Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 96. POSLEDNÝ ČLÁNOK

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 96

Posledný článok

    Táto pláž mu bola nechutne povedomá. Lepšie povedané, zo všetkých kútov zeme a priľahlého sveta práve tu mal najmenšiu chuť zas pristáť. Stalo sa.

  Loď si lenivo máčala pozadie v teplom odvare plytčiny, plachty zvesili ramená a kormidlo sa monotónne posúvalo vždy o pol palca naľavo a zas pol palca vpravo.

  Stál na prove, ale nepremýšľal. Nikoho tu nevidel, nikto tu na neho nečakal. Pochopil.

  Jediný, skoro by bol povedal „človek“, čo tu prebýval, bol ON. Kúsok vo vnútrozemí, všetkými opustený, pripravený v samote odtrpieť nehostinnosť miesta a údel kliatby, aby iní mohli šťastne žiť. Ešte stále celkom nevstrebal tento jeho altruizmus.

  Ale prečo ho teda volá späť...

  Muselo sa niečo vážne stať. 

 Ostatne nebol to zas koniec-koncov až taký zlý pocit, že je potrebný a niekto je na neho odkázaný. Dokonca práve ON...

   Prehodil si kapsu cez plece a zostúpil do člna. Nemusel sa ani veľmi namáhať, pokojný prúd ho po chvíli sám vyniesol do piesku pláže.

  Sedeli v jedálni, s prázdnym hniezdom uprostred stola, každý ponorený do vlastných myšlienok. Deň sa už balil a aj Regina sa rozhodla dať si zapriahnuť povoz na cestu domov... Dnes trochu neskôr ako iné dni.

  - Šťastnú cestu, drahá. A budem rád, keď mi potom po nejakom poštovom holubovi oznámiš, kde si u mňa našla koniareň...- zakričal za ňou, len čo zmizla vo vestibule, kyvkajúc hlavou do strán, ako nad správaním sa rozmaznaného nespratného decka.

  - Necháš ju len tak ísť ? – zabŕdol do neho Neal.

  - Pokoj, chlapče. Ráno ju tu máme zas ako na koni...hoci pochybujem, že niekde nejakého splaší... – kývol znudene hlavou a oprel sa.

  Nemýlil sa, vonku zo začínajúcej tmy sa ozývali Reginine strašidelné nadávky. Tentokrát na zlé osvetlenie objektu a lenivosť služobníctva, či také čosi...strácalo sa to v útrobách záhrady.

  Nonšalantne vykrútil ruku, ako znamenie, že presne toto očakával...

  Vo vysokom kresle sa takmer strácal. Napriek Emminej starostlivosti jeho rany nejavili žiadne náznaky zlepšenia. Bol v zúboženom stave, no jediný s vierou v úspech celej akcie.

   - Naozaj veríte, že nás príde...zachrániť ? – obrátila sa na neho.

  - Zachrániť ?! Hook ?...Je to pirát...Ide len za dobrodružstvom. Zachránime sa sami ! Potrebujeme len jeho loď... Riadiť ju vie ostatne aj Bealfire...- odvrkol nenávistne.

  Neal s Emmou pozreli na seba.

  - Áno, som na neho nahnevaný !... Veľmi nahnevaný ! Toto si riadne odskáče...teda... Tento pirát už doskákal...Už si nikdy nedovolí na mňa vyskakovať !... Nikdy ! Nebyť jeho, tak tu dnes nie ste uväznení v kliatbe vy a ani ja nie som v tomto stave ! ...- ukázal na svoju tvár a hlboké popáleniny po celom tele.

  - Lenže my musíme byť piati...- pripomenula mu Emma to, čo videla v korune stromu.

  - Žiaden strach...zabijem ho až potom, keď nás bezpečne dopraví domov. Uvidíte, aký ľúbezný viem byť, keď sa hrám na diplomata. – precedil medzi zuby.

  Nealovi sa jeho reči nepáčili. Hanbil sa za otca pred Emmou...Pred celým svetom.

  Položila mu dlaň na spojené ruky na stole vidiac jeho rozpaky z toho, čo počul.

  Čelo sa mu zvlnilo do množstva prekvapených vrások a bol by schopný rovno poprosiť otca, aby svoje krvilačné reči viedol ďalej, len nech mu tam Emma svoju ruku nechá stále položenú...

  Ovládla sa a pomaly ju stiahla späť na kolená, mlčky hľadiac dolu pod stôl.

  Usmial sa.

  - Pôjdeme sa trochu prejsť, otec. – postavil sa a otvorenú dlaň natiahol k Emme.

  Neprijala ju, ale vstala tiež a pohla sa smerom von.

  Nič nevidel, ale pochopil...

  Nič nevidel, ale pochopil...

  Po celom dni a noci putovania pred ním stála zrúcanina obydlia najmocnejšieho pána sveta. Muselo sa tu po tom, čo odišiel s Emmou, Nealom, Bellou a Henrym späť do Storybrooku, odohrať čosi vskutku katastrofálne, keď to ani tie hrubé stredoveké múry neprežili.

  Nemal z toho dobrý pocit.

  Na jednej strane sa mu rodiace sa svitanie dávalo pocítiť svoje vlhké sychravé trápenie sa s príchodom na tento svet. Na strane druhej, čosi mu zovrelo vnútornosti, pri predstave, čo nájde vo vnútri.

  S hlbokým nádychom vykročil.

  Už ho čakal vo vstupnej dvorane.

  Stál opretý o palicu oboma rukami so zohavenou tvárou nastavenou rovno jeho priamemu pohľadu.

  - Si spokojný so svojou dobre vykonanou prácou, Hook ?! – ozval sa stroho a rukou obkrúžil okolie.

  - Keď som odchádzal, stáli ste aj tento hrad, aj ty bezpečne na vlastných nohách ! – odpovedal mu nie celkom isto.

  Vykročil za hlasom piráta, skoro do neho vrazil. Až vtedy si Hook všimol, že je úplne slepý...

  - To som... nechcel... – povedal na ospravedlnenie. – Myslel som to v dobrom, že čarovný atrament, jej vráti  len spomienky a ... -

    - Kto sa ťa prosil o dobročinnosť ? Kto ?! – vyšlo z neho štipľavo. – Vidíš ?! ...Áno...áno, ty vidíš, podliak, vidíš  čo si spôsobil ! A čo ja ?! Na mňa si nemyslel ?! – triasol sa zlosťou, márne sa snažiac ovládnuť.

  - Pán Gold – zvolala prichádzajúca Emma, vypočujúc si práve útržky rozhovoru.

  - Dám ti ešte jednu šancu napraviť škody, čo si popáchal...- povedal miernejšie s celou silou mu však stlačil rameno tak, až ho ohlo, hoci bol mladší aj silnejší.

  Nebránil sa.

  Pohľadom zavadil o kopu kamenia, ktorá sa náhle rozhýbala.

  - Nevšímaj si to, drahý priateľu,  to len Regina vstáva...Iste zas ľavou nohou, ako budeš o chvíľu počuť... – tlačil ho stále zapretý o jeho rameno do bývalej jedálne.

  Neal s Emmou sa ticho pohli za nimi.

  Regina bola podľa očakávania výrečnejšia...

domiceli