OUAT - CESTA TMOU..., 9. kapitola, CESTA...

Cesta tmou

kapitola 9

Cesta...

   Nemohol obsedieť, nemohol obstáť, nemohol sa už preháňať po chodbách, lebo ho začínali bolieť nohy.  Nemohol tušiť, že milá Maleficent je už na nádvorí a šúcha si spálený chrbát o kôru akéhosi stromu. Nezaberalo to. Nová jemná koža popraskala od slnka a štípala.

  - Keby si skúsila dub...- ťukal si na čelo. - ... ale obtierať sa o platan, čo má kôru hladkú ako moja...teda ako tvoja...ako by som to slušne povedal...- zháčil sa.

  Už ani rozum mu nefungoval, ako mal. Nemohol...

  „Je zle. Je zle !.“..uvedomoval si.

  - Prepáč, drahý, ale musíš ísť pešo. Nemôžem ťa tam zaniesť, pochop... Som len krehká žena...- vypľula slinu, čo mu razom pokosila polovicu trávnika, narovnala obrie krídla poničiac vzdušným vírom niekoľko cudzokrajných sakúr akurát v rozkvete. A po jej nohách s pazúrmi zostali pod platanom diery akurát na dve identické záhradné jazierka.

  Nestihol sa ani patrične rozčúliť nad kalamitou v záhrade, viac ho trápilo, že jeho príchod nebude pompézny ako si predsavzal.

  Maleficent si splývavo pokojne krúžila nad zámkom.

  - Žiadne bu-bu-bu  nebude, drahý. Ja potrebujem, aby sa do teba zaľúbila, nie aby ju šľak trafil, keby ťa uvidí prichádzať na drakovi...Aj keď takom krásnom drakovi, ako som ja... – vypľula druhú slinu a chudáci trpaslíci prišli o rúčky na čakančekoch...

  V nesprávnom čase, na nesprávnom mieste.

  Mykla krídlami a po pár šmahoch zmizla za obzorom.

   V audienčnej sále zámku sira Mauricea svietilo veľa svetiel. Vážni, slávnostne nastrojení muži nervózne chodili okolo veľkého stola s rozloženou mapou krajiny a znepokojene kývali spotenými hlavami pod kožušinou olemovanými čiapkami. Iní sa držali za svoje insígnie na hrudiach dodávajúc si odvahu svojou pomyselnou dôležitosťou.

  Nikto z nich nič nevravel. V tichu čakali na Jeho príchod. Na príchod Temného pána.

  Občas sa zahľadeli na mapu a pokojne by obetovali aj niekoľko ďalších dedín, len aby tu nemuseli dnes byť.

  Teplo od sviečok aj hrubých kožuchov vyzrážalo im pot do košieľ a pribuchnuté okná nedýchateľný vzduch v miestnosti ešte zhoršovali.

  Sir Maurice pokynul ich otvoriť, ale len čo sluhovia rozcabrili posledné, ostatnými začalo nekoordinovane búchať až farebné sklíčka z vitráží vylietavali a drolili sa po podlahe prudkosťou nárazu rozsypané na tisícky kúskov.

  V tých kúskoch bolo počuť kroky.

  Všetci zmeraveli na miestach.

  Márne sa obzerali. Okenice dobiedzali do múrov, pridali sa aj krídla dvier. Zvuk krokov naberal na intenzite.

  Sluhovia a väčšina generálov sa nebadane vytratili.

  - Prišiel som si po odmenu...- zaznelo zozadu sály a na tróne sa zjavila pokrútená postavička. Ruka vyložená až hore, noha cez opierku, na tvári široký úsmev.

  Gaston tasil meč. Triasol sa mu v rukách. Sir Maurice sa triasol aj bez meča. Zopár verných sa iba vyplo a zmeravelo.

  - Čo je toto za komédiu ?! Kto ťa sem vpustil ?! ...Kto má tento nechutný žart na svedomí ?! A práve dnes, keď očakávame Temného pána !...- rozhorčoval sa pán zámku, bezmocne sa obzerajúc po prítomných, keď sa z prvotného šoku spamätal.

  Gaston vložil svoju zbraň opäť do pošvy. Podarilo sa mu to až na tretíkrát. Páni sa bezradne pozerali jeden po druhom.

  - V dohode mám uvedené, že žiadate pomoc vo vojne so zlobrami. Citujem : „Tomu, kto  pomôže zvrátiť stav...“a ja viem, že kruto prehrávate...- zaškeril sa Rumpel  naťahujúc pred sebou dlhú úzku listinu. - ...teda tomu dáte riadnu odmenu....- dokončil a začal papier rolovať späť do tuby.

  - Ty si jeho poskok, alebo ako to máme chápať ?! – zaškeril sa Gaston a skončil priplesknutý o stĺp. Keď ho zošuchlo, mal čo robiť, aby chytil späť dych.

  - Koniec zábavy páni !... Alebo vlastne nie ! – ukázal ostrým prstom na nádvorie, kam sa práve prelomiac bránu aj pár vojakov napoly mľandravými pohybmi vtrepávali niekoľkí zlobri. Z cimburia hradnej veže žmurkla na neho Maleficent a hompáľala si nohou, ako mávala vo zvyku.

  Pohrozil jej päsťou, ako mal zas vo zvyku on, ale do divadielka pre hradnú osádku to vcelku zapadlo.

  Čo nezapadalo, bol obraz, čo sa všetkým naskytol po chvíli.

  Z dolných dvier od kuchyne vyrazila zlyhávajúcej posádke na pomoc žena. V žiarivožltých šatách bola aj za súmraku dobre rozpoznateľná a identifikovateľná. Oháňala sa ťažkým mečom, čo jej sily stačili...ale nestačili.

  - Bella ! – skríklo niekoľko hlasov naraz.

  Rumpel a Sir Maurice sa na seba nenávistne pozreli.

  Vyslovili to meno totiž súčasne.

  Dokonca aj z úst Maleficent vyšlo.

  Jediné, čo ju napadlo, bolo vziať na seba svoju pravú podobu a zhlboka sa nadýchnuť. Výdych bol už o niečom inom. 

  Našťastie v ten okamih už za jej krkom sedel On a „jemne“ jej ho vyvrátiac zachránil nádvorie od očistného plameňa. Odniesla si to len južná veža. Ak na tom mieste vôbec niekedy nejaká veža stála.

  - Kde sa ty zjavíš, drahá, sedem rokov tráva nerastie ! – zaprskal.

  - Opakuješ sa, drahý priateľ – zaškerila sa dračica a polichotená neopatrne prižmúrila obrie oči.

   Ledva to vymanévrovali. Aj tak si o hradby riadne ošuchla bok.

  - Ty si koza rohatá, do pol boka odratá...- spieval si Rumpel, nešetrne ňou kymácajúc z boka na bok a postupne zapaľujúc ohne na rôznych miestach, systematicky oddeľujúc zlobrov od Belly.

  - Je to na nič.... Kašlime na to.... Predsa sa tu nezoderiem ! – pišťala Maleficent, víriac krídlami prach,  navyše zošuchnutá koža jej začala krvácať.

  Kde dopadli kvapky, len to zasyčalo a spálilo všetko dôkladnejšie ako plamene.

  - ...a ja som jež, prekolem ťa tiež ! – pripomenul jej necitlivo nedávny rozhovor na pôrodné témy.

  Pochopila a zaťala zuby... Do nejakého zlobra. Pretnúc ho na polovičku.

  Po chvíli bolo nádvorie plné dymu a mŕtvych zlobrov a zvyškov horiaceho zámku okolo.

  Uprostred stála špinavá Bella, opretá o meč, s obškvrčanou garderóbou, z dolných dier začínali vytŕčať hlavy prví odvážnejší zbabelci a z horného poschodia, čo systematicky zachvacoval požiar, zbiehalo panstvo.

  Len čo sa väčšina osadenstva ocitla na nádvorí, objavil sa Rumpel a položil Belle ruku na plece.

  Bola v šoku. Nič nevnímala. Nič jej nevadilo...

  Trocha ho to sklamalo.

  - Tak to by sme mali, drahí moji. Ako vidím o chvíľu nebudete mať kde bývať. A ja, žiaľ,  môžem poskytnúť ubytovanie len jednému z vás...tak... kto to bude ?! ...En-ten-tíky-dva-špalíky... – začal sa  nemiestne pohrávať s prítomnými, ktorých od prežitého strachu ani nenapadlo začať hasiť a ratovať, čo sa ešte zachrániť dalo.

  Natrčil na Bellu svoj tmavý prst.

  - Vyhrala ! – zaškeril sa detinsky a obaja zmizli vo fialovom dyme.

domiceli