Mr.GOLD Obchodné tajomstvá IX., kapitola 91. SPOLU

...tak po BONUSovkách začneme deviatu sériu s novým obrázkom od Evuš...

:-)

Obchodné tajomstvá IX

kapitola 91.

Spolu

     Netrpezlivé slnko na skokanskom mostíku odrátavalo si posledné sekundy dňa a jeho plánované salto mortale už v predstihu ako žiletka orezávalo obrysy stromov v záhrade berúc si detaily drzo so sebou ako daň. Znejasnený výhľad podobný tomu vnútornému naháňal jej teraz chlad do útrob, márne sa chcela skryť do spomienok.

   Henry bezmocne sedel ako vinník oproti na gauči a hľadel si na špičky nôh v tenkých ponožkách.

  Nevyčítala mu nič nahlas, ale cítil vinu, že nebol k nej celkom úprimný. Dospeláci sú čudní a už sa ani nesnažil im porozumieť. O čo radšej by sa nechal podpichovať Lacey, ako cítiť vyčítavé bodnutia smutných očí od Belly.

  Mal ju rád. Bola najlepšia zo všetkých, čo poznal a preto sa pri nej cítil teraz tak nejak nesvoj.

  - Veríš, že sa vrátia, však ? – usmiala sa trochu namáhavo, len čo slnko zmizlo z oblohy.

  Iba prikývol a usmial sa tiež. 

  Nehnevá sa na neho, že jej neprezradil o pláne Emmy. To je fajn.

  - Myslím si, že aj tak budú potrebovať našu pomoc. – pozrela teraz už vážnejšie, hoci ho nechcela príliš vystrašiť.

  - Mama vravela, že sa spoľahnú na pána Golda. – vyhŕkol Henry a presadol si k Belle.

  - Áno, áno... na neho sa vždy dalo spoľahnúť...To viem určite. – objala ho okolo pliec.

  Ale istá si svojimi slovami nebola. To, v akom stave bol, keď ho opúšťala, v nej ešte stále vyvolávalo zimomriavky a kreslilo vrásky po čele.  A bála sa aj toho, že nebude chcieť sa vrátiť späť do Storybrroku, preto, aby ochránil ju...

  Povzdychla.

  - Bella ? Poďme za Modrou vílou, ...teda za matkou predstavenou. - opravil sa vzápätí. – Je múdra, možno by nám poradila, ako im pomôcť, čo najrýchlejšie sa dostať späť, za nami. – roztvoril doširoka oči a nadšený svojím nápadom čakal jeho odobrenie.

  - Pôjdeme. Hneď ráno. Sľubujem. Teraz je už ... neskoro... – vstala, zatvorila okenice a pokynula chlapcovi, aby ju nasledoval do kuchyne.

      Od dlažby sa odrážal klopot vychádzkovej palice. Šiel pomaly, z kroka na krok. Letargicky. Znudene.

  Prekročil prah, zastal a započúval sa. Čakal, že mu Regina svojim „jemným“ hlasom dá najavo, kde práve je.

  Emma pootvorila ústa v nemom úžase, keď uvidela zúboženého muža pred sebou. Ani Neal sa v prvom momente nezmohol na slovo.

  - Otec...- zašepkal.

  Roztriasol sa. Srdce mu vystúpilo až do hrdla a zatarasilo vzduchu prístup. Nohy ho zrádzali, celé telo odmietlo poslušnosť. Keby nebol k nemu Neal priskočil a nezachytil ho v poslednej chvíli, zosype sa im pred očami.

  - Otec ! Preboha ! Čo je to s tebou ?!... – spýtal sa zúfalo pozrúc sa mu do tváre.

  Emma vzhliadla na Reginu stojacu opodiaľ na kope kamenia s pohŕdavým úškrnom na perách.

  - Temný pán nám zbledol ! – mykla si pred tvárou dlaňou ako vejárom a zložila ruky na prsiach. – Teraz len neviem, či od prekvapenia, že ste vôbec tu, alebo skôr kvôli tomu familiárnemu osloveniu...“Otec“...Pch ! Celý začarovaný les vie, že strčil chlapca do portálu ako najväčší zbabelec uprednostniac svoju moc pred otcovskými povinnosťami a teraz bude zamdlievať, že ho po rokoch rokúcich rád vidí. – prekrúcala očami.

  - Vy tiež nedostanete titul „matka roka“, pani starostka ! – bránila Emma Golda. – Nepamätám sa, že by malý Henry o vás niekedy hovoril v dobrom... -

  Regina sa zamračila a vypochodovala k žene pred sebou. „Henryho“ jej spomínal aj ON...naozaj bude mať niekde v neznáme nejakého syna ?...Asi to predsa len bude pravda...

  - Kto si ?!... Kto si, keď sa ma opovažuješ osočovať ?! ...Vieš, kto vôbec som ja ? – skríkla mladej žene do tváre rozpajedená ako medúza.

  - Emma, prosím...- zašepkal Gold a natiahol k nej ruku.

  Bál sa, aby mu náhodou neprekazila plány a neprezradila Regine viac, než považuje za potrebné. Budú ju ešte potrebovať. A s kruto naservírovanou pravdou nebude mať dôvod spolupracovať.

  Pohŕdavo na sebe obe rivalky pozreli a každá odvrátila tvár na inú stranu.

  Neal zronený pozeral do otcovej tváre a ruky sa mu triasli. Nevedel, čo povedať, nevedel, čo spraviť..

  Emma mu pomohla dostať ho na nohy. 

  Odbehla pohľadať vodu a nejaké obväzy i nové šatstvo, aj keď nevedela, či v tejto ruine bude úspešná.

  - Ani nevieš, Bae, ako by som veľmi chcel povedať,... že vás rád vidím...- pokúsil sa o úsmev.

  - To bude v poriadku, otec... – zašepkal a z oka mu vypadla slza.

    Táto nemala liečivý účinok schopný zacelenia popálenín a vyliečenia ťažkých invazívnych rán. Táto bola mocnejšia. Zacelila konečne tú najväčšiu ranu v Jeho srdci...ranu po strate syna, ktorého zas našiel...

 

domiceli