Mr.GOLD Obchodné tajomstvá VIII., BONUSová kapitola NÁDEJE

Obchodné tajomstvá VIII

BONUSová kapitola

Nádeje

   Cítil sa ako pred usnutím, v čase, kedy si chceme utriediť svoje myšlienky, pozakladať do správnych priečinkov, pokúsiť sa skartovať či zvýrazňovačmi podčiarknuť vybrané. Keď aj tak zaspíme skôr, ako začneme a ráno zistíme, že všetko je tak, ako je a na ďalší repozicioning skríň nebude možno, našťastie, nikdy čas.

  Tma mu umožňovala nerozptyľovať sa  okolím a hoci mu ostatné zmysly nosili všetky okolité novinky akoby v dvojnásobnom počte, nič nevyvážilo letargiu z temnoty, do ktorej postupne, z hodiny na hodinu upadal.

  - Toľké roky sme v kliatbe prežili bez mágie a teraz po niekoľkých  dňoch mám pocit, že nevydržím bez nej ani hodinu...- zafilozofoval si nahlas.

  - Ja s tebou nevydržím už ani hodinu ! – odvrkla mu žena stojaca pred dierou, kde malo byť okno. – Vraciam sa domov ! – zašuchotala vlečkou a nervózne vykročila.

  - Do Storybrooku ? – uškrnul sa.

  Zastala. Hnev jej prinášal na jazyk tie najjedovatejšie slová, frázy plné blenu a štipľavých nadávok, ale ovládla sa.

  - Na svoj zámok ! ...Čo ak tam, mágia stále funguje ?! Na to si nepomyslel ?...Čo ak funguje vonku ?! ...Skrátka v tomto lese musí byť miesto, kde jej aspoň kúsok zostal ! Nebudem tu len tak nečinne sedieť a robiť aupairku odrovnanému starcovi...Drahý ! – zhodnotila situáciu.

  - Prosím, robíš to predsa každý deň ! – zamával jej.

  - Aký „každý deň“ ?! – prudko sa otočila.

  - Tam vonku už nič nie je. Čas sa zastavil, ak si si to ešte nevšimla. Zajtra ráno ťa zas nájdem vyhrabávať sa s nadávkami zo sutín, zas zistíš, že som slepý, zas budeš mať chuť ma zabiť, zas ti budem musieť povedať o tvojom synovi...a na večer sa zas pokúsiš vrátiť sa „domov“...Presne tak, ako včera a predvčerom...Presne tak, ako zajtra a pozajtra a popozajtra...Navždy, drahá ! – zašepkal.

  - To nie je pravda ! Chceš mi tvrdiť, že sa stále opakuje jeden a ten istý deň dookola ?! – zajačala.

  - Pozorujem to už pár dní...Ale nechcel som ťa vystrašiť... – odpovedal jej pokojne.

  - To znie ako...kliatba ! – zamyslela sa Regina.

  - To je kliatba.... Presne tá istá, ktorú si zniesla na Začarovaný les. Priznávam, s mojou výdatnou pomocou. Teraz si ju tu odpykávame my dvaja. Jediné, čo ma teší, je, že čas v Storybrooku plynie...To je povzbudivé...- povzdychol pri spomienke na tých, ktorí sú tam.

  - Ako si to mohol dopustiť ! Nenávidím ťa ! – zvrieskla.

  - Ó, aká to novinka...pripisujem si ťa do zoznamu mojich „fanúšikov“...ak nájdem jeho koniec s voľnou linajkou, ovšemže  ...- pokýval hlavou a znudene sa oprel hlasno vydýchnuc.

  Sedela v kresle s nohami vyloženými, zababušená v teplom župane. Jeho župane. V jeho kresle, s jeho vôňou, aby aspoň na okamih mala pocit, že je niekde tu, blízko, pri nej...

  Nevšimla si hneď Neala, ako vošiel a zadíval sa na ňu vážne mysliac si, že ho nevníma.

  - Ak sa chceš spýtať, či ho milujem, tak odpoveď poznáš. Milujem ! Nekonečne ho milujem, napriek všetkým a všetkému... – rozplakala sa.   – Chýba mi...tak veľmi mi chýba, až sa mi zastavuje srdce a neviem sa nadýchnuť, až mám pocit, že sa už nechcem prebudiť, ak nie je vedľa mňa... – vzlykala.

  Mračil sa.

  - Ako... toto dokázal ?...Práve ON ?!...-  strčil si ruky do vreciek a začal sa knísať ako vždy, keď nevedel, kam z konopí.

  - Pýtaš sa to kvôli Emme, však ? – utrela si slzy a zhovievavo sa usmiala.

  Nepozrel na ňu, len skrivil ústa a sklonil hlavu.

  Vstala a podišla k nemu.

-  Aj on sa bál. Ani nevieš, ako veľmi sa bál...ľúbiť...Aj ty sa bojíš. Ublížil si jej a teraz máš strach, že ťa odmietne, že ti to nikdy neodpustí, že ťa už nikdy nebude mať rada a nepustí si ťa do svojho srdca. Však? – pohladkala ho ako matka dieťa po líci.

    Pocítila, ako sa zachvel.

   - Neboj sa jej to povedať, neboj sa jej dať najavo, že ju miluješ, že v tvojom srdci stále je a nikdy z neho neodišla. A hlavne nestrácaj čas, Neal. Je vzácny...A aj vy dvaja ste ho premárnili už toľko...Choď za ňou a keď ťa vyženie, choď zas...a zas...ak ju skutočne miluješ... – usmiala sa, utrela si nos a so sklonenou hlavou vyšla z obývačky.

domiceli