Mr. GOLD Obchodné tajomstvá X., kapitola 106, DIERY

Obchodné tajomstvá X

kapitola 106

Diery

   Deň sa prehupol do druhej polovice a podobne sa cítil aj on. Prvotnú zúrivosť vystriedala letargia, rozhorčenie melanchólia a neistotu... nič. Tá zostala ako konštrukcia, kým celé vnútro pripomínalo hojdačku.

  Bál sa príchodu Belly a zároveň sa jej už nevedel dočkať.

  Iba v košeli s vyhrnutými rukávmi sedel na lavičke v útrobách malej záhrady za domom a snažil sa na nič nemyslieť. Len natrčil tvár slnku, aby vonkajšia horúčava vyrovnala tú vnútornú.

  - Chýba ti teplo, láska ? – prihovorila sa mu sladko a sadla si vedľa neho pritúliac sa mu k ramenu.

  - Hej...!  Práve som uvažoval nad tým, že postavím v dome krb a budem potrebovať veľa, veľa maličkých drevených triesok ! – precedil pomedzi zuby.

  Jeho zvláštne štylistické cvičenie ju síce prekvapilo, ale tiež mala toho veľa na srdci, tak sa rozhodla neriešiť banality ani slovné hračky, ktoré inokedy milovala a obdivovala jeho pohotovosť a zmysel pre humornú nadsádzku.

  - Nedbám. Milujem vôňu dreva...a teba... – prešla mu rukou do výstrihu rozopnutej košele a prehrabávala sa jemnými chĺpkami smerom k napnutému svalu na ramene.

  - Myslím si, že by si si mala rýchlo vybrať ! – vyprskol a vstal, skoro ju zvalil.

  Nechápavo na neho pozrela.

  Bola však ochotná znášať výkyvy jeho nálad, tak si radšej zahryzla do jazyka a na príčinu hnevu sa nepýtala.

  Usmiala sa spomenúc si na zážitok z prístavu.

  - Mám pre teba jedno veľké prekvapenie. Dnes sa mi stalo niečo naozaj výnimočné, niečo, čo som ešte nikdy nezažila... – začala sa roznežňovať. – Ten pocit bol taký úžasný, taký jedinečný !... -

  - Mlč ! Neznášam prekvapenia !... Neznášam dnešný celý deň ! – zakričal a vykročil smerom k domu, šklbajúc všetko, do čoho cestou narazil.

  Zostala nechápavo sedieť . Hľadela na odchádzajúceho muža a čosi vnútri ju zabolelo, stislo srdce a keď to povolilo, cítila, ako sa jej žilami rozlieva pocit úzkosti.

  Uvedomila si, že situácia je nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu horšia a je len otázkou času, kedy sa On alebo Ona prestanú celkom ovládať a stane sa niečo vskutku zlé.

   Toho sa bála.

   Radšej rýchlo vstala a pobehla za ním.

   Stál stále v predsienke opretý o navešané svetre a plytko dýchal.

   Objala ho najmocnejšie ako dokázala, aby cítil jej teplo a oddanosť. Palica cinkla o dlažbu a objatie jej vrátil. Pritisol si ju k sebe majetnícky, mocne, až skoro stratila dych, ale vydržala, lebo tušila, že práve toto teraz potrebuje. Pocit, že je jeho. Len jeho. Celá. Tu a teraz...navždy.

  - Tak veľmi ťa ľúbim, láska. – zašepkala, keď zovretie trochu povolilo.

 - Milujem ťa, Bella... Nikdy som nikoho tak nemiloval, ako teba...prosím srdiečko, neopúšťaj ma, nenechávaj ma ani na chvíľu samého, ani na malú chvíľu, prosím... Idem sa zblázniť z pocitu, že tu nie si, že si...s niekým...niekde...a ...- rozrušene šepkal.

  - Blázonko... – hladkala ho po vlasoch a on ju bozkával prudko, vášnivo  a šialene, akoby si chcel nahnať všetok v minulosti stratený čas.

  - Však dnes v noci neodídeš...s ním. – odtrhol sa z jej pier a zúfalo zašepkal.  - Však to nechceš ...urobiť... – dotkol sa jej brucha.

  Zmeravela.

  Pochopila.

  - Sledoval si ma ?...Ty si ma sledoval...A...Ako ?!...- nedokázala usústrediť myšlienky.

  Ustúpila o krok.

  - Bella...- odpovedal jej plačlivo. – Odpovedz mi !... Odpovedz mi na moje otázky !... Potrebujem to vedieť!... Bella!... – kričal za ňou a počúval, ako sa jej kroky strácajú na schodisku.

 

  Za pribuchnutými dverami bolo šero. Za hrudným košom bolo šero. V hlave mala jasno.

  „Nech, nech sa hnevá koľko chce, nech zúri, nech vyčíta, nech robí čokoľvek...pomôžem mu. Pôjdem aj na koniec sveta, ale nájdem riešenie a On bude znova vidieť. Aj keby ma znenávidel, aj keď ma už nikdy nebude chcieť nakoniec vidieť...ale vidieť bude !“ ...rozhodla sa pevne.

domiceli