Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 95. HNIEZDNY ČAS

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 95

Hniezdny čas

   Už pred svitaním stál vonku. Chlad mu tetoval husiu kožu pod košeľou a každý chladivý vpich napriek tomu rozprskol sa mu vnútrom ako kalciová injekcia. Horúčosť ho oblievala a bezmocnosť topila mu v nej iskričky nádeje.

   Mal sto chutí sám skúsiť vyštverať sa do koruny, ale dobre vedel, že by to bolo márne. V tomto stave musel len trpezlivo čakať, kým sa všetci ostatní neprebudia a nezaujmú svoje miesta v jeho pláne.

  Slnko už párkrát vykuklo, ako pocítil v tvári, ale rozhodlo sa hrať sa ešte chvíľu na skrývačku.

  Zato Regina už mala skrývania sa v kope rozvalín zrejme zas plné zuby. Dnes ešte zúrivejšie ako inokedy vrieskala na celé torzo hradu svoje komplimenty na Jeho pohostinnosť.

  Iba vzdychol.

  Za sebou započul pomalé kroky.

  Emma si zimomravo šúchala ramená a nenápadne zívala do pleca, Neal ju sledoval odzadu a ruky  prechádzajúce jej ramenami evokovali objatia. Tak rád by bol tými rukami...

  - Nechcela som sa včera pýtať, ale...priznávam sa, nie veľmi som rozumela tomu, čo sa vlastne stalo. – povedala namiesto pozdravu, zastala si vedľa neho a pozrela tým smerom, kam bola vyvrátená aj jeho tvár.

  - To nič, to nič....To je v poriadku. Všetko je tak, ako má byť... – zdvihol jednu ruku z palice a kýval ňou pred sebou.

   Potom ju priložil k perám na znak toho, aby stíchli.

   Neal si stal vedľa Emmy a pozoroval jej profil. Už bol na ceste od vrchnej pery na kopček brady a potom už len spustiť sa dolu jej štíhlym krkom kdesi za límec bundy...keď do neho nešetrne vrazila Regina a stala si medzi Emmu a jeho.

  - Čakáte tu na pečené holuby ?... Nie je to už trošku staromódne ?! – vyprskla pozrúc sa tiež hore do koruny s nechápavým úškľabkom na perách. Preventívne ich nechala aj pootvorené, ak by predsa len „padali“, nenechá si to ujsť.

  - Psśśśst...- ozval sa znova.

  Poslušne zmĺkli.

  Ešte chvíľu trvalo, kým sa s prvými lúčmi slnka prebudil aj strom. Rozšumel sa, listy sa napli, konáriky zapraskali, akoby si naťahovali nočným pokojom zdrevenelé údy a z útrob sa ozval bzukot, štebot a dokonca i vtáčí spev.

  Dodnes mŕtvy strom, v mŕtvej záhrade, v mŕtvom lese...ožil. Prebudil sa. Vstal z mŕtvych...

  - To je krása...- zašepkala Emma.

  - To je...odpovedal jej. – Musíte mi pomôcť. Treba ísť tam hore...Tam niekde v korune je naša záchrana. Nájdite to miesto...- ukázal smerom do koruny.

  Nerozumeli síce o čo konkrétne ide, ale Neal si stal chrbtom ku kmeňu a ponúkol Emme spojené ruky.

  Regina sa síce zdula a s rukami prekríženými na hrudi otrčila nos k nebu, takže sa Emma ani nesnažila dať jej v lezení prednosť.

  Stúpla si mu na dlane a on ju ľahkú ako pierko vyhodil vyššie, až sa mohla zachytiť prvých hrubších konárov a vytiahnuť sa hore.

  Strom sa ešte väčšmi rozšumel, akoby ju sám bol posúval vyššie a vyššie a pozýval hlbšie do svojich útrob.

  - Emma, - ozval sa Rumpel zdola. – Pozorne sa pozerajte okolo seba. Všetko, čo uvidíte, je veľmi dôležité... Nájdite ho, prosím, nájdite a prineste...- hlas sa strácal v šumení lístia, ktoré sa začínalo podobať stavu vo víchrici vnútri stromu. Vietor jej hlučne pískal za ušami, šum začínal nepríjemne dobiedzať a do toho všetkého sa strom napodiv rozhýbal, ako vlny na mori.

  Vtedy ho zazrela. Obyčajné malé vtáčie hniezdo. Umne spletené do kruhu, ľahké, krehké a napriek tomu dostatočne pevné, aby ochránilo svojich nájomníkov.

  Načiahla k nemu ruku. Vtom vyleteli z neho vtáčiky a zmizli v lesku slnečných paprskov. Zostali po nich len drobučké chumáče páperia.

  Zľakla sa a pritiahla ruku k sebe, skrčiac sa skoro do klbka. Keď znovu otvorila oči, hniezdo tam už nebolo.

  Ležalo opreté o jej hruď a pritískané dlaňou v jeho dutine. Objala ho všetkými piatimi prstami a vyvrátila. 

  Kopček, ktorý vytvorilo, pôsobil ako zmenšenina skutočného vrchu. Takmer ho od ľaku vypustila z ruky.

  Potriasla hlavou, akoby sa bola práve prebudila z nejakého sna.

  Strom už bol zas obyčajným stromom. Hniezdo iba drozdím hniezdom a ona žena v korune, ktorú premkol strach, že je vyššie, než by mala byť.

  Zliezla dolu a podala ho Rumpelstiltskinovi -

  - Je to „ono“... – povedal spokojne, keď pod bruškami prstov pocítil jeho štruktúru. – Vedel som, že to dokážete, Emma. Vy dokážete prelomiť kliatbu ! – povedal záhadne.

  Pozrela na Neala aj Reginu, ktorí sklamane hľadeli na posplietané trsy trávy, konárikov, pierok a kadečoho, čo tvorilo malé hniezdo v Rumplovej dlani.

  -  Ešte mi musíte povedať, čo ste videli. – otočil k nej hlavu.

  -  Nič. Listy, konáre...hrubšie aj tenké...to hniezdo... – vykladala Emma poslušne.

  - Nie, nie, nie ! Znova.... Emma ! Sústreďte sa prosím !... Znova, znova...Povedzte, čo ste skutočne videli, je to veľmi dôležité...- pobádal ju.

  Spočiatku nerozumela...ale zamyslela sa.

  Telom jej prešiel neviditeľný prúd akejsi energie a strom sa jej znova zjavil za viečkami, no obrazy boli iné. Plnšie, jasnejšie, hoci pre ňu stále málo zrozumiteľné.

  - Videla som more, rozbúrené more a vrch a päť ľudí, čo sa držali za ruky... kruh...fúkal vietor a hore...hore iba vzduch...a vtáci boli  hviezdy... – odmlčala sa.

  Pozreli neisto na ňu.

  Emma sa cítila, že ju niekto prepleskol, lebo pritvrdo spala a nevedela, či to bol sen, či len halucinácie...nevyznala sa vo svojich víziách ani za mak. Pripadala si tak zvláštne.

    - Viem, kde je to miesto. – zakončil miesto nej.

    - Zem – nezem !... dodal Neal, ktorému opis tiež prinavrátil dávnu spomienku.

domiceli