Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 92. RADA VÍLY

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 92

Rada víly

  Nízka prízemná budova, ktorá slúžila ako obydlie aj pracovňa pre sestry v jednom, nepôsobila práve príťažlivo. Spoza okien presvitalo matné trasľavé svetlo sviečok. Mníšky do noci pracovali. Vlastne o nich vraveli, že nikdy neodpočívajú.

  Nemohla vydržať do rána. Len čo Henry zaspal, obliekla sa a teraz tu stála a napriek tomu, že ju to ťahalo zaklopkať, iba si hrýzla spodnú peru a váhala.

  Dvere sa akoby zázrakom otvorili.

  Stála v nich matka predstavená a zhovievavo sa usmievala. Svetlo sviečky ožarovalo ju zozadu a vytvorilo gloriolu, takže na prvý pohľad pôsobila ako svätica v tomto svete a doslova ako čarovná víla kmotrička v tom druhom – magickom. V oboch prípadoch dychvyrážajúco a očarujúco.

  Nadvihla ruku ako krídlo a pozvala ju dnu.

  - Dobre, že si už prišla. – zopäla ruky a usmievala sa smerom k jej bruchu.

  Zneistela. Nečakala vľúdny úsmev. Jej spôsob života sa iste priečil všetkým zákonitostiam mníšskych rádov...Nebola vydatá, nemala manžela a predsa v nej rástli plody zakázanej lásky.

  - Nemám právo vás dvoch súdiť ani ako mníška, ani ako víla. – pozrela jej do očí, akoby vedela čítať  myšlienky. – Boli splodené z pravej lásky a budú ju potrebovať po celý život. Tvoju aj jeho. Preto ti rada pomôžem. – usmiala sa znovu a objala ju.

  Bolo jej zrazu tak ľahko, príjemne, ako už dávno nie. Srdce sa jej rozlialo do všetkých žíl a vlásočníc celého tela a tvár sa rozžiarila. Počúvala pokojné slová modrej víly a každé bolo pohladením, poláskaním, že stačilo zatvoriť oči a znova sa ocitla v jeho mäkkom náručí.

   - Viem, že Emma a Neal sa vrátili do Začarovaného lesa pomocou Jeffersonovho klobúka. Ten zostáva otvoreným portálom tu, na našej strane stále. Ale je tu jeden problém... – víla zmĺkla.

  Obraz sa jej rozmazal a rozplynul ako ranná hmla. Zneistela. Preľakla sa.

  - Mágia je späť v Storrybroku a to znamená, že Začarovaný les je teraz bez nej. Nemajú k dispozícii jediné kúzlo, ktoré by im zabezpečilo návrat. – pozrela sa na Bellu smutne víla.

  - Ale, ..ale to predsa nie je možné ! Oni sa musia vrátiť ! Všetci ! Už len kvôli Henrymu...- zašepkala zmätená.

  - Je pekné od teba, že myslíš v prvom rade na neho...a aj preto som povedala, že ti pomôžem. – dotkla sa jej ruky, aby ju upokojila.

  - Povedz, čo treba ! Ja urobím čokoľvek, len aby sme zas boli všetci spolu, prosím... –

  - Ty už si svoje urobila dávno,  Bella. – odpovedala jej modrá víla tajomne.

  Pozerala na ňu nechápavo a bála sa, čo sa dozvie.

  - Pamätáš sa na ten večer v Začarovanom lese, v záhrade zámku, pod veľkým stromom... – začala zoširoka víla.

  Zapýrila sa. Akoby mohla zabudnúť na dotyky a bozky, ktorými pomaly prebúdzal jej telo, na slová plné citu, čo napĺňali srdce, na objatia, čo jej zastavovali dych, aby si ho musela brať z jeho úst a pohladenia, ktoré ako vánok láskali jej každý kúsok centimeter, po centimetri...

  - Pamätáš sa na to vtáčatko, ktoré si našla pod stromom a vrátila do hniezda ? A zachránila ho. – prerušila jej spomienky modrá víla.

  - Bolo také zoslabnuté...a v hniezde ho čakalo jeho dvojča, ďalšie malé drozdíčatko. Boli také sladké, bezmocné... – rozkvitol Belle šťastný úsmev na tvári.

  - Vtedy udrel blesk...bolo to kúzlo mojej sestry žltej víly. A to kúzlo sa nestratilo. Je stále tam. Na tom strome. V tom hniezde...To drozdie hniezdo je portál, ktorý ich prenesie späť. Je ako loď, ktorou sa dopravia tam, kam patria...Domov !  – uzavrela rozprávanie dobrá víla .

  Bella zosmutnela. Predstavila si záhradu po boji, ktorý nasledoval...jej spálené torzá...zničené hriadky, polámané konáre, obhorené kmene...to mŕtve ticho, ktoré nastalo.

  -  Ale...- začala neisto, prekvapená, že víla sa stále usmieva.

  - Žiadne „ale“ ! Tvoja slza spustila obnovu...Treba veriť, Bella. Viera je veľmi silná. Podobne, ako láska. A ak sa spojí láska s vierou...stane sa zázrak. – pokojne vážne prikývla.

  - A vedia to aj oni ? – zneistela opäť Bella.

  - To netuším... – povzdychla víla. – Musíme len čakať...a veriť. – doložila ticho.

  

domiceli