala sa slizká, povlečená nezdravými zmutovanými bunkami a chorobnými zmenami, len veľké vypúlené oči s prerastenými, večne kmitajúcimi zväčšenými zreničkami ponechávali mužovi posledný prvok tlejúceho života.
  Úzke pery pevne zomknuté a za nimi cintorín zubov, ako stuhnuté žlté pahýle dávno do tla vyhoretých sviečok pred kaplnkou za tých, ktorí sú ďaleko a my im nemôžeme zapáliť sviečku priamo na hrobe.
  Koľko takých bezmenných hnilo v priekopách za jeho zámkom...
  Muž si siahol na krk a prešiel pomaly do odhaleného výstrihu zanechávajúc za sebou krvavé škrabance všetkých piatich zožltnutých nechtov.
  Ten muž necítil fyzickú bolesť.
  ...ale tá psychická mu začínala pohlcovať posledné zvyšky ľudskosti, čo v ňom ešte donedávna tleli.
  Ten muž práve prišiel o to jediné, prečo doteraz žil.
  Zem nad jeho synom sa zavrela a márne prosil, márne preklínal, márne zúfalo trhal vyschnuté trsy trávy na tom mieste, viac ho nevydala.
  Ten muž túžil v tom okamihu zomrieť, ale nebolo mu to súdené.
  Márne zabáral čepeľ dýky do svojich útrob, na všetkých miestach, kam zasiahol, márne kričal, zaprisahával...
  Všetky rany sa razom zaceľovali a jediná, ktorá zostávala najdlhšie dokorán bolo rozorvané srdce. Okolo diery v ňom sa spravila chrasta, ktorá už nikdy nedovolí zaceliť sa a tým pádom i  zabudnúť.
  ...a každá spomienka nastupujúca s novým ránom a každý sen  prichádzajúci s ďalšou nocou budú orlom, čo sa príde popásť a zväčšovať onú dieru, kým zo srdca toho muža nezostane iba zobákom rozorvaná kopa zvyškov, ktoré však v mžiku zas a zas dorastú ako memento a trest zároveň za jeho zbabelosť...
  Smrť by bola jediným vykúpením, lenže tento muž nemal na ňu právo.
  Tento muž bol Temný pán.
  Najmocnejší a najtemnejší vo všetkých známych svetoch.
  So smrťou mal nevypovedateľnú dohodu a čím viac po nej túžil, tým viac sa mu vzďaľovala a smiala sa jeho bezmocnosti.
  Už je počuť hlas krkavcov.
  Čo chvíľa bude doma.
  ...v priveľkom zámku plnom najhodnotnejších trofejí pozvlákaných z celého sveta. S pivnicami natlačenými zlatom až po povalu. A bohatstvo toho muža, ktorým napĺňal všetky komnaty od podláh po stropy, neobsiahla by už žiadna z fantázií bežných ľudí.
  A predsa tu bol úplne sám a cítil sa chudobnejší ako posledná kostolná myš.
  Ten muž nestratil len syna...on stratil i vieru a nádej v jeho znovuzískanie.
  Dvere sa pred ním samé otvárali a v zvuku buchotu škrípajúcich vrát strácal sa v chladných chodbách ako duch.
  Len jeho srdce, občas spravilo tiché klop-klop-klop naivne čakajúc, že príde niekto otvoriť...

domiceli


6 komentárov:

  1. Skladám klobúk. Naozaj, naozaj sa mi to strašne páči. Umelecky aj obsahovo. Takýmto štýlom by to mohlo byť celé písané. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ooch Temný pán sa vracia:) tohto Rumpla som vždy mala rada, úžasne ste ho opísali:))

    OdpovedaťOdstrániť
  3. opis bohovský :) páči sa mi to :) uvidím čo bude ďalej... idem na to ;) krása! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jane.TurunenSmithHolopainen26. júna 2013 o 21:19

    tak ja mám za sebou sedem kapitol tohto fanfiku a až teraz si všimnem, že je aj nejaká pilotná???!!! :D ...ale teda zbieram si sánku z podlahy...brutalita...nenormálne napísané...dúfam, že raz budem písať aspoň tak dobre, ako ty

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Autorka vystihla vnútornú rozorvanosť ústredného hrdinu a našla v jeho zatiaľ neuvedomenej bezradnosti úprimné zaľúbenie. Poetickú mikrokompozíciu diela vystavala na metaforách, prirovnaniach a epitetonoch. Hľa, ako farbisto opisuje vonkajší i vnútorný svet pána R., vyhýbajúc sa ošúchaným frázam a očakávaným zvratom. Makrokompozíciu sťaby rafinovaná dirigentka rozohrala nultou predohrou, sľubujúcou vzrušujúce motívy a hraničiacou priam s vyvrcholením. Trýzeň a bôľ nás zožiera spoločne s pánom R. čakajúc na ďalšie nové pokračovanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ...ja ťa raz tak vyvrcholím, že na to do smrti smrťúcej nezabudneš ! Poeticky, ale platonicky ! ZHNI :-D

      Odstrániť