Mr.GOLD Obchodné tajomstvá X., 101 kapitola, TIENE

Obchodné tajomstvá

kapitola 101

Tiene

   Prechádzal ukazovákom jemne sa jej dotýkajúc po vrchu hlavy, oddeľoval jednotlivé pramene a vdychoval vôňu čerstvo umytých vlasov, čo sa dvíhala zo žliabkov vytvorených jeho prstom. Nepotreboval oči, stačila mu predstava, že na neho s láskou hľadí tými svojimi dúhovými a nežne sa usmieva.

  - Jazvy už takmer nevidno. – zaklamala mu ticho a bol jej aj za to vďačný.

  Ale podľa letmých bozkov, ktorými obdarovávala jeho tvár dobre vedel, že všade tam, kde sa dotkli jej mäkké pery leží jeden z vyhĺbených hrobov jeho beztak škaredej pleti. Tých bozkov boli desiatky...

  - Stačí, stačí...pani doktorka, prisahám, že čo sa mojej kože týka, už sa cíti ako...ako...- prešiel rukou okolo jej hebkej tváre, po krku a ramenách a struhol si to krížom cez trup dolu k jej brušku. - ...ako bábätko. – priložil ruku tam a čelo oprel o to jej.

  - Dobre, že hovoríš. Dnes pôjdeme... ty so mnou..a ja s tebou do nemocnice. – povedala rázne, aby dala najavo, že nechce počuť žiadne výhrady.

  - V mojom prípade to naozaj nie je nutné. – predsa len sa pokúsil o odpor, pomaly sa zviezol dolu, odhrnul tenký svetrík a pobozkal ju do jamky pupku. - ...ale s vami pôjdem veľmi rád. –

  Dvere na obývačke sa otvorili a vošiel Neal.

  Po pár krokoch všimnúc si otca na kolenách zacúval, strčil ruky do vreciek, prekrútil očami, celou hlavou aj telom, nastavený opustiť čo najnenápadnejšie miestnosť.

  - Bae ? – otočil hlavu smerom, odkiaľ počul šuchot.

  Neal sklonil hlavu, otočil sa, ale pozeral bokom kymácajúc sa z päty na špičky.

  Pomohla mu vstať. Vzal si jej tvár do rúk a náročky ju pobozkal dlhým vášnivým bozkom.

  - Bella, srdiečko, nechaj nás chvíľu osamote. Musím sa so synom vážne pozhovárať. – poprosil ju. – Zdá sa mi, akoby nás zámerne prenasledoval...Začínam mať pocit, že to robí náročky a má nejaký problém s prejavmi našej lásky...- pokračoval prísnejšie.

  - Musel by som byť slepý, aby som sa im tu vyhol ! ...Je vás plný dom ! – odfrkol Neal.

  - To bolo...netaktné. – pozrela sa na neho Bella prechádzajúca pomaly okolo.

  - Bella, prosil som ťa...- radšej si zahryzol do jazyka, aby nebol zbytočne zlý na ňu, ktorá vlastne za nič nemôže...

  Dvere sa zatvorili, ale ona zostala dnu. Oprela sa ticho a počúvala.

  - Žiarliš ? ...Stále žiarliš ? Po toľkých rokoch, po tak dlhom čase si sa s tým stále nezmieril?! – začal zostra mysliac si, že Bella je už preč.

  Pristúpil až k synovi a čakal odpoveď.

  Žiadna neprichádzala.

  - Kedy pochopíš, že Bella už nie je maličké dievčatko... Dozrela na ženu a ja tú ženu  milujem! A čakáme spolu dieťa ! ...A nemienim už stratiť ani minútu zo svojho života a byť čo i len chvíľočku bez nej! Ona a ja patríme spolu!... Nie ona a ty! Zmier sa s tým..- už kričal.

  Neal stále mlčal a pozeral mimo.

  Nechcel hovoriť pred Bellou a zbytočne jatriť dávno zabudnuté  už beztak zacelené rany.

Minulosť v ňom nevyvolávala to, z čoho ho obviňoval, skôr naopak. Bál sa o prítomnosť. Bál sa o ňu, že aj jej znova ublíži tak, ako odjakživa ubližoval všetkým, bez ohľadu na to, či to boli neznámi alebo vlastná rodina.

  - Prečo mi neodpovedáš ? Máš strach ? ...spýtal sa už miernejšie, akoby si niečo uvedomil. – Bae, prosím, pochop ma....Celý môj život sú väčšinou iba samé zlé rozhodnutia...ale konečne aj mne zasvietilo svetielko...- náhle sa rozosmial. Zúfalo, malo to nádych šialenstva.

  Pochopil, že točí o svojej slepote a prišlo mu ho ľúto.

  Aký paradox...Konečne mu vyšlo slnko a on ho neuvidí...

  - Áno, nikdy ho neuvidím... – povedal, akoby vedel čítať myšlienky. - Moje oči zostanú navždy mŕtve...Neuvidím teba, ju ani svoje deti... – odmlčal sa.

  Pomaly prešiel k oknu a nastavil tvár k slnku.

  - Aj ty si slepý Bae...keď nevidíš...keď si stále o mne myslíš, že som ten netvor, zloduch, to monštrum, ktoré dokáže len ubližovať a všetko ničiť...To už nie som ja, Bae...ja viem, čo je to milovať !... Vždy som to vedel... – šepkal a z prázdnych jamiek akoby mu stekali slzy.

  Hlas sa mu triasol. Celý sa roztriasol.

  - Ale...mal si pravdu. Bol som zbabelec. Vždy...Bál som sa priznať si to, bál som sa sám o seba, že mne niekto ublíži a to som už nechcel... Už nikdy som nechcel zažiť ponižovanie, bitku, hlad, strach... Nikdy, Bae...A keď som už mal potom všetko...Bohatstvo, moc, „slávu“...bál som sa zas...celý život sa len bojím...Aj teraz sa bojím, že ma nepochopíš...že vás nebudem vedieť ochrániť...že zlyhám... – znova sa odmlčal.

  Neal vytiahol ruky z vreciek a pomaly pristupoval k otcovi.

  Položil mu ruku na rameno, ale slovo zo seba nedostal.

  Otočil sa k nemu a chvíľu iba mlčali.

  Porozumeli si aj bez slov.

  - Prosím, sľúb mi, že sa ona o tom nedozvie. – požiadal nervózne si prehodiac palicu z jednej ruky do druhej.

  Bae sa mierne obzrel. Stála tam stále zatajená so sklonenou hlavou.

  - Musím za každú cenu vrátiť mágiu späť do začarovaného lesa a bojím sa, že to musím spraviť skôr, ako ma jej láska dokáže vyliečiť. Nesmie o tom vedieť... – zašepkal smutne prosbu.

  - Konečne dobré rozhodnutie, otec ! – objal ho a  vtiahol do seba slzy.

  - ...urobím to, urobím...pre vás...pre svoje deti. –

domiceli