OUAT - CESTA TMOU..., 7. kapitola ČERSTVÝ VZDUCH

Cesta tmou

kapitola 7

Čerstvý vzduch

  Nerobil mu dobre. Napriek tomu, že zostával pre ľudské oči neviditeľný. Rovnako musel žmúriť, zvrašťovať mimické svaly, zacláňať rukou slnko, vyberať spoza košele chrobáky a v pote uviaznuté mušky sa mu rozmazávali po koži a zanechávali dlhé čiary svojich mŕtvych telíčok. Sterilita zámku mu vyhovovala akosi viac, než nepohodlné sedadlo medzi dvoma koreňmi stromu a jeho drsná kôra ako opierka.

  A predsa tu neraz strávil hodiny.

  Je potrebné nájsť kompromis.

  Spočiatku sa bránil odvliecť si ju na svoj zámok iba z princípu, lebo na tom Maleficent nástojčivo trvala. V poslednom čase sa mu však zdalo, že to s kariérou dohadzovačky vzdala.

  Už pár týždňov ju nevidel. Chvalabohu. Keby bol skôr tušil, aká citlivá je jej dorastajúca koža, pošle ju na depiláciu k sirovi Mauriceovi aj častejšie.

  V ľudskej podobe to bola v celku tuctová čarodejnica s ostrým jazykom, ale ako dračica to bol ukážkový exemplár. Normálne sa tešil, keď ju zas uvidí v plnej paráde s dorastenou kožou. Dávno sa nepreviezol po okolí...

  Teplý vzduch sa už nedal dýchať. Pomykal prstami a slnko zatienil jeden mráčik, potom ďalší mrak a nakoniec vcelku obrovské mračnisko. Trochu ich premiešal, lepšie rozmiestnil a hneď tu bolo príjemnejšie.

  Zotmelo sa, rozfúkal sa vietor, tomu stačilo trošku pohroziť a stlmil svoju vášeň, dokonca mu jemne vysušil pot vo výstrihu svojím prihriatym jazykom. Spoza mrakov sa ozvalo slabé hukotanie. Nechal si kvapnúť zopár kvapiek na dlaň a osviežil skoro spálenú tvár. Potom zatrhol prísun vody zhora.

  Taký krásny podvečer...a vyzeralo to spočiatku všelijako...

  Už chýbalo len jediné osvieženie.

  „Naozaj mi chýba ?“ pristihol sa pri, čo sa jeho osoby týka, doslova kacírskej myšlienke.

  Nie že by nemal rád štipľavé dvojzmyselné poznámky Maleficent, ale už ho unavovalo byť stále v strehu a snažiť sa neustále vyhrávať slovné potýčky a vojny s jej ohnivou tlamou...

   Táto žena, či skôr ešte len žieňa mu odpovedala inak. Zdvorilo, úctivo, dokonca sa zdalo, že s určitým obdivom, z ktorého nebol cítiť strach ani podlizovačnosť, len úprimné nadšenie. Navyše odpovedala zmysluplne, sčítane a nebál sa priznať si, že obdivoval jej pohotovosť a reakcie. A to si neodpustil ani zložité duchovné či filozofické problémy...

  Maleficent by sa smiala.

  Maleficent sa smiala .

  Pekne doma, v teple pred krbom, zoceľovala a narovnávala  mladé šupinky a v kryštálovej guli s nadšením pozorovala pokroky svojej dávno prednesenej kliatby...  "Ide to krôčik za krôčikom...ale ide."

  - Až je mi ťa ľúto, drahý priateľu...- pobozkala svoju čarovnú guľu a pripleskla si pár medúz na očné viečka. Výborne pŕhlili , znehybňovali a umŕtvovali tkanivo na nich.

  Zdalo sa mu, že čaká pridlho. Potriasol hlavou. „Som nedočkavý, som netrpezlivý...budem jedovatý a nebudem sa vedieť ovládať... Dosť !“ Pristihnutý pri takýchto myšlienkach uvedomil si, že sa od tohto miesta a od tejto ženy stáva závislým... „Zle ! Hneď zle !“

  A predsa zostal.

  Prichádzala šúchajúc si zimomravo ramená.

  „Tak dievčička u mňa na zámku to budeš mať ťažké. Je tam zima ako v psinci..“ hodnotil videné.

  Bella prskla. Ohla sa, nadvihla vrchnú hodvábnu sukňu a zo skrytého vrecka na tej spodnej vytiahla čipkovanú vreckovku.

   „...čaj ti teda variť nebudem, to skôr ty mne. Každý podvečer. Najradšej mám pravý anglický s kvapkou mlieka. Teba nechám prskať a budem sa kochať tvojimi hebkými nôžkami, keď budeš vyťahovať kapesníčky zo spodnej sukne, ktoré ti ja zámerne aj tak schovám... Aj pančušky zruším...Menej pančušiek, viac prskania...“ plánoval potmehúdsky.

  Pozrela na oblohu a na peknej tváričke sa jej zjavila vráska. Dnes to nevyzeralo dobre...

  A predsa prišla.

  „Skúsime sprchu ?“ spýtal sa sám seba zákerne.

  Skúsil.

  Veľké dažďové kvapky ju v mžiku celú zmáčali skôr, ako stihla dobehnúť pod konáre stromu.

- V búrke sa pod stromy nechodí, Bella...- zašepkal ticho ako hlas vidiac ju prilepenú o kmeň.

  - Máš pravdu...- usmiala sa.

  Chytila si jedno ucho, potom druhé, prehodila mokré prúdy vlasov na jeden bok a siahla si na krk. Snímala si všetky šperky,  prstene, aj opasok. Šikovne rozmotala predné šnurovanie a vrchný odev bol pod jej nohami, aj s topánkami a pančuškami, hoci na nich nič kovové nebolo..

  - Čo...čo... to robíš ?! – nechápavo vypleštil oči vidiac ju len v spodnej sukni a krátkej košieľke na ramienka do nej zapravenej.

  - Zbavujem sa všetkých kovových súčastí odevu. Krúžky, slučky, výstuže... Si pováž, čo toho žena musí na sebe vliecť!...A aké to môže byť v búrke nebezpečné ... Ale teraz sa cítim taká ľahká... – rozpažila ruky a vybehla spod stromu.

  Dážď sa jej lial po k nebu nastavenej tvári, cez dlane po holých pažiach kdesi do oblúka košieľky, ktorá sa vnikaniu vody svojsky bránila...prilepila sa o telo najtesnejšia ako vedela.

  Akoby zostalo len to telo...

  Zaboril prsty rúk do koreňov, v ktorých sedel a zmeravel...

  Maleficent sa čosi nezdalo. To ticho a šumenie...necitlivo si strhla medúzy z viečok, aj s ich časťami a potriasla guľou.

  - No, jasné !... Ja vždy zmeškám najzaujímavejšiu časť ! – hnevala sa sama na seba. – Polonahá princezná tancujúca v daždi...a...A?...A!... A ten tĺk nemožný si zas robí v strome manikúru!!!... Mňa z neho klepne!...Nie...nie....nie...nemyslela som to doslovneee...! – utekala pred obrím kladivom chodbami svojej sluje.

domiceli